Mr. Gold´s Au Pair IV. ... 41. kapitola PRUHY SPOMIENOK

Mr. Gold´s Au pair IV.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá

kapitola 151

Pruhy spomienok..

     Sledoval, ako s chuťou zahrýza do dvojitého hamburgera. S vlasmi vo vrkoči, v jeho veľkej, dosť hlboko rozopnutej košeli zapravenej v pánskych nohaviciach stredom prepásaných opaskom, z ktorého dobrých tridsať centimetrov trčalo, lebo o skoro taký istý kus ďalej musel klincom hĺbiť  novú dierku, pôsobila stále subtílne až krehko. Takmer ako v časoch, keď ju vídal  vyrastať z dievčatka na slečnu a dozrievať v jej rodnom zámku, kam ju chodieval tajne očumovať po prehýrených nociach, ako klenot, ktorý nikdy dobrovoľne nerozsvieti jeho temnotu...

  - Usmievaš sa.- skonštatovala, keď doslova prehltla ďalšie sústo v mikrovlnke prihriateho polotovaru, ktorý jej momentálne chutil viac ako akékoľvek  lukulské hody v paláci.

  - Si prekrásna...- roztiahol pery do ešte väčšieho úsmevu a s rukou pod bradou na ňu žmurkol.

  Zvážnela. Odložila zvyšok hamburgera, pretrela si ukazovákom spodnú peru a otrčila ho k jeho tvári.

  - Tvoj nos! Preboha...Zväčšuje sa! – nahla sa ponad stôl a brnkla mu po ňom.

  - Neklamem! – skúsil obranu a potriasol hlavou.

  Nemohol povedať: „Nikdy som ti neklamal...“

  - Nie...Teda, možno nie...len mi akosi často zabúdaš hovoriť pravdu. – vytkla mu už s pohľadom na tanier a s povzdychom.

  Tušil, kam mieri. Jeho náhly odchod pred tromi rokmi. Neospravedlní ho už ani to, že chcel len zachrániť situáciu a vyhnúť sa prevaleniu kliatby a jej nedoziernym následkom...Všetko však len skomplikoval...a navyše stratil tri roky. Tri dlhé roky z  ich spoločného života...

  Natiahol sa k nej a vzal malé  ruky do svojich. Boli studené a suché, neopätovali mu dotyky.

  - Máš právo sa na mňa hnevať. Konal som zbrklo, nepremýšľal nad ničím...mal som ti o všetkom povedať. Naivne som si myslel, že to vyriešim sám...a pritom si mala oveľa lepšie riešenie...mala si mi ho...aj ty...povedať skôr, ako sa maličké narodili...- stisol jej previnilo drobné prsty, spolu so svojimi perami.

  Až teraz mu dotyky vrátila. Pritiahla si jeho dlane bližšie k sebe a prechádzala po chvejúcich sa prstoch palcami.

  - Mala...Málo sme sa ku koncu zhovárali. Bola som rovnako prihrdá ako ty a...pozri, kam nás naše egá doviedli... – zosmutnela a oči jej zvlhli. – Pravda, ich nájdeme?...Sľúb mi to, prosím....Sľúb mi to....- silno prižmúrila viečka, ale slzy boli silnejšie.

  Vstal a prisadol si k nej. Snažil sa pozotierať slanú prietrž z jej bledých líc, ale cítil, že márne. Potrebovala to všetko dostať von zo seba. Celé tie týždne a mesiace, dokonca roky...

  - Sľubujem. – zašepkal kútiku je pier.

  Pozrela na neho s nádejou a vierou, že aj sám verí slovu, ktoré jej dal.

  Veril.

  - Vďaka Peu viem, kde ich hľadať, – pomaly bral a za ucho zasúval pramienky hnedých vlasov a prihládzal ich, ak neposlušne vo vlnkách vyliezali späť, vyťahované jej márne potláčanými vzlykmi. - Netuším síce, čo je to za miesto, ale viem, kde je. Je to dosť ďaleko, takže pravdepodobne sú aj...- zháčil sa a stlačil ruku v päsť, aby do nej skryl zlosť a rozhorčenie. - ...aj ONI ešte stále na ceste a s malým dieťaťom sa necestuje ľahko, takže máme reálnu šancu ich nájsť ešte než dorazia do cieľa, prípadne sledovať, kam majú namierené. Predpokladám, že k druhej maličkej...- nepokračoval.

  Bál sa spýtať sa jej na väzniteľov, aby ju príliš nerozrušil nepríjemnými spomienkami.

  - Tí ľudia sú  zlí, ale sú to, aspoň čo som pochopila, len úbohí sluhovia, čo plnia rozkazy niekoho vyššie postaveného. – začala aj sama so skrivenou tvárou. – Vtedy, keď sme sa vracali domov, čakali nás na rázcestí...snedá žena a chlapík s prikrátkym účesom. Vystúpili z auta...a...na  nič sa nepamätám. Prebudila som sa až v tom opustenom dome... Sama... Bez Peu.... – spomienka ju zas rozľútostila.

