Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 89. kapitola PEXESO

ŠTVRTÁ

89. kapitola

Pexeso

    Tma nie je vždy deprimujúca. Rozlievala sa mu ticho a úslužne hlavou, napriek tomu, že toho zas veľa nenaspal a tmu by si chudák mozog vedel prenajať aj na užitočnejšie veci, ako filozofovanie o psychologickom nastavení intra duše.

  Odliepal a zas priliepal podrážky o večne lepkavé linoleum školských chodieb a tajomný zvuk praskajúceho piesku, ktorý sa tu  ktoviekde vzal, možno vsugerovaný únavou, možno prílišným prešponovaním mysle, možno reálne drobné kamienky len dovliekol v útrobách podrážok zvonka, ho paradoxne, upokojoval ešte viac.

  Vlastne ho dnes popravde ešte nič nerozčúlilo a v tom tá celá nečakaná pohoda  tkvela.

  Pred dverami kabinetu klasicky prehodil príručnú tašku z jednej ruky do druhej, aby nakoniec, ako vždy, skončila aj tak medzi kolenami aj s novinami, na ktorých krčením vzniknuté zvláštne žalúzie pripomínajúce sklady bude chvíľu frfľať, len čo z vrecka saka vydoluje tie správne kľúče a rozvalí sa vo svojom vyheganom kresle pod oknom.

  Vydoloval. Zaštrkotal. Lakťom posunul zle doliehajúce dvere nestrážené už dvojitým západom a vtláčal sa so všetkým nákladom dnu, vyzliekajúc automaticky kabát spolu so sakom, odhadzujúc ho poslepiačky smerom, kde po pamäti predpokladal kreslo.

  Vystretú ruku namierenú k vypínaču zahamoval však nečakaný povel.

  - Nezažínajte! –

  V tesnom závese za ním ozvalo sa tiché, takmer mačacie našľapovanie, a keď zdroj hlasu tesnejšie zameral objekt určenia, doložil tichšie, o to však ráznejšie. – Nechcem vás ani vidieť! –

  O zem buchla taška. O sokel bolo počuť šúchanie chrbta v zrejme cvočkami obitom kabáte.

  Prevliekla sa k nemu dnu a zavrela za sebou dvere, zostanúc o ne prilepená.

  Počúval na slovo, sparalizovaný vôňou, dychom a celým nehmotným fluidom, ktoré z nej vyžarovalo a proti ktorému bol absolútne  neimúnny.

  Pocítil dlane na pleciach, prsty skúšali rozozvučať nejakú tú nenápadnú nadpovrchovú košeľovú melódiu, identifikujúc rozopnutý límec aj teplú kožu pod ním, zutekajúc však od nej späť na ramená.

  Intenzívne vnímal jej prítomnosť a mal čo robiť, aby sa ovládal a počkal si, kam tým všetkým vlastne mieri. Veď nebolo zatiaľ proti čomu protestovať. Zatiaľ.

  - Bozkávajte ma... a ja si budem v tejto tme pri tom predstavovať svojho obľúbeného slávneho seriálového herca Roberta Carlyle namiesto vás... – prešla mu ukazovákom po práve nájdenej spodnej pere.

  - Tak a dosť! – chňapol po vypínači a zároveň ju spacifikoval ráznym uchopením za obe predlaktia, aby mu nevykĺzla. – Načo sa to tu hráme?! – zavyl a zámerne použil množné číslo, aby si uvedomila, že sa ho to dotklo.

  V prudkom svetle odvrátila hanbou hlavu a cítila sa trápne. Chvíľu naberala odvahu, ale  keď pocítila, že zovretie povoľuje a podľa pohybu prstov, chce ho nahradiť objatím, čo jej nehralo veľmi do karát, vzbúrila sa a pozrela mu priamo do očí.

  - Tak, aké to je, keď si z vás niekto sústavne uťahuje? Keď neviete, na čom ste, čo myslí vážne a čo je iba trápna bizarná slovná obrana?!... Vy sa tak bojíte vlastnej prehry, že už nedokážete hrať fér! – naberal jej prejav na intenzite, ale hlas zlyhával.

  - Ja som k tebe úprimný. Ľúbim ťa, to predsa vieš...- nechápal stále, kam mieri.

