Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 102. kapitola ČIERNI PASAŽIERI

ŠTVRTÁ

102. kapitola

Čierni pasažieri...

       Vydvihol si klopy kabáta, a to ani nebola zima. Niektoré zautomatizované činnosti okliešťovali ho, aj obťažovali, ale dnes nebol ten večer, kedy by sa im chcel vzoprieť.

  Zabarikádoval len mozog, ktorý mu silou-mocou podsúval riešiť Emmu s Nealom. Teraz už nie. Teraz je to len na nich. Pozrel hore, do okien. Dnes sa tam bude asi svietiť dlhšie...alebo bude tma...

  Pre seba má iný scenár : ráno múdrejšie večera. Plus...večera, ak sa mu podarí prespať sa až do poobedia. Doplnil aj sobotné menu v najpravdepodobnejších intenciách.

  Tmavé mestečko poháňalo ho domov, napriek tomu, že ho tam nikto nečakal...

  ...alebo, že by predsa?

  Jej silueta v kocke, matne sa črtala na vrchnom schodíku. Kývala sa mierne spredu - dozadu s rukami okolo skrčených kolien, s telom v kolíske, aby uchránila posledné zvyšky tepla.

  - Bella... – zašepkal, lebo susedka vysvecovala ešte v predsienke a iste si robila presné záznamy diania na jeho dvoch schodíkoch.

  Otočil sa tým smerom, strčil ruky do vreciek nohavíc a nahol sa trochu dopredu.

  - Je 22,34, susedka... asi 14 stupňov nad nulou, vôbec nefúka a tak si sadám na svoj vlastný vrchný schodík a chcem tu sedieť približne pol hodinu. Stihnete si odbehnúť na toaletu! Prípadne zaútočte na chladničku a poriadne sa nadlábnite! Noc bude dlhá! – zakričal smerom do plota, čo oddeľoval jeho pozemok od susedinho a nežne pozrel zvrchu na svoju návštevu.

  - To ste nemuseli. Už ja som ju pred hodinkou poslala, aby sa „šla vypchať“...- usmiala sa previnilo.

  - To si si dovolila k takej milej, pozornej, či "pozorujúcej" slečne? – nadhodil kabát a prisadol si, potom sa podvihol, vyzliekol si ho a prehodil trasúcej sa Belle na plecia. – Máš vysokú spotrebu mojich kabátov a svetrov, drahá. To musí okamžite prestať! – pohrozil jej.

  - Mali ste ma pozvať dnu a tento by ste si tým pádom ušetrili...na horšie časy. – zdvihla ramená a pritiahla si kabát, plný ešte jeho tepla a vône k sebe, ako relikviu, s ktorou sa nemieni tak rýchlo rozlúčiť.

  Mlčal s rukou pod bradou.

  Nemyslel si, že by to bol dobrý nápad, len hľadal slová, ako jej to povedať. Predbehla ho.

  - Nechceli ste sa spýtať, prečo som vlastne tu? – pozerala bokom, zdalo sa jej trápne, že takto okato dobiedza. Dolieza.

  Mlčal s rukou pod bradou a kochal sa v  galérii jej lesklých očí, čo mu doprialo pouličné osvetlenie.

  - ...ja som si uvedomila, že...som ten váš vtip...pravdepodobne, nepochopila...a asi naozaj...potrebujem nejakú tú názornú ukážku...- a bolo to vonku.

  Mlčal. 

  Chvíľu. 

  S rukou pod bradou.

  - Nemyslím si, že to je dobrý nápad, srdiečko. – zašepkal po chvíľke, chytiac jej dlaň do rúk, zovrel ju medzi svoje, ako perlu do lastúry.

  Triasla sa mu v nich. Od sklamania.

  - Chcem...- skúsila nástojčivejšie.

  Priložil jej ukazovák na pery a záporne pokýval hlavou, pritiahnuc si ju na hruď, aby sa nemusel dívať, že je na pokraji plaču.