  - Peu?...Peu bola predsa so mnou...- začudoval sa.

  - Obe...sú Peu...nedala som im mená...aby som ich chránila. Sám si mi vravel, že meno je vážna vec. Meno má silu, veľkú moc  a v nesprávnych ústach...a rukách...a...však sa im nič nestane?! – schytila ho za ruky a prudko stisla.

  - My ich nájdeme. Sľubujem. Sľubujem, že to bude čoskoro...len ty musíš nabrať silu...- skúsil odľahčiť situáciu, vzal z taniera nedojedený kúsok a ponúkol jej ho.

  Odmietla.

  - Som unavená. Len veľmi unavená...ale nezostávajme tu! Pospím si aj v aute...Musíme ísť... Musíme sa poponáhľať. – slabo sa usmiala.

  Pobozkal a objal ju prudko a s vášňou, akoby tým chcel ukázať všetku silu, čo v sebe má. 

  Partia šoférov, čo sa prišli tiež navečerať do tohto bistra na diaľnici im obdivne zatlieskala. Cítili sa ako pubertiaci prichytení za kotolňou na cigaretke.

domiceli

Len aby sme bez romantiky nezostali...

 

 

 

Mr. Gold´s Au Pair III. ... 40. kapitola POĎ...

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 150

Poď...

     S tvárou v dlaniach tlačil lakte do stola a nechty do kože pod vlasmi.

  Zlá predtucha sa naplnila. Keď so vzdorovitou, ufrflanou Lacey dorazili pred hotel...respektíve ju tam dotiahol, motkajúcu sa pod vplyvom nejakých sprepadených sedatív, proti ktorým mal však jej jazyk zrejme vybudovanú dokonalú imunitu, so sebazaprením a zubami zaťatými do jazyka, aby zbytočne nereagoval na jej poznámky ...keď dorazili pred hotel...nijaký tam nebol. Len  doškriabaná tabuľa sa hompáľala pod nesvietiacou žiarovkou, keď do oboch šmaril kus tehly, čo našiel pod nohami.

  Až vtedy Lacey radšej stíchla a stiahla sa. Mlčky za ním kráčala a zároveň prekvapená sledovala, ako ničí všetko, čo mu prichádza pod ruku. Rozkopol dvere, zhodil predmety z pultu recepcie, kľúčmi zo škatuľky porozbíjal posledné celé sklá na oknách, prevrhol kreslo a prevalil zábradlie. K niektorým latám sa ešte preventívne vrátil...

  Nechávala si radšej odstup. Pomaly, popri stene kráčala do izby, v ktorej zmizol a iba registrovala a znudene, bez väčšieho záujmu zaznamenávala, ako stŕha zaprášené zatiahnuté závesy z okna, prehadzuje deky na posteli a vyšmaril aj vešiak na kabáty von zatvoreným oblokom.

  - Super. Čerstvý vzduch na počkanie...- zamrmlala si sama pre seba a zohla sa po papier na podlahe pod črepmi skla a prachu., kým ešte zúrivo kopal do úbohého dodriapaného koberčeka a vydával pritom neartikulované zvuky.

  Ani nepozrela naň, pretože sa z rohu ozval zvuk rozbíjaného ďalšieho z oblokov, tak  pohodila papier na stôl. Zozbierala deky a vankúš, trochu ich oprášila a znechutene vrátila späť na posteľ. Potom to zas zvrhla všetko na zem a ľahla si na holé matrace, ktoré sa jej zdali prijateľnejšie. Skrútila sa do klbka a jeho saka ako slimák do ulity.

  - Neopováž sa ma dotknúť, ty nervák! – boli posledné jej slová, keď si všimla, že sa k nej blíži.

  Prižmúril oči a snažil sa rátať do desať. Šlo to pomaly a ťažko.

  Na dnes vzdal všetko. Cítil hlad, smäd, vnútorná nervozita sa mu zhmotňovala do bolesti hlavy aj svalov. Na chvíľu ustrnul. Spomenul si na auto vo vnútornom dvore hotela, kam ho po príchode zaparkoval.

  Už nevnímala, ako sa horúčkovito rozbehol opäť dolu schodmi.

  Stálo tam nedotknuté. Aspoň nejaká dobrá správa. Stiahol zo zadného sedadla deku pre Bellu a z kufra vytiahol vak. Ešte by v ňom mali byť zvyšky zásob z domu...

  Sklesnutý a zlomený vykráčal späť do izby. Spala. Pozorne ju prikryl dekou, pozakladajúc každý kúsok, aby ju neprefúklo, tak, ako sa to naučil pri Peu. Zabolelo ho to... Chvíľu nad ňou zostal stáť. Spiaca a mĺkva to bola Bella. Hrozil sa rána, keď otvorí ústa Lacey...

