Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 81. kapitola ŽMURKANÁ...

...kuk!

Pamätáte sa ešte na FF Štvrtá, z prostredia strednej školy, na ktorej  učí pán Gold chémiu a Bella je maturantkou? 

Nie?! 

Tak šup-šup osviežiť si pamäť v prvej sérii, pretože pokračujeme...

Príjemné čítanie...

:-)

ŠTVRTÁ

81. kapitola

Žmurkaná

1.

     Šum za rohom rozľahlého labyrintu preplnených regálov, pre niektorú hniezda plného flanelových pyžám, v ktorých sa dá tak sladko-krásne mäkko túliť, pre inú šortky rozviate protiprúdmi priskorých rán, pre väčšinu chalanov len blbá školská knižnica.

   Aj tie tri momentálne tu oxidujúce „endemitné exempláre“ mužského rodu z oného domova krásnej beletrie zaujímala iba táto konkrétna Bella... V minisukni na rebríku.

  Chcelo to ďalekohľad, aby si vopred vytypovali „tú správnu“ encyklopédiu, sídliacu bezpodmienečne na najvrchnejšej možnej polici, ale za pohľad zo žabej perspektívy, hodný Bohov, stálo týmto žabiakom v pubertálnom žubrienkovom štádiu nakopnúť svoje rozhorúčené mozgové bunky nacieďané iným orgánom a navštíviť túto inštitúciu dokonca dvakrát a zosnovať duchaplný plán plný nutných nudných referátov a PowerPointových prezentácií.

  Navyše Henryho skvelý krycí názov: „Moja babka...“ vyzeral skôr ako slohové zadanie z jazyka, než sledovacia akcia....založená dokonca na realite. Bizarnej, ale realite.

  Tiež tu bol s podobným úmyslom, privedúc správkyňu do zvláštneho tranzu zosobneného v poodchýlených vrátach úst a okuliarov na pol žrde.

  - Mohli ste odkázať po žiakoch, pán profesor, bola by som vám študijný materiál rada nachystala vopred a po pracovnej dobe aj osobne priniesla. – zašepkala stážistka z posledného bakalárskeho ročníka knihovníckej, s nainfikovaným pocitom, že na výške čas priveľmi letí a chlapov treba hľadať  priamo úmerne s ubúdajúcimi skúškami.

  Stáž rovná sa šanca.

    Lenže maturanti sa venovali skôr florbalu a roztlieskavačkám z lacných brakových filmov, SBSkari a školník ani náhodní údržbári školy do týchto končín ani nepáchli, a tak pre názornú „ilustráciu“ starodievčieho frazeologizmu ...“sedávej panenko v koute, budeš-li hodná, najdou tě...“ bol dobrý aj trochu ošľahaný časom, požutý a akoby práve vypľutý životom chemikár so začínajúcim strniskom a končiacim vízom z mladosti, čo sa tu v poslednom čase motal častejšie. Prečo asi?! Asi pre ňu...

  „Nechajte naivných ku mne prísť...bratia a sestry...“

  Očami prekrútil len v duchu, pretože ich zamestnávali chlapčiská v predklone, ktorým o pár uličiek vpredu vytŕčali spomedzi regálov len hmýriace sa zadky, ako tisícročiami dedené včelie tančeky navigujúce úľ k peľonosným kvetom. Trúdi krpatí!

  - Nemajte strach, dnes sme tu dve, mladších žiakov z osemročného práve obsluhuje dobrovoľníčka z maturantiek...- vysvetľovala s patričným vysokoškolským dešpektom. -... a ja sa môžem plne venovať zas vám...- nedala sa stále odbiť slečna so zle tesniacimi ústami a šúchala si mokré, spotené a iste studené  ruky do károvanej sukne. Navyše práve vyliezala zo svojho „kouta“, ochotná okamžite vybaviť jeho požiadavky.

  Zahamoval ju natrčenou dlaňou a ukazovákom z druhej na perách. Snažil sa nenápadne  sa priblížiť  k snoriacej úderke medzi regálmi.

  Zásah vzdal.

  Na samom vrchu dvojáka rebríka sa kymácali lodičky, členky, lýtka, kolená...potom ešte dlho, dlho nič, kým začal aký-taký útržok sukne. V davovej psychóze nedorastených predskokanov nahol hlavu rovnakým smerom a čakal, či sa načiahne ešte o pár centimetrov vyššie. Dych počuť nebolo, iba tlmený hrmot rozheganého rebríka, ktorý upozorňoval na svoj vlastný strach z výšok.