  - Nie, nechceš. Ver mi, že nie. Všetko, čo sa deje  okolo teba si priveľmi berieš a zdá sa ti, že ti utekajú jeden vlak za druhým a ty máš strach, že ďalší už nemusí nikto nikdy vypraviť....že tie svetielka posledného vagóna si odnášajú aj tvoju nádej...– pobozkal ju na vrch hlavy, nadýchnuc sa vône navlhnutých  vlasov, kým pokračoval. – Náš vlak ešte len príde... Príde, srdiečko. A my dvaja si kúpime lístky a nastúpime...nechcem, aby sme len tajne naskakovali za jazdy, ako čierni pasažieri...- stíchol, vzal jej tvár do dlaní a ostatné dopovedal perami.

  Bránka vrzgla.

  - Ja len, keď tu tak sedíte...robila som očká a zostali mi, reku, či by ste si nedali, pán sused...- ozvalo sa spoza kríkov a prvé dve „očká“ prileteli pekne veľké a guľaté, prekrúcajúce sa nad tanierikom s trčiacim vojskom špáradiel.

  - Len poďte, drahá susedka, držím vám miesto. – pritlačil sa k Belle a ukázal vedľa seba z druhej strany.

  Podala mu tanierik, nariasila zásteru nad kolená a s ufkaním a ochkaním si sadla, čo najbližšie to šlo.

  - Ďakujem, ďakujem za pozvanie, je to od vás milé...Dajú si, slečinka, to sú z domácej klobásky, aj domácich uhoriek a ešte syr a paprika a maslo... Troška obschli, sa už odpredvčera, ale vy máte mladé, vlastné  zuby, užujete. Toť pán profesor nech radšej opatrne...žuje. – šúchala si obnažené kolená a dívala sa zbožne na Golda.

  Bella mala čo robiť, aby zadržala smiech. Cítil, ako to ňou cuká. Podal jej radšej tanierik.

  - Papaj, moja! – urazene zavyl.

  - Vy ste jeho? – nahla sa suseda, čo jej brucho dovolilo a pohliadla  zvedavo na Bellu.

  - Ešte nie! Ale aj to bude. – zamrmlal si potichu, sám pre seba, dostanúc za to štuchanec pod rebro. – Viete susedka, mám isté povinnosti... – otočil sa kráske chrbtom, oblapiac všetečnú susedku okolo ramena. Skoro sa mu pod ním rozpustila. Tsunami tuku...

  - ...ono to nie je také jednoduché, keď ste raz obľúbeným pedagógom na škole. To potom za vami chodia žiaci aj domov, neberúc ohľad na vaše súkromie a rodinu a domácnosť...a vy musíte riešiť ich problémy. Chápete ma však? – pozrel na ňu vážne.

  - Trepete, jak starý Palacký, susedko. – s námahou vstala a oprášila si veľký zadok. – Vyzerám, ako by som sa s koňom zrazila? Há?! – dala si ruky vbok.

  Mal čo robiť, aby jej súhlasne neprikývol.

  - Dobré s nami a zlé preč! - zdvihla výhražne ukazovák.

  - Vy už nebodaj odchádzate? – zadrela nevinným hláskom doteraz mlčiaca Bella na jej poslednú frázu a Gold to neustál.

  S potešením uznal. „Moja škola. Moja škola!“.

  - Na teba si dám obzvlášť pozor, sopľaňa! – vytrhla jej tanierik s očkami z rúk, až sa niektoré rozpleštili pod ich nohami. – Otca ti bude zaujímať, ako ťa „pán profesor“ učia bozkávať sa! – zahrmela a odknísala sa von z dvora.

  - Tak odznova... – natočil sa k nej a vzal tvár pod sánkou do oboch dlaní. – Trošku nadvihni bradu, áno, tak je to správne... a treba aj prižmúriť oči. Nie zatvoriť, iba prižmúriť, som povedal...- komentoval nahlas, svoju praktickú prednášku "o bozkávaní sa", aby susede náhodou nič neušlo.

  Bella sa ale nebaví.

domiceli