  Dobre, že zaspala. Musí využiť čas a presnoriť hotel, či tu nezostali stopy po...únoscoch...ako hnusne realisticky to znelo. Možno mu aj sama ráno bude vedieť podať nejaké indície. Teraz ju už nebude rušiť. Len či jej to trauma a to, čo prežila, vôbec umožnia, dovolia. A či Lacey bude  chcieť spolupracovať...

  Musí pripraviť plán...Aspoň nejaký plán. Nemôže nečinne sedieť a dívať sa, ako mu ktosi ničí rodinu...systematicky, krok za krokom a ešte mu sám nahráva na smeč...ako sa len mohol takto hlúpo nechať nachytať?! Ako si mohol nevšimnúť toľko detailov, ktoré doslova na neho kričali, že niečo nie je celkom v poriadku...Ako to celé mohol dopustiť...?!

     S tvárou v dlaniach tlačil lakte do stola a nechty do kože pod vlasmi.

  ...a počul tichý plač.

  Ozýval sa spod deky a jeho saka.

  Pristúpil k posteli a sadol si na jej okraj. Žena pod károvanou prikrývkou sa otriasala vzlykmi.

  Nahol sa k nej a tíšil ju šepotom. Obyčajnými slovami a pohladeniami, riskujúc, že ak sa preberie, najskôr ho pravdepodobne  inzultuje prinajlepšom svojimi nechtami.

  Prebrala sa. S rukou na jej líci ustrnul. Pozerala na neho cez zaslzené oči.

  - Ako sme to mohli dopustiť, láska...- spýtala sa plačlivo.

  - Bella? – vyriekol neveriacky.

  Pomaly sa dvíhala a zapretá o boľavé, trasúce sa ruky zdvihla sa na ne, napriamila a pozrela mu rovno do tváre.

  Vzal jej ju nežne do dlaní a znova niekoľkokrát zopakujúc jej meno umlčal sa sám dotykom o jej pery. Boli mäkké a jemné. Presne také, aké si ich pamätal. Ovila mu ruky okolo krku s pritiahla sa bližšie, aby cítila teplo jeho tela. Ešte sa obaja triasli smútkom. Ich paže, dlane, prsty, i dych, ale boli konečne spolu. Konečne spolu. Teraz už bude všetko jednoduchšie. Sú dvaja. Dvaja na lásku i na cestu za záchranou svojich detí.

  Odtiahol jej tvár s prižmúrenými, unavenými a vyplakanými očami a s láskou sa na ňu díval.

  - Mám plán, láska moja. Dostaneme maličké späť, aj keby som mal prekutať a zničiť celý tento svet. My budeme spolu! Všetci...ako rodina.

  Prikývla a oprela sa o jeho rameno.

  - Poď...vyrazíme hneď...- vnorila mu paže pod pazuchy a spojila na jeho chrbte tak, ako to robievala doma, v časoch, keď bývali spolu šťastní...

domiceli

Tak skončená tretia séria tejto kapitolovky...

...beriem si chvíľu voľna...

a nebude to len tých sedem minút a trinásť sekúnd, ako zistili vedci...

:-)

Mr. Gold´s Au Pair III. ... 39. kapitola PRELÍNANIE

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 149

Prelínanie...

     Spustil zbraň k zemi a rýchlo pobehol k Belle. Ruky sa mu triasli, pery chveli, tak veľmi ju chcel objať a pobozkať, ale v stave, v akom ju uvidel, mal strach sa jej čo i len dotknúť. Ale  musel. Sprostá zvieracia kazajka omotávala mu ju ako kuklu a bránila akémukoľvek pohybu. Dokonca bola na niekoľkých miestach ukotvená o kovovú časť postele viacerými vrstvami obväzov, čo nevykazovali známky čerstvosti.

  Apaticky na neho hľadela. Možno ani nie na neho. Len hľadela. Tak veľmi ho bolel ten pohľad...Pokúšal sa pouvoľňovať silno pritiahnuté remene trčiace z drsnej špinavej tkaniny, čo obmedzovala jej telo.

  Jeho pohyby boli nekoordinované a tým, že sa snažili byť rýchle, tak viac menej neúspešné. Len čo sa mu podarilo uvoľniť jej aspoň ruky, klesli odkrvené bezvládne pozdĺž tela a duto dopadli na umelou koženkou s tisícom prasklín, čo pripomínali sieť buniek starnúcej kože na rukách, potiahnuté lôžko. Jej oči sa zatiahli viečkami a spustili za nimi. Tvár jej zasypali pochlpené vlasy.

  Už sa nerozpakoval strhať z nej ohavný mučiaci nástroj a oslobodiť ju z neho. Čím skôr.

  Telo pod ním bolo samá modrina a podliatina, vychudnuté na kosť a poddajné, ako telo starenky po mŕtvici. Aká hrozná asociácia. Striasol sa.

