Mr. Gold - ŠTVRTÁ II. 84. kapitola SVITAVÁ

ŠTVRTÁ

84. kapitola

Svitavá

    Nenájduc v ryhách dlaní nič súce úsmevu z predpokladanej, v nich iste zapísanej  budúcnosti, pritlačil ich o spánky a s hlavou nad pariacim sa nápojom proti chrípke vytláčal zničený výzor do sterilitou nemocničných čakární odpudzujúco  páchnucej tekutiny.

   Nutkavo naň privolávala skôr myšlienky na mechúr, než nádej, že sa vďaka nej zbaví krvou podliatych očí, upchatého nosa a doškriabaného okolia popraskaných pier. Vedel by o lepšom recepte na „vypotenie sa“, ale...

   Zúrivo vytrhal hygienické vreckovky zo škatule  v zásuvke a vyštartoval do chodieb stále spiacej školy. Dvere radšej nezatvoril, pás svetla mu nahradí Ariadninu niť, keď sa z toaliet bude vracať.  Nebude musieť vysvietiť neónmi celú príručnú chodbu aj s vestibulom, naciciavané jediným zdrojom.

  Rád tu po ráne býval takto inkognito, iba s kávou, rannými novinami a nohami vyloženými na stole. Len v spoločnosti bzukotu  kaziaceho sa neónu svojho  kabinetu.

  Dnes mu vadilo všetko. Nočná cesta mestom domov dolikvidovala organizmus načatý v Králičej nore, tak kávu nahradil nejakým liečivým sajrajtom z lekárne a zabudol pritom potom kúpiť noviny. Šuchotať môže iba ak tak nudnými vreckovkami, pred ich zasoplením.

  Piatky nebývajú také deprimujúce. Aspoň v poslednom čase nebývali... Čo je teda toto...?!

  Ťahaný svetlom ako nočný motýľ, pridržiaval manžetou nosné dierky, lebo vreckoviek vzal málo. Veď ho nikto nevidí. Deti môžu a on nie?!  Obratne vytočil zákruty nábytku v kabinete a vyzúril sa na škatuli, z ktorej vyliezali nové a nové, trhané a zneužívané. Nešetril ich.

  Uvoľnený nos zachytil zmenu v miestnosti. Túto vôňu pozná. Prudko sa otočil.

  - Ty? – natiahol viečka nad červenými očami.

  - Skôr by ma zaujímalo, čo tu takto zavčasu robíte vy, pán profesor? – vytiahla ruky z vreciek kabátika a odlepila sa od steny.

  - Čo by som robil? Práve som myslel na svoje deti, aby si vedela...ďalšie deti. – doplnil vidiac jej výraz. -  Prajem si, aby  vždy nosili šaty s dlhými rukávmi, aby si mali kde utierať nos...filozofoval pod vplyvom obťažujúcej nádchy.

  Súhlasne prikývla, ale preventívne spomalila postup k nemu.

  Načo tie drahoty, skrátil vzdialenosť, podopchal sa jej pažami popod pazuchy dozadu k lopatkám a pritlačil sa nedočkavo k nej.

  Cítila, že je horúcejší ako inokedy a lepiaca sa košeľa tiež dokazovala nástup choroby na scénu.

  - Mali ste pekne zostať doma v posteli a vypotiť sa...- zašemotila mu do pleca.

  - Sám?! Ty ma chceš zabiť?! Jedine to, že ťa dnes zopárkrát, na pár sekúnd, uvidím kdesi na sprostej chodbe, mi nahrádza antibiotiká! – zalichotil.

  Mračila sa.

  - Sústavne si zo všetkého robíte len posmech...- vyčítavo sa odlepila z mäkkého ramena a zdola mu pohliadla do strhanej tváre. – Už mi to pripadá ako bariéra, ktorú si zámerne staviate, aby ste boli krytý pred...pred prípadným neúspechom, odmietnutím, akoby ste ho vopred predpokladali, privolávali, dokonca si ho aj priali a mohli sa potom obhájiť: Veď ja som to nikdy nebral vážne!...- mykalo jej perami.

  - Hlúpučká. Nevieš, čo hovoríš...- zdvihol kútik úst a oprel si čelo o to jej.

  Bolo horúcejšie, než čakala.

  Iba na okamih zaváhal, kým sa posunul k perám a vtlačil jej na ne bozk a nechal svoje popraskané závidieť náhle pocítenú vláčnosť tých jej a sladkú príchuť zubnej pasty nájdenú za nimi naliepal si na svoj dohladovaný jazyk. Tiež prihorúci.

  - Prepáč. Nemal som, ale...A teraz ochorieš aj ty a skončíme konečne spolu v jednej posteli. – zahlásil pošepky, úplne vážne a zadíval sa jej do roztrasených dúhoviek, kričiacich jednoznačnú odpoveď.

  - Zase si robíte len srandu! – odvrátila tvár bokom a pokývala ňou nesúhlasne do strán.

  Koniec romantiky, potreboval sa zas vyfúkať. Debilná nádcha!

domiceli