Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 85. kapitola SEBAVEDOMÁ

ŠTVRTÁ

85. kapitola

Sebavedomie...

   Asi by sa mal naučiť dvere zatvárať. Leroy, stojaci v prítmí chodby má palec jeho smerom zdvihnutý pravdepodobne ešte od včera. A to mu zrejme až teraz, vidiac scénku z mydlovej telenovely v priamom prenose v škáre Goldovho kabinetu došlo, že sa „pán profesor“ v Králičej nore ráčil „dorážať“ s budúcim svokrom – čakateľom, čo ho v jeden moment dotiahol skoro za límec dnu, do baru, len čo tvrdo patriarchálne vonku spacifikoval vlastnú dcéru a určil jej miesto bytia v rámci jeho predstavy hierarchie  rodiny: dres, hrnce, prach...knižky. Sympatický to chlap.

  Našťastie bol ešte menej komunikatívny ako jeho prvý kumpán, zbytočne nevyzvedal, nerýpal. Jedine to potykanie si, na ktorom nadránom už bezpodmienečne trval, ho teraz mrzelo. Facky, čo schytá, keď sa ich tajomstvo náhodou nečakane prevalí, budú o to radikálnejšie. Úžasne pozitívny scenár. A potom, že je zbabelec. Figu. Hrdina, tak veru.

  Jediné, na čo sa momentálne „hrdina“ zmohol, bol ukazovák pred ústami, ako nebadaný signál pre školníka, že počíta s jeho absolútnou diskrétnosťou.

  Toto by sa Belle asi tiež nepáčilo a v zbierke zlých bodov pribudli by mu ďalšie. Zbytočne sa obhajuje, že tým všetkým vlastne chráni, bráni, háji...ju.

   - Idem pozrieť Astrid. Včera sa ponáhľala, ale vraj tu býva už takto zavčasu, tak...- žmurkol na Golda s hlavou napchatou do svetla jeho kutice. – Ty si ale iný kápo, starý...- závistlivo sa vyjadril k tomu, čo videl, ale rozpaky chváleného, načapaného pri čine,  už našťastie nespozoroval.

Leroy s akýmsi trápnym detským popevkom na perách dunivo odkráčal.

  Dosadol do kresla a s nechuťou odsunul už vychladnutý nápoj bokom, aby mal kde vyložiť si nohy. Ranný rituál pokračuje. Za viečkami aj s príjemným nečakaným spestrením...“Čo tu vlastne takto zavčasu robila?...že by prišla len kvôli nemu?!“ pomyslel si ješitne.

  Leroy našiel iba Bellu. Zasnene dvíhajúcu knižky z podlahy, duchom neprítomnú, mdlú, poblednutú. Zaregistrovala ho, pokývala na pozdrav, ale ignorovala. Zmizla radšej medzi regálmi s náručou neživých knižiek, namiesto toho vysnívaného horúceho...čo jej neschádzal z mysle, ale akosi sa jej nedarilo vymazať z neho nechcený dabing, čo kruto a drsne mokrou špongiou stieral z celého poprašok oných  romantických motýlích krídeliek.

  Ako taký malý obraz dokáže spustiť scenár.

  - Počuj, dievča, sa mi zdá, že niečo nie je celkom tak, ako by malo byť. – začal trochu familiárne, čím sú školníci zväčša známi a ešte tým, že, keď chcete od nich diskrétnosť, najskôr im tento pojem zo slovníka cudzích slov musíte vopred preložiť. – Ublížil ti?! – zakričal do prázdna, lebo ju beztak nevidel.

 Primrzla.

  - S kým sa to tu bavíš? – vtiahla dnu Astrid tresknúc dverami. -...bavíte, ...pán školník...? – opravila sa, zaregistrujúc zhrozenú Bellinu tvár v uličke obďaleč. – Dík, že si ma dnes ráno zaskočila. Na revanš...- zakývala spolupracovníčke a vtisla Leroyovi čerstvú kávu z Babičkinho bistra, pôvodne určenú pre Bellu, ktorá však prestala momentálne pre oboch existovať.