  Musel si silno zahryznúť do spodnej pery, aby sa zo zúfalého pohľadu na svoju krásku nerozkričal bezmocnosťou.

  Len v duchu ju odprosoval za všetko, čo si musela prežiť, vytrpieť a nechcel si to ani v náznakoch predstaviť. Len zhmotniť jednu otázku...Nájsť odpoveď na ňu. Na jednu jedinú : Kto?! Kto?! Kto!!...

  Čelo jej spadlo na jeho rameno, nie dobrovoľne,  cítil, že nevládze udržať hlavu a ani ju zodvihnúť. Podložil jej ruky pod kolená, nadvihol ju, sadol si hlbšie na tvrdé úzke lôžko s ňou v náručí, ako s malým bezbranným dieťaťom. Ruky ešte stále bez citu v prstoch aj svaloch viseli dolu, a radšej si ju aspoň jemne privinul, aby mu nepridŕžajúc sa ho, nevykĺzla z objatia.

  Keď videl, ako sa pokúsila zodvihnúť k nemu dlaň a nedokázala skoordinovať prsty, aby sa ho zachytili o sako, už to psychicky nevydržal a rozplakal sa. Schoval si mokrú tvár jej do vlasov a potichu vzlykal svoje výčitky a odprosenia.

  Zdola sa ozvalo zaškrípanie veľkých vchodových dvier. Zneistel. Vstal, presunul Bellu na lôžko opatrne ju tam uložiac, vyšvihol sa hore na tvrdý, fľakatý podhlavník a kúskom zamrežovaného, do dvoch tretín preglejkou obitého, okna uvidel, ako dvorom smerom von z areálu rýchlo kráča postava. Muž.

  Ten muž sa ešte otočil a napriek tomu, že bola už tma a dvor len chabo osvetlený, s určitosťou vedel, že sa pozrel smerom hore, k oknu, z ktorého pozeral. Pri uchu mu svietilo modrasté svetielko. Telefonoval. Potom mu zmizol z očí a celý dvor aj s budovou sa po chvíli ponorili do tmy. Najbližšie pouličné osvetlenie bolo stovky metrov vzdialené. Ktosi zoskratoval celý okruh, do ktorého patrila budova. Zámerne.

  Akoby náhle precitol. Len mesačné svetlo matne osvetlilo izbu.

  Otočil sa k Belle. Triasla sa. Od chladu. Od hrôzy. Z bezmocnosti...

  - Je ti zima, srdiečko... – skôr skonštatoval, ako sa pýtal.

  Neodpovedala, len prikývla, viečka mala privreté a akokoľvek sa snažila ich otvoriť, nedarilo sa jej to. Spod jedného z nich sa vyliala malá slza.

  Zoskočil dolu, vyzliekol si sako a starostlivo ju ním prikryl.

  - O chvíľočku prídem, láska. Zavolám pomoc. Nikam nechoď... Ľúbim ťa. Ľúbim...Vydrž. Pomôžem ti...- až teraz jej pritlačil suché pery na spánky a pohladil ju po tom mieste bruškami prstov všimnúc si, že je tmavšie, zrejme tam musela mať nedávno pripevnené nejaké prísavky...Radšej nedomyslel.

  Vybehol na chodbu a kričal na sestričky, ošetrovateľov, na kohokoľvek prítomného.

  Odpovedalo mu ticho. Hrôzostrašné ticho. Nepríjemné, zabodávajúce sa pod kožu a prúdiace celým organizmom.

  Skúsil najbližšie dvere. Poddali, ale miestnosť bola prázdna a...prázdna. Aj druhá, tretia, piata, dvadsiata...aj ostatné.... Už tušil...vedel, že také budú všetky, vrátane „prijímacej“ miestnosti na prízemí.

  Zlá predtucha sa napĺňala. Táto budova bola mŕtva. Ako všetky okolo nej...Všetky. Jedinými jej, dočasnými obyvateľmi boli momentálne oni dvaja s Bellou.

  Všetky...budovy tu v okolí.

  S hrôzou v očiach sa vracal späť k nej. Až teraz pochopil jej vetu : ...“tak predsa ťa dostali....“

   Všetky...budovy, aj...

  - Peu! – vykríkol zhrozený, keď mu začínali dochádzať súvislosti.

  Pobehol, prudko otvoril dvere do izby s Bellou, aby ju odtiaľ vzal a spolu sa čo najrýchlejšie vrátili do hotela k maličkej.

  Už neležala, sedela na posteli navlečená v jeho saku. Šúchala si zimomravo ramená. Keď ho zazrela, zamračila sa.

  - No, že už ideš!... Do riti, tu je taká kosa!... Normálne mrznem. Keby sa teraz opriem o sklo, tak bradavkami môžem vyrezávať v ňom kruhy! – zahlásila namiesto preľaknutia, keď dvere prudko  narazili o stenu.

