Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 100. kapitola ŠTÍT

ŠTVRTÁ

100. kapitola

Štít...

       - Som dospelá, Killian. Zodpovedám sa už len sama sebe. Za postoje, činy aj názory. Vieš, ako sa hovorí, keď sa rúbe les, lietajú triesky...A ja teraz budem tou trieskou, vrapenou pod tvoj neexistujúci necht. Presne takou, imaginárnou, ktorú si nebudeš môcť vybrať, ale bude sakramentsky omínať a bude sa zbierať a bolieť. Hlavne bolieť...- rozprávala takmer nezaujato, ba zdalo sa mu, že vzhľadom k tomu, čo sa tu pred chvíľou odohralo, až nežne.

  Akoby si nahlas čítala nejakú poviedku, ktorú chce mať rýchlo za sebou, ale dáva si záležať, nech jej neuniknú potrebné detaily. Teraz cítila, že ho má v hrsti. Môže ho postaviť pred riaditeľku, pred políciu, pred súd...stačí zájsť k lekárovi pre potrebné usvedčujúce potvrdenie...a jeho dni na škole, aj v ich životoch sú spočítané...Môžu byť...keby chcela.

  Hnevala sa na neho, či na seba, či na oboch a celú tú absurdnú situáciu, ktorú ešte stále prezrádzali črepy a rozhádzané veci po zemi?

  Tento zvláštny druh obojstranného masochizmu mu imponoval.

  Sledoval, ako si do riflí natláča okraje blúzky, smrkajúc pri tom, ako žiačka, čo dlabe na nevyhnutnú potrebu nosenia vreckoviek, vystačí si s vlastnými dutinami. Aj tak neverí, že sa jej zanesú, a budú jej prepichovať nos, ako v detstve strašili, aby ju naučili používať tie nudne prapotrebné  vreckovky. Aj vtedy jej bolo jasné, že o nič bolestivé nepôjde, veď nos je už beztak deravý...ale čosi predsa len bolelo.

  Smrkla zas a vytiahla spod neho svoju ponožku.

  Všetko je už dávno deravé.

  Pozrela na neho a zdalo sa jej, že zvážnel. Keby radšej zosmutnel. Nie je ľahko čitateľný, ale asi to bude tým, že je citovo zaangažovaná a jej ostražitosť tým pádom utlmená.

  Tým pádom...

  Zaujímavé, napriek výčitkám, to vlastne za „pád“ nepovažuje.  Asi to bude dospelosťou a skúsenosťami, ktoré vám časom otupia všetko. Nielen to negatívne, ale aj opak. Skrátka všetko. Už si nepripúšťala prehru, sklamanie, ani ...lásku. V akejkoľvek, aj šialenej intencii. Ich vykmásané zvršky hovorili jasnou rečou práve o tejto jej všetko pohlcujúcej extrémnej podobe.

  Opäť na neho pozrela. Nesnažil sa upraviť svoj zovňajšok, nechcel sa strápňovať, že to s jednou rukou ide o poznanie ťažšie. Stavil na nedbalú eleganciu polovyzlečeného macha, ktorý to presne takto chce.

  Neodolala. Sklonila sa k nemu s materskou pozornosťou a vyvrátila mu límec košele, čo pred chvíľou, pri vzájomnom súboji, šermujúc rukami, kým jej ich nezakvačil pod seba, akosi natrhla a strčila jeden okraj kdesi pod košeľu.

  Videla, ako mu nabehli zimomriavky, keď palcom poodokryla ešte stále spotenú hruď so vzrušením navretými bradavkami. Dívala sa sparalizovaná na ne a dych sa jej ohrieval zrýchlením. Až keď pocítila jeho palec nežne prechádzajúci pod čeľusťou a pokračujúci ku kútiku pier, strhla sa a jeho ruka pomaly klesla dolu aj s viečkami.

  Prišlo jej to ľúto. Tak veľmi ľúto.

  Rýchlo vstala, poobhliadla sa po poslednej ponožke, čo jej chýbala k inovovaniu pôvodného outfitu a viac sa jeho smerom ani raz nepozrela. Ponáhľala sa k dverám.

  - Môžeš mi to...niekedy odpustiť, Emma? – ozvalo sa jej sklesnuto za chrbtom.

  Keď sa otočila, díval sa s hlavou sklonenou od hanby stále kdesi do lona.

  - Čo?!...že si ma včera zneužil, alebo...že si ma pred chvíľou...vlastne tiež...zneužil. – došla jej páve paralela včerajška a dneška.

  Zhrozene na ňu pozrel a vstal. Trochu cúvla.

  - Nechcel som... – zastavil kúsoček pred jej tvárou, bližšie, než sa patrilo na „obeť a útočníka“. – Neodolal som. Si taká ...krásna a vzrušujúca a ...prišla si sama, som si myslel...- opäť sa pokúsil dotknúť sa jej a pohladiť ju po líci.

  Uhla...aj keď po tom dotyku túžila.

  - Čo si si myslel?! – takmer skríkla. – To, že som ti hneď vo dverách strelila  facku si akože považoval za moje vyznanie lásky?! – zavyla takmer fistulou. – To, že som sa bránila a takmer si na tebe vylámala všetky nechty, ako prejav priazne?! Moje metanie sa...- ukázala dolu na dokrkvaný tkaný koberec predsiene, - ...nebodaj za náruživé objatia?! – skrivila zhrozená poznaním tvár.

  Vedela, že sa bránila len naoko, že neškriabala do krvi, hoci mala a mohla, že tá facka namiesto pozdravu bola skoro pohladením...aj všetky ostatné, kým sa neunavila, zbavená šiat i vôle odporovať. Navigovaná jeho majetnícky drsným prirážaním a pevne  ním stisnutá pod vlastným kolenom, zohnutým a vytlačeným skoro k tvári,  pridala sa vzrušená a nedočkavá k jeho rytmu, uvedená do extázy skôr, ako vypla zdravý rozum?!...

  Díval sa na ňu s obavami, že svoje vyčítavé slová myslí vážne. Nebál sa vyhrážok. Zaslúžil si ich, aj si zaslúži všetko, čo ho teraz čaká, ale...

  Pristihol sa pri myšlienke, že to, čo si na začiatku predsavzal urobiť, sa mu totálne vymklo z rúk a on teraz stojí obnažený pred ženou, ktorú...asi...miluje.

domiceli