   Šuškané je klamané. Napadlo ju v prvom momente, tušiac, že riešia asi ju a obávala sa, že pôjde skôr o tvrdú realitu jeho mäkkých pier,  než klebety a prípadné klamstvá, ktoré jej...im – začínali akosi prerastať cez hlavu. „Je na čase utriasť veci do priehradiek.“ rozhodla  sa brániť svoje právo na lásku a vzťah v intenciách, ktoré sa páčia jej. Im.

 Rázne vykročila k dvojici s obhajobným preslovom.

 Stála tam trojica.

 Regina.

 Zacúvala rýchlo späť.

  - Pán Leroy?! Je tu snáď nejaký problém, ktorý akútne riešite, alebo iba odvádzate stážistku od jej povinností?! – mračila sa  riaditeľka na podriadeného, ktorý nevedel zahrať divadielko a úprimne sa potil prichytený pri čine.

  - Prepáčte, pani riaditeľka, ale pán profesor Gold nám včera zdemoloval jeden z regálov a tu pán Leroy bol taký ochotný, že sa podujal ho opraviť...aby žiaci neboli ukrátení o...knihy, ktoré nutne potrebujú ku štúdiu. – využívala Astrid svoj dar reči na záchranu  objektu záujmu, netušiac, že tým iba priliala oleja do ohňa.

  Meno Gold bolo pre Reginu horľavinou prvého stupňa a jeho prítomnosť v knižnici, kde podľa predbežných prihlášok na VŠ predpokladala aj horľavú látku minisukne Belly, na dobrovoľnej praxi, zaiskrili v jej očiach, takmer spustiac bleskovú scénu od zápalnej šnúry k dynamitu hodnú pekla.

  Tí dvaja?! Spolu?! Pod jej strechou?! Pod strechou jej školy?! Oni dvaja?! Spolu?! On a Ona?!...takmer verejne?!...ako k tomu príde ONA?! Taká potupa! Hoci by sa nikto nečudoval, že ON dáva prednosť maturantke pred starnúcou riaditeľkou, prežrieť to, nebolo v jej moci. Ani po toľkých rokoch.

  To nedovolí! Nedopustí! Nikdy! ...aspoň dovtedy, kým budú obaja na JEJ škole!

  - Pán Leroy, dokončite bezodkladne svoju nutnú prácu tu a potom sa, čo najrýchlejšie, zastavte u mňa v kancelárii. Mám pre vás prácu aj ja. Neodkladnú prácu! – zasyčala podráždene a tvrdo oddupotala smerom k východu z knižnice.

 Ticho bolo krájateľné.

  - Aj tebe sa zdalo, že meno toho profáka jej zdvihlo hladinu adrenalínu v krvi viac, ako ručička na osobnej váhe?! – otočila sa Astrid na stále nespamätaného Leroya, ktorý hral silného len pred...pred kým vlastne?!

  Odporný, s nevymáchaným slovníkom, to hej, ale inak...

  Skrčený, ako trpaslík pod kríkom, bál sa aj odtrhnúť zrak z dvier, či sa nimi kráľovná tejto inštitúcie náhodou neráči vrátiť a predstava, že bude sám v kancelárii riaditeľky čeliť jej prísnemu pohľadu a výčitkám, mu už teraz spotila čelo viac, ako káva, chladnúca mu v trasúcej sa ruke.

  Vážne prikývol smerom k rozšafnej Astrid, čo sa skôr bavila, ako si robila vrásky. Nemala to v povahe.

  - Vraveli mi, že kedysi dávno to tí dvaja spolu ťahali, preto ho na školu vzala, a preto sa ho stále zastáva, aj keď mal toľko prúserov, že už by si ako učiteľ nikdy nikde neškrtol...- vysmolil kľučkou zhypnotizovaný Leroy.

  - Ahá...- zatiahla pikoškou prekvapená Astrid. – Stará láska nehrdzavie! - uchlipla si zo svojho nápoja a uznanlivo prikývla.

  Mala čo robiť, aby náklad knižiek udržala v náručí.

  K nej sa...tieto klebety...ešte nedostali. Alebo to boli fakty? Gold a Regina...kedysi...ako pár?

  Cítila sa, akoby sa jej na hlavu rúcal nie domček z kariet, ale rovno z regálov plných  tlstých  ťažkých kníh.

domiceli