  - Lacey...- zašepkal zlomený.

domiceli

 

Mr. Gold´s Au Pair III. ... 38. kapitola PASCA

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 148

Pasca...

     Ľutoval, že si vopred niečo podrobnejšie nenaštudoval o „ústavoch“ za hranicami. Lenže doma nevedel, dokonca by si ani vo sne nepredstavil, že všetko akoby sa vráti späť...Bella v cvokhause s určitou formou amnézie, on sám...

  Aspoň v hoteli dodatočne mohol, aj keď zrejme o niečom takom, ako je pripojenie na internet či wifina babenka z jeho recepcie ani netušila. Vlastne tam nemala ani telku, rádio či aspoň klasický telefón...uvedomil si dodatočne.

  Cítil sa, ako ten červík, čo prešiel červou dierou a ocitol sa na istom  mieste v inom čase. Oklieštenosť Storybrooku a jeho malomestskosť sa prejavili v celej šírke.

  A už ho nebavilo hnevať sa na samého seba za svoju nedôslednosť...ale mal by sa...mal by sa.

  Budova pôsobila v tme ešte odpornejšie a neľudskejšie, ako keď ju videl prvýkrát. "Čo je to za spoločnosť, ktorá ľudí, hoci sú to len rozmazané tiene bežných smrteľníkov, odloží práve sem?! ...a uspokojí sa s argumentom, že každý z nich si aj tak žije vo svojom vlastnom svete, tak čo viac chce...Môžu byť radi, že im pridelili aj časť toho ich. Hnusný alibizmus..."

  Jedovato zabúchal na červotočom rozožrané, zospodu zas vodou a vlhkosťou spola zhnité,  oplieskané vchodové dvere. Bolo mu vopred jasné, že bude musieť „riešiť“ návštevné hodiny. Na toto bol pripravený. Nedá sa odbiť, kým opäť neuvidí Bellu a neodvedie si ju so sebou. Za každú cenu. Naozaj, za každú. Byť výtržníkom, ba dokonca vrahom práve tu, mu vôbec nepripadalo scestné...

  Otvoril mu starý známy - obdivovateľ interiérov starobylých áut... Vykukol ešte presvedčiť sa, či dievčatko predsa len neprišlo s ním a nečaká napríklad skryté kdesi za rohom.

  - Vyzeráte ešte niekoho?! – zarazil sa Gold spozorujúc, ako čudne sa chlapík správa.

  - Viete, predpisy...sú predpisy, ale keď sa chce, aj motyka vystrelí...- zažal tajomne chlap a zrejme chcel, aby „vystrelila“ do spodného vrecka jeho úboru, ktoré nenápadne palcom a ukazovákom otváral a zas zatváral.

  Goldovi by sa z neho zas otváral a zatváral nožík vo vrecku, keby tam namiesto neho nemal radšej zbraň. Ale poslušne siahol do druhého pre niekoľko papierových bankoviek.

  - Mám špeciálne povolenie, pán doktor...- povedal ironicky a využijúc moment, kedy sa vrecko opäť otvorilo, „štikol“ si svoju priepustku...

  - Lekári tu už nie sú. Som ošetrovateľ a máte šťastie, že mám nočnú službu práve ja. – nahol sa k nemu a pootvoril dvere trochu viac. – Vaša malá s vami nie je?- spýtal sa ešte pre istotu.

  - Viete, „predpisy sú predpisy“ ...- pokorne, ale sarkasticky vyslovil Gold a premeral si vysokého chlapíka.

  Zdal sa mu slizký a niečo skrývajúci...Bude sa mať pred ním na pozore.

  Voviedol ho do ošetrovne, čo slúžila zrejme ako všehochuť. Aj ako kancelária, aj ordinačka, aj spálňa pre nočnú službu s kuchyňou a príslušenstvom v kúte. Nechutná, špinavá miestnosť...Stoka civilizácie, nieto sterilné zdravotnícke zariadenie. „Ach Bella, Bella, kam si sa to zas dostala...“

  - Tak, o čo ide? – sadol si do otočnej stoličky a nohy drzo vyložil na stôl zaprataný škatuľkami z fastfodov a niekoľkými fasciklami chabo osvetlenými zaprášenou stolovou lampou. – Máte tu niekoho, po kom potrebujete dediť a chýbajú vám podpisy, prípadne sem potrebujete odložiť niekoho podobného? – vyložil svoje menu bez okolkov životom a službou tu zrejme riadne ostrieľaný jedinec v erárnom úbore.

  - Presne naopak, chcem vám venovať pár svojich podpisov a vytiahnuť z tejto skoky jednu osobu. – sadol opatrne na rozheganú stoličku a zdvihol prst Gold.

  Chlapík chvíľu mlčal, akoby zvažoval pre a proti, kým sa rozhodne.

