Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 98. kapitola ČISTÉ VÍNO

ŠTVRTÁ

98. kapitola

Čisté víno...

     Cítila sa, akoby jej pod kožou čela  krížom-krážom preliezali obrovské článkované chlpaté húsenice. Vynárali sa spod viečka, trhajúc ho na mraky a skákali šípku saltom dozadu, vždy vyhryznúc pár trsov z obočia a jedovato sa obrovskou rýchlosťou drsne zavŕtajúce tlačili sa späť cez čelo rovno do mozgu. Nenormálna bolesť. Navyše neustále blikali sprostými vypínačmi. A trieskali dverami. Stroboskop bolesti!

  Žala obdivné závistlivé pohľady od spolužiakov. Vidieť Emmu na šrot ešte cez veľkú prestávku, skrútenú na lavici, sa nestávalo tak často. Ale nikto si nič nedovolil okomentovať, alebo do nej zavŕtať. Do Emmy nie.

  Stačili húsenice.

  Bella mlčala. Pokorne, ako dobrá samaritánka vymieňala prázdne polliterky s minerálkou, s rozpusteným multivitamínom, ktoré jej spolusediaca kvalitne odnadávala a každú prestávku nevracala prázdne fľaše, ale ich obsah.

  - Zvoní. – ráčila jej pripomenúť, ale chlad záchodovej kachličky nad umývadlom bol tak blahodárny...

  Solidárne s ňou zotrvala, namotávajúc si na ukazovák šnúrku blúzky raz v smere hodinových ručičiek, raz proti smeru. Od nervozity. Mali práve ďalšiu hodinu s Goldom...a ona tu stráži wecká.

  - Seknem radšej neospravedlnenú hodinu, ale nemôžem tam ísť...nemôžem sa mu pozrieť do očí. – kajala sa kamarátke úprimnými očami popretkávanými amorfnou výšivkou krvavých žiliek na zažltnutej paname.

  - Zachovaj paniku, nie si prvá, čo je... A on by ťa vedel pochopiť, veď vieš... – zhovievavo obhajovala oboch sebe  blízkych ľudí, nedokážuc skryť nervozitu.

  Najradšej by sedela v svojej poslednej lavici, občas v črepe zrkadla z lavice kontrolujúc, či vyzerá dobre a odchytávala jeho nenápadné kradmé pohľady medzi izotopmi a radikálmi a zmesami a...

  - Nič nevieš! – vyprskla do zrkadla, znechutene pohliadnuc na svoju včerajším výjazdom do Králičej nory dokaličenú tvár.

  S hnusom sa odtiahla. Zdvihla mokrý ukazovák a prešla si po napuchnutých perách. Tam a späť a zas. Pokývala nad sebou záporne hlavou. Spomalene pohliadla na Bellu. Musí to niekomu povedať.

  - Nemám okno...bohužiaľ... – nadýchla sa zhlboka.

  Narovnala sa, ustálila hormóny, aj všetko ostatné sa utriasalo a obnovovalo zasadací poriadok v jej útrobách. Myklo jej kútikom úst, kým z nich vyliezlo priznanie.

  - Bola som včera s Hookom. – zdvihla oba kútiky, ale nie do úsmevu.

  Bella vytiahla spodnú peru na znak toho, že vie. Načo jej to vlastne opakuje?! Ona včera nepila vôbec nič, takže informácie má nezahmlené a usporiadané do okamihu, ako jej Gold dal mlčky na chodbe povolenie, že smie za ním ísť, vysondovať, čo chystá...

...že bude treba alkoholový doping bolo logické, takže účel svätí prostriedky.

   Spočítané, vyhodnotené, obhájené.

  - Počula si? Bola... som... s Hookom! – zopakovala Emma so zmenenou melódiou a vidiac, že to na Bellinu predstavivosť neúčinkuje, použila zopár razantných presných gest.

  Belle odvisla sánka aj skoro odumierajúci ukazovák obesený na šnúrke.

  Emma sa oprela vedľa nej a čakala rozhrešenie za svoj hriech. Teda čakala čokoľvek, teraz už spokojná, že to zo seba konečne dostala.

  - Nič?! – pozrela sklamane po chvíli na kamošku a vidiac, ako jej svietia dúhovky nad vlnkovaným vzorom pier, všetko vystrelené do vlastnej fantázie so zmenou obsadenia, radšej vypla priamy prenos jej myšlienok v nich a zapochybovala o nezaslintanom duševnom rozpoložení krásky pred sebou.

  - Aký je? – prebudila sa konečne zasnená, nič nevyčítajúca Bella.

  - Dievča, dievča...tá Ruby má asi pravdu, že ti panenstvo metastázuje do mozgu! – pokývala Emma hlavou, odlepila sa od múru a vykročila k dverám. – Ty nejdeš na hodinu? Už zvonilo!  – zahovorila rýchlo Bellinu zvedavosť, vediac, že sa podrobnej spovedi aj tak už nevyhne.

domiceli