  - Možno! – odvrkla tvrdo. – To, ale nevylučuje, že  ľúbite aj svoju bývalú manželku, aj bývalú intímnu priateľku, s ktorou udržiavate síce nateraz vraj trochu obmedzené, ale stále styky, ako som počula a...-

  Nádych využil.

  - Odkiaľ vieš o Regine?! – zhrozil sa.

  Neodpovedala. Jej ego takto postavenou protiotázkou schytalo takú facku, že v momente onemtavela a nezmohla sa ani na obranu, ani na odpor.

  Spozoroval, že jeho slová ju dostali do kolien a zrejme ich nepochopila správne.

  - Srdiečko, musíš mi veriť. Ty si pre mňa jediná. S nikým neudržiavam... „styky“...- dokonca ani s tebou nie, čo mi je ale dosť ľúto...pomyslel si prirýchly egoistický mozog.

  Odvrátil hlavu kdesi do stropu, akoby tam hľadal patričné zmierňujúce, respektíve ospravedlňujúce  slová. Nenašiel nič, iba pravdu. Holú. – Pozri, ja mám svoju minulosť, ako každý, priznávam, nie na všetko v nej som hrdý, ale nedá sa to vymazať, zneutralizovať, odstrániť...skrátka je to a aj zostane mojou neoddeliteľnou súčasťou...- skúšal sa jej pozrieť do očí, aby v tých jeho videla, že hovorí úprimne.

  - Ale dalo sa mi o tom všetkom povedať... Mali ste mi to všetko povedať! Sám... – zašepkala sklamaná.

  - Netušil som, že je to pre teba také dôležité. Ako som mal vedieť...- habkal.

  - ...že si pre mňa dôležitý?...že mi na tebe záleží?! ...že chcem o tebe vedieť všetko?...že ma bolí, keď sa dozviem od cudzích, že ešte stále udržiavaš niektoré otvorené vzťahy...a ja netuším, či ich uzavrieť vôbec  niekedy aj mieniš, či to vôbec chceš... či si nenechávaš zadné vrátka...Tvoje správanie totiž v poslednom čase tomu nasvedčovalo. Všetko si obracal len na žart... – prešla v mžiku na tykanie, ani si to neuvedomila.

  On hej. Okamžite. Prebleskla mu hlavou ich dohoda, že mu nezačne tykať skôr, kým neuvidí, že to s ňou myslí vážne. A hoci jej slová hovorili drsný opak, jej rázny tón a výčitky v podtexte rozprávali presnou rečou. Miluje ho. Celou svojou poplašenou osemnásťročnou dušou, celým roztrepaným, na kúsočky ešte rozhodeným srdcom. Miluje ho...

   Krútil hlavou pristihnutý pri tom, že je namäkko a dojatý a len v duchu si odpovedal na všetky čiastkové otázky, čo mu doteraz bránili odstrániť aj posledné mantinely a otvoriť sa jej...

  - Ja sa aspoň snažím...udržať náš vzťah! ...- vrátila sa do reality poslednej „akcie“ a skúšala sa  za ňu ospravedlniť. - ... ale, ako vidím, ako cítim...z tohto páru to dnešným ránom najmenej dvaja vzdali!...ja teda určite... Toto, bol môj posledný hrdinský čin, aby vám bolo jasné...- zamračila sa, keď videla, ako sa usmieva, teda zrejme zas nič neberie vážne.

  - Milujem ťa, Bella. Ani netušíš, ako veľmi! – odpovedal jej tým na všetko, považujúc vec za jasnú a vybavenú.

  - Tak mi to dokážte. – oponovala vážne a spustila k nohám  kabátik...- Ste na rade. Odokryte ďalší obrázok. ...ak máte, samozrejme,  guráž, pán profesor... – vyzvala ho s hlavou hrdo vztýčenou.

  Už prvý obraz tejto etudy sa mu hneď zdal tak trochu z Rubyinej hereckej školy, ale toto bol jasný dôkaz, kam presne sa kráska bola na školenie zapísať!...

  Byť či nebyť?!

  Asi najskôr „biť“ a pekne po holej...počkať, nie, nie, nie...to by bolo podľa scenára.

  Zostal na rozpakoch...

  Čo teraz?!

domiceli