  - Uznajte, to nie je v mojej kompetencii...nevravím síce, že je to nemožné, to by šlo hneď a zázraky do troch dní... – zaškeril sa muž.

  - Strieľate si zo mňa?! – ješitne a hlavne vzťahovačne vystrelil Gold zo stoličky nepochopiac, že ironická narážka o zázrakoch bude len obyčajný frazeologizmus, nie výsmech jeho „druhého“ života, o ktorom tento pajác nemohol mať najmenšej potuchy.

  Napriek tomu sa neovládol a vytiahol rovno zbraň.

  Muž sa zapotácal, zabalansoval vo vzduchu rukami a skoro prepadol zo stoličky, na ktorej sa neopatrne pohojdával, nepovažujúc doteraz malého vlasatého mužíčka pred sebou za nejakú hrozbu.

  Mužíček bol ale ozbrojený a pokračoval drsnejšie.

  - Nedráždi tigra ty parchant, lebo naserieš celú džungľu!  - miestnosťou šťukla spúšť a na stole pred zmeraveným chlapíkom pristála fotografia krásnej ženy.

  - ...môžem vás zaviesť do jej izby...ale...- ani len sa nepostavil, akoby strach z neho náhle opadol.

  - Nijaké ale! Vstávaj! Hneď! – zrúkol na neho a mal pocit, že zlosť mu zatemňuje nielen mozog, ale aj zrak a ostatné zmysly. Ledva ustál vzrušenie a rozhorčenie.

  - Dobre, dobre...- vytlačil sa chlapík zo stoličky a vyšiel rýchlym krokom na chodbu.

  Nasledoval ho.

  Prešli niekoľkými ponurými chodbami, než zastali pred jednými z desiatok rovnakých dvier pozdĺž chodby.

  - Tu je to. – strčil kľúče do masívnej zámky, otáčal nimi a vysvetľoval. - ... ale zázraky nečakajte....nemal som tie tri dni, totižto... Je pod liekmi a zrejme nespoznáva ani sama seba, nieto ešte vás... Podľa papierov je to schizofrenička...to viete, rozdvojená osobnosť. Prvá z nich je neškodná, ale bacha na tú druhú...tá vie byť pekne nebezpečná...Ktorá z nich je teraz dnu, vám ale neprezradím...Je to ako mačka vo vreci...Vstúpte, ak máte odvahu...vy "tiger"...- dovolil si ešte zadrzačiť všimnúc si, že Gold sa už nezaujíma o neho, zbraň sa mu trasie pri stehne, len nemo zíza na oplechované dvere.

  Keby chcel, zrazí ho jednou ranou, ale...úlohu splnil a toto v nej nebolo. Pomaly odcúval do tmavej chodby a kým sa Gold spamätal, vyparil sa ako gáfor, či iný smrad, ktorých sa tu miešali desiatky.

  Opatrne potiahol dvere.

  V kúte sedela do klbka schúlená postava. Nadvihla hlavu a vidiac, že je tu sám, povzdychla.

  - Tak predsa ťa dostali, Rumpel...- zašepkala sklamane.

  Až teraz si všimol, že klbko je pevne stiahnutá zvieracia kazajka. Iba jej prosiace smutné oči, hoci teraz matné a unavené, boli očami ženy, ktorú nadovšetko miloval. Jeho Bella.

domiceli

 

 

Mr. Gold ´s Au Pair III. ... 37. kapitola PRÍTMIE

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 147

Prítmie...

     Drevená podlaha prikrytá len ručne tkaným,  sotva poldruha metra dlhým, zošlapaným kobercom praskala mu pod nohami, napriek tomu, že sa snažil našľapovať čo najtichšie. Hotel bol starý, ako celá štvrť, ale ešte stále slúžil, narozdiel od väčšiny budov na okolí. Vytrvalo vzdoroval civilizácii, času a rozkladu, hoci posledným dvom už len silou vôle, a poskytoval útočisko menej solventným, prípadne patinu zašlých čias hľadajúcich návštevníkom.

  Nepatrili ani k jednej zo skupín, hľadali len ubytovanie čo najbližšie k miestu, na ktoré ich zaviedla magická navigácia.

  Ošarpaný hotelík s nahluchlou recepčnou, čo mu vizážou trochu pripomenula babičku z bistra v Storybrooku bol hneď za rohom, akoby tu čakal práve na nich. Zvonka len obyčajná z drôtu visiaca žiarovka, čo viac blikala ako svietila na názov, ktorý si ani neprečítal, tak veľmi bol zájdený a olúpaný. Hostí tu zrejme tiež nebolo veľa a personál asi žiaden, aspoň tak sa mu zdalo podľa všadeprítomného prachu a napohľad aj všetky artefakty, doplnky, dekorácie, tapety i obloženie stien držali pohromade už len z nostalgie k pôvodnej službe...

