Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 94. kapitola VLEK...

ŠTVRTÁ

94. kapitola

Vlek...

    Deprimovalo ho, ako sa všetko tu zdalo byť nechutne uniformné. Nalinkované, zoradené. Vyrovnané, zladené. Čím dlhšia bola chodba, tým väčšmi a nebotyčné regály ho len stláčali nižšie a utvrdzovali v dojme, že sem svojou nezriadenosťou nepatrí....že nikam nepatrí.

  Rozum mu vrazil zvnútra do koreňa nosa: „...že k nikomu nepatríš...“ a namieril pozornosť na malý pohárik s husto popísaným textom, kde len kúsok pri viečku vytŕčal obsah.

-         Aj vy máte radi drteného lososa, trebárs v bagete, pán profesor? – ozvalo sa mu pri pleci.

  Zamračene otočil hlavou a vymenil vrásky za úsmev. Ashley. Bruchom tlačiaca poloprázdny košík. Ošívala sa, kým vôbec oslovila svojho triedneho.

  - Mám ju rád...Mám rád lososa. – prikývol jej na obe časti otázky, uvedomiac si, že odpovedá aj sám sebe, nežne palcom hladkajúc centimetrový pásik krikľavočervenej farby ústiaci do vrchnáka.

  - Ale toto je nepravý drtený losos, aby ste vedeli. Je vyrobený z aljašskej tresky a len prifarbený. – vzala mu nádobku z ruky a usmievala sa na jej etiketu. – ...ale ja si ho tiež kupujem...lebo je lacnejší. Nemám na pravého. – zdvihla a spustila obe plecia, vrátiac mu pohárik späť do ruky. - ...a strašne mi chutí, lebo je taký na jednej strane riadne slankastý, ale inak úžasne lahodný, že sa až na jazyku rozplýva. – pobásnila si.

  Ani netušila, ako mu hovorí z duše. Zo srdca. Z celého tela. Až ním prešla elektrina pri pomyslení...ako si zapína vrchný gombík svojho svetríka. Trochu slankastá, lahodná, na jazyku sa rozlývajúca...

  - Myslíš si, že ja mám na toho pravého? – spýtal sa sám seba, mysliac stále na úplne inú, vlastnú  „lososovú asociáciu“.

  - Vy ste najlepší, pán profesor. Iste naňho máte, to sa nebojím. – pritakala mu Ashley a tiež si jeden malý sklenený pohárik vložila do košíka.

  Usmieval sa. Slová Ashley, hoci každý v tom momente komentoval niečo iné, ho ohriali.

  - Ďakujem Ashley, ďakujem...- zašepkal, ale už ho nepočula.

  Tlačila svoj vlastný vozík plný nevypovedaných otázok o budúcom živote.

  Usmieval sa, keď nakladal bagety a maslo, usmieval sa aj na majonézu a zeleninu, ktorá v tejto samoobsluhe bola všetko možné, len už nie čerstvá.

  Zato on bol „čerstvý“, konečne pripravený.

  - Tie igelitky vám pristanú. – sarkasticky zaťahovala Emma nenápadne strážiaca smetiak pred jeho domom vidiac ho pokojne sa vliecť, z nohy na nohu, hore ulicou.

  Automaticky pozrel do kríkov, či tam nemá ďalšiu návštevu.

  Pobavilo ju to.

  - Za vlastnoručné nákupy by ste v konečnom hodnotení mali dostať zopár bodov navyše, ale Bella je prúser na celej čiare. Trestné body...A tak by sa mi hodila do fanklubu.

  Nadýchol sa zhlboka, prehodil tašky do jednej ruky, aby mohol vydolovať kľúčiky.

  - Každú radosť mi musíš pokaziť?! – vrapil jeden z nich do bránky. – Prečo tu vlastne nie je s tebou?! – vyrukoval radšej priamo.

  Zatarasila mu vchod a postavila sa pred neho s rukami vysoko v bunde, aby nemohol okolo nej.

  - Asi čakala, že sa rozhýbete hneď. Rozhodnete. Vyberiete si! – zrýchlene nadsadzovala. – Ako asi mala vstrebať, keď sa od Ruby dozvedela, že ste sa stretli s Reginou?! -

  - V Babičkinom bistre! S Ruby ako reportážnou kamerou snímajúcou v priamom prenose! Čo viac som mohol urobiť, aby ma nemohla podozrievať, že to tajne, za jej chrbtom, ťahám s inou?! – stal si na špičky, aby mal aspoň trochu navrch, keď už kričí. – Zvlášť, keď to nechcem ťahať s inou! S nijakou ...inou! – dovrčal.

  - Vôbec ste sa s ňou nemali stretať! – povedala ku podivu pokojne.

  Znelo to takmer chápajúco.

  - Henry mi povedal, o čo šlo. Doma to vraj niekoľkokrát zreferovala svojej matke. – pustila ho na chodníček k domu.

  Vykročil. Považoval vec za uzavretú.

  - Fakt ste sa nás zastali?! ...Po tom všetkom, čo ste si...s nami užili...nás fakt ešte chcete?! Ako triedny? Ďalej?...alebo je to len kvôli Belle? – zavolala za ním dôvod svojej prepadovky.

  Prižmúril oči. Aj tak videl len ju. V svetríku lososovej farby.

  Pomaly sa otočil. Pozrel hore, pozrel dolu. Do oboch smerov. Pomykal igelitkami, kým sa zahľadel Emme rovno do očí.

  - Kvôli nej...- priznal otvorene.

  - Ešteže ste úprimný. Pripisujem ďalší bod. – vykročila k nemu. 

  Díval sa na ňu pozorne. Nenadáva, nepaprčí sa. Objektívne hodnotí. Síce občas štekotom, ale...stojí odhodlane rovno na zemi. Dospelá, vyrovnaná žena. Pred takými má prirodzený rešpekt. Možno by si ju mohol vypočuť.

 Ukázal na dvere.

 – Vy ste mi pomohli. Rada vám to...“kvôli nej“...vrátim. – usmiala sa, míňajúc ho. - ...ale pred ostatnými musíte zahrať, že vám na nich tiež záleží.

domiceli