  „Mám ju!“...vydýchla si a mrkla dolu na „zákazníkov.“

  Neustála to skoro, uvidiac početné rozmnožené publikum.

  Rebrík sa náhle rozkričal všetkými kovovými súčasťami. Kniha pohotovo rozprestrela tisícky krídel a spustila sa k podlahe. Chalani zahájili zbabelý ústup.

  V strede chodbičky zostal sám. Ustrnutý. Zmeravený.

  Prichytený pri čine s priblblým úsmevom na perách.

  Zachytila sa v poslednej chvíli oboma rukami koncov rebríka a vrhla dolu prísny pohľad.

  Zacúval, ale regály strážili dobre. Vrazil do jedného z nich a spustil dominovú reakciu. Desiatky rozzúrených kníh vrhli sa na neho špičkami svojich ostrých zobákov a stočili mu telo do klbka pod svoje zo všetkých strán plieskajúce krídla.

  Docupkala stážistka a zas odcupkala naháňať školníka, meno ktorého jediného ho v tom okamihu napadlo, aby sa jej zbavil.

  Ako ministerka zemetrasenia stála nad ním udýchaná Bella, s rukami vbok, dajúc práve osobný rekord zlezenia z rebríka.

  Pozrel na ňu zdola a vrátil sa mu úsmev. Zažmurkalo na neho očko na silonke v strede jej stehna, čo si zachytila ponáhľajúc sa mu na pomoc.

  Škoda, že sa očkám na pančuškách nedá brnknúť po nose. Tak by rád...

  - Vy ste horší, ako tí pubertiaci, pán profesor! – oberala z neho knižky, nahnevane ich plieskala jednu na druhú na najbližšie voľné police a špúlila pri tom pery.

  Celkom pekný pohľad, keď si uvedomil, že s každým kvoknutím sa jej naduje sukienka.

  - Tu ešte nikto nepočul o bezpečnosti a ochrane pri práci, dočerta?! – blížil sa od dverí Leroy s taškou napráskanou náradím, utierajúci si ešte fúzy od segedínu. – Ký diabol vám dovolil liezť na rebrík?! – otočil sa na Golda, ktorý sa mu zdal jediný kompetentný a tým pádom zodpovedný za posunutý, neukotvený regál.

  - No dovoľte, pán Leroy! – fikla urazená stážistka, berúc to osobne. – Maturantky mi odjakživa pomáhajú viesť knižnicu... – vysvetľovala.

  - A mne pomáhajú viesť ma bezpečne rovno do hrobu!... Regina o tom vie?! – nedal sa vyrušený od obeda a štuchol do živého. – Budem sa jej sťažovať! – drgol do regálu, aby sa trochu uvoľnil.

  Zúfalo na seba pozreli. Každý na každého, všetci na všetkých. Porušenie predpisov. Nedodržanie zmluvy. Voyerizmus. Studený obed, posudok na študijné, zápis v klasáku...invázia hrôzostrašných scenárov.

  Gold zabral. Vyhrabal sa spod knižnej sutiny a skontrolujúc svoju hybnosť pár pračudesnými pohybmi, nežne  buchnátom zaútočil na Leroyovo rameno.

  - Pozrite sa, pán Leroy. My sme sa vlastne ešte ani nemali čas poriadne zoznámiť, všakže. Síce som mal dnes v pláne pozvať Bellu k sebe na rande a ukázať jej svoju zbierku ihličia, pod posteľou, čo chovám ešte od Vianoc...- pozrel na ňu úchytkom a zdržal sa, aby nežmurkol. -... ale obetujem to rád upevňovaniu dobrých vzťahov s kolegami na pracovisku. Máme po fajronte. Pozývam vás do Králičej nory na pivo. – potľapkal ho, nechajúc baby trápiť sa s bordelom pod nohami a vlastnými myšlienkovými poryvmi.

   Prekvapila ju jeho úprimnosť, ale pohľad na stážistku s ironickým úškľabkom potvrdil  domnienku, že povedať čistú pravdu je v niektorých situáciách lepšie, ako sa hrať na skrývačku...zvlášť, keď jej aj tak nikto neuverí a berie to ako nabubralú hyperbolu.

  Vrátila nadriadenej „úprimný“ úsmev.

  Vedela svoje.

  Vedel to už každý na škole, ale táto dôležito sa tváriaca ťapa, zrejme ešte nie.

  Hrdo zdvihla bradu a ďalšiu z vypadnutých kníh.

domiceli