  Cena bola smiešna a zodpovedalo jej vybavenie. Rozvŕzganá posteľ, nočný stolík s spračudesnou lampičkou pripomínajúcou vo vrecovine zabalenú snehovú guľu,  stôl a dve stoličky, tkaný koberček a vešiak pri dverách. Ešte nikdy nevidel tak biedne zariadený hotel.

  Dokonca ani vo filmoch nie, nech už zobrazovali akékoľvek ponuré či hospodárskou krízou poznačené obdobie.Z vlastnej skúsenosti ich poznal pomenej...Za posledných tristo rokov striedal skôr honosné paláce a luxusom raziace domy a vily, než hotely.

  Ale im to nateraz plne vyhovovalo.

  Malá Peu zaspala hneď, zakrútená v jeho kabáte a takú ju preniesol aj do izby, kam ho osobne zaviedla babka z vrátnice a kývla rukou, že papierové formality a platbu vybavia až ráno. Bol jej za ústretovosť povďačný.

  Váhal, či ju tu nechať samú a vrátiť sa do ústavu ešte teraz na noc. Ale... Musel tam ísť. Ťahalo ho to tam. Cítil, že Bella je za tými múrmi a nedokázal ju tam nechať už ani chvíľu...

  Pohladkal maličkú po v podšívke zamuchlanom ramienku, vzal si len sako a potichu privrel dvere. Zamyslel sa, kde dal kľúče od izby, ale uvedomil si, že žiadne nedostal.

  Zamával pred podriemkavajúcou pani vo vestibule zvitkom bankoviek.

  Zodvihla oči od nejakej pochlpenej ručnej práce a s pootvorenými ústami čakala vysvetlenie, respektíve inštrukcie.

  - Potrebujem kľúče od svojej izby...a ešte niečo...- pritiahol bankovky k sebe a tým aj recepčnú. Vstávajúc sťažka z preliačenej fotele pristúpila nohu pod ňou rozvalenej robustnej mačke. Tá zlostne zaprskala a vytrielila vyrušená zo spánku hore schodiskom sťažujúc sa mňaukaním každej late na zábradlí.

  - K vašim službám, mladý pán...- ozvala sa žena a napodiv jej hlas bol celkom sympatický. To ho upokojilo. Keby tu stála nejaká mladá vyvinutá šťanda, so sotva skončenou hotelovkou, asi by si s prosbou netrúfol. Babičky sú dobrý vynález.

  - Moja malá spí hore v izbe a ja si musím na chvíľu odskočiť. Keby ste boli taká láskavá a postrážili mi ju. Budem sa vám za službu náležite revanšovať... – vysúkal sladšie, než chcel, predstavujúc si onú mladú, prsnatú, s profesionálnym úsmevom...a nemožnú...S hrôzou sa striasol z vlastnej reakcie. Mozog je už zrejme unavený a nepracuje tak, ako by mal.

  - Je to mojou povinnosťou, pane...Nikdy nezabudnete na  naše vskutku kvalitné služby, to vám garantujem. – vrátila mu sladko babka, pritiahla si konce peleríny k plochej hrudi a ťarbavo vykročila otvoriť mu úslužne  vchodové dvere.

  Zaklopkal prstami po pulte, pozrel ešte raz smerom hore k izbe a zaseknuté medzi dvoma prstami  podával jej peniaze. S úsmevom ich vzala, popľuvala a  strčila  do fertuchy pod plédom.

  Dvere zalomozili. Už len tenký pásik svetla spod nich vykúkal do ulice.

  Prešiel na druhú stranu cesty a pozrel hore k jedinému osvetlenému oknu, za ktorým spinkal jeho poklad. Zjavil sa v ňom na okamih tieň recepčnej, čo ho upokojilo. Chvíľu stála z profilu, zababušená v pléde, potom pozorne pozastierala závesy na okne. Berie svoju službu vážne...To je dobre...

  Vyhrnul si klopy saka vyššie a ruky strčil pod pazuchy, aby mu nebola zima.

  Naposledy zamieril pohľad do obloka a rýchlo vykročil.

domiceli

Mr.Gold´s Au Pair III. ... 36. kapitola PODOZRIVÉ

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 146

Podozrivé...

     Kamienkové podložie duto praskalo pod kolesami, čo sa zabárali pod tiažou masívneho edične limitovaného tátoša, ktorý patril skôr medzi veteránov do garáží luxusných zberateľov než na cesty, ale spokojný bol, až keď ho už nepočul a gumy postrácali aj posledné rozdrolené pozostatky treťotriedneho motela s drzou vydieračskou obsluhou aj hosťami.

  Stratil posledné ilúzie o živote za hranicou Storybrooku, dôležité bolo len ochrániť Peu od ďalších možných nástrah. Aj keby jeho čiernej figúrke mala dokresliť kompletnú ninja výstroj či dvojnásobný arzenál zbraní z Terminátora a minúť celú červenú pastelku na krv okolo, je mu to jedno, hlavne, že bude v bezpečí. Ona a...

