Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 103. kapitola MAMA

ŠTVRTÁ

103. kapitola

Mama...

       - Ty už si doma? – spýtal sa so zvlneným čelom, zaregistrujúc šramot z obývačky.

  Odpovedali mu len desiatky programov v trojsekundových intervaloch, podľa možností nedokonalého ovládača od televízora.

  Neal sa díval na obšúchané tlačidlá a obrázky rôznych staníc prepleskujúce ponurú obývačku a tieňujúce ju do všemožných odtieňov ako stroboskop, ho vôbec nezaujímali.

  - Podcenil si ju? – zarypol, pokojne si vyhŕňajúc  rukávy košele, napriek očividne neuniknuteľne jasnej depkoidnej kôpke rozvalenej s bradou stále v šáli na gauči.

  ...ostrovy, koraly, morské dno, kuchyňa, trávnik, panter, vložky do lodičiek...žalúzie...tma...svetlo...kód nenájdený...ostrovy...panter...

  - Neubližuj môjmu ovládaču, som naň citovo naviazaný! – vytrhol mu aparát z ruky a sadol si vedľa syna.

   ...ostrovy, kuchyňa...trávnik...

  „Trávnik by nebol zlý....- zažli sa mu v mozgu náhle nečakané asociácie. ... „Spustený zavlažovač, teplá vlahá noc, látky prilepené o telá...ohňostroje z osláv v pozadí, alkohol...blato a okno...Nie, trávnik by nebol ani dobrý...“

  Otočil sa na Neala, ktorý sa začínal ošívať, keď nepočul od otca žiadne otázky, kázanie, výčitky a rady a podobné trápnosti, čo bol automaticky očakával.

  - Ako to mohla urobiť...- vyfúkol suché konštatovanie do vlhkého šálu.

  Gold pochopil, o čom točí.

  Nadýchol sa, vydýchol.

  - To sa zväčša ide do lokálu a nezvládne sa prísun alkoholu, čo spustí následnú reťazovú reakciu v prípade, ak tou reťazou nie je pripútaná k tebe...a keďže nebola...Ozaj, kde si vlastne posledné dva dni bol, dočerta?!  - nahol sa k nemu bližšie, strhol mu šál z krku a napravil si reputáciu starostlivého zvedavého otecka.

  - Som dospelý! – zrúkol Neal pripravenú odpoveď na všetko, roztiahnuc ruky dohora, udržiac si  reputáciu nezodpoveného pubertiaka.

   Vytrhol si svoj zaslintaný šálik z tých Goldových.

  - Ako pre koho, synak! Ako kedy a ako kde!...aby bolo jasno...! -  vypol telku, šmariac ovládač o príručný stolík, následne sa po ňom hodil a hneď ju zas zapol, lebo v izbe zostala totálna tma.

  Neal zašmátral vo vrecku a vytiahol odtiaľ malú škatuľku.

  Bola prázdna a pýtala si vysvetlenie.

  - ...v meste. – ozvalo sa na niektorú z prvších otázok. – Hľadal som majiteľa jednej záložne, do ktorej som...musel som... vtedy...to je teraz jedno.... mal niečo, čo som chcel späť.-

  - Snáď mi nechceš tvrdiť, že ...snubný prsteň, ktorý som kedysi dal tvojej matke?! – prekvapil  sa Gold, dešifrujúc veľkosť aj účel miniatúrnej škatuľky.

  - Nie! Snubný prsteň, ktorý kedysi dostala od Hooka!...ten tvoj som prepil ani neviem kde a s kým...mama ho vtedy ani nehľadala...- vyvalil sa Neal s rukou na čele, ako po ťažkej opici o opierku gauča.

  Gold vystrelil.

  - Ty si chcel dať Emme Hookov snubný prsteň?! – vytasil oči na syna.

  Opäť si funel kdesi na hruď, prekrúcajúc v ruke prázdnu papierovú škatuľku.

  - Bol krajší a väčší, ako ten tvoj...- odmrmlal mu.

  Znervóznel a rozkmital sa zúfalo všetkými smermi, hľadajúc niekde odpoveď, riešenie, päsť, ktorá by nebola jeho vlastná a mohol ňou inzultovať toho fracka, čo mu okupuje sedačku a nielen drísta, ale aj činí  jednu kravinu za druhou.

  - A kde ho máš?! – skríkol.

  - Prijala ho. – usmial sa trochu falošne a trochu smutne, spomenúc si, čo nasledovalo potom...

domiceli