  To, čo sa z útržkov dozvedel, ho znepokojilo. Ak mala Bella namierené domov a bola stále Bellou, nie Lacey, takže použila niečo z jeho pivničného depozitu magických produktov...prečo späť nedorazila? Je nejaký problém s návratom po prekročení hranice? Keď ňou prechádzali s Peu prvýkrát a vyčarili chudere Maleficent konský vzhľad, vrátili sa...Tak kde sú Bella s maličkou?!... Kde sú...?!

  Peu žmúrila oči do spätného zrkadla a už sa neodvracala, keď ju v ňom pozoroval tiež. Aspoň nejaká dobrá správa.

  Nemalo zmysel s ročným oneskorením sa vracať pred odbočku do Storybrooku, kde dvojicu údajne vyložil kamión a hľadať nejaké dôkazy. Nedajboh o zločine.

  - Ideme tam, kde nám ukázal náš glóbus, Peu. – povedal nahlas, aby sa nebála, pretože odmietal dodržiavať rýchlosť aj predpisy.

  Iba zdvihla pliecka a zas ich spustila dolu. Pochopil. Nevie o glóbuse nič...

   Vypla chrčiaci mobil a zašuchla ho do vrecka krátkej koženkovej bundy. Našpúlila pery, akoby premýšľala, dokonca sa aj za čelo chytila, v domnení, že to zaberie. Izbou preplnenou bez ladu a skladu nahádzaným nábytkom sa rozcinkali desiatky náramkov z jej zápästia.

  Nevymyslela nič. Vytiahla opäť telefón a zúrivo doň vyťukávala číslo.

  Nevedela vydržať, kým dozvoní. Jedovato nohou vo vysokej čižmičke odsunula vypasenú mačku spod nôh a prešla k oknu.

  - O pár hodín máme na krku návštevu! – začala bez akýchkoľvek zdvorilostných formuliek. - ...dobre, ja mám návštevu, ale ty sa maj tiež na pozore. Podľa toho, čo som počula cez aparát, je zrejme ozbrojený a riadne nahnevaný....Nie, nemáme čas sa presúvať, ani miznúť!... Navyše ju použijeme ako návnadu.... Musíme použiť, ako návnadu!...Chce ich obe...jedna bez druhej nemajú nijakú cenu...O to sa postarám ja, ty len stráž a nespusti ju z očí, jasné?! – náramky zaštrngotali znova.

  Mľandravá mačka vyskočila na podobločnicu a rozvalila sa medzi kvetináče s dávno vyhynutými rastlinkami. Prešla jej snedými štíhlymi prstami proti srsti na chrbte a konečne sa trochu upokojila.

  Na toto celý čas čakali. Museli čakať...Konečne dokončia svoju misiu.

   Pomaly spomaľoval, až nechal motor vychladnúť a zhasnúť. Reflektory predných svetiel osvecovali budovy pred ním svojím žltkavým mäkkým svetlom, Peu vzadu spokojne spala prikrytá jeho tmavým kabátom, žmoliac rukáv na ňom, akoby to bola ruka.

  Chvíľu váhal, či ju tu nechá, alebo prebudí. Obzeral sa, či predsa len niekoho nezazrie, aby vôbec nemusel vystupovať z auta. Potreboval sa spýtať, kde to vôbec sú...

  Bol len podvečer a napriek tomu, že prešli mestom, ktoré očividne žilo čulým ruchom, v tejto jeho časti bol pokoj. Pračudesný, takmer mŕtvy  pokoj.

  Opodiaľ zbadal zhrbenú postavičku s dvojlitrovou plastovou fľašou do trištvrte naplnenou akýmsi hnedým nápojom. Otáčala sa okolo svojej osi a čosi rozprávala. Ale komu?!...Stĺpikom polorozpadnutej autobusovej zastávky? Nízkemu múriku s oplieskanou kožovkou, ktorému z rán trčali sýtočervené tehly? Obrubníkom?

  Muž si sadol na poslednú dosku lavičky pod prístreškom z vlnitého plechu a ponúkal svoj nápoj natŕčajúc ho do rôznych svetových strán neviditeľným zákazníkom. Po chvíli k nemu pristúpil iný muž, s rukou čudne vykrútenou, trasúcou sa mu za chrbtom a čosi prvému hučal do tváre. Doslova hučal. Boli to neartikulované zvuky, pripomínajúce skôr zviera, ako človeka.

  Zhrozený hľadel na čudný výjav pred sebou a premýšľal, kam sa to vlastne s Peu dostali...kam ich to zaviedol glóbus...

  Až teraz si pozornejšie obzrel aj budovu, pred ktorou čelne parkovali. Mala dve podlažia plné úzkych zamrežovaných okien s ofluskanými drevenými rámami, čo už svoj lepší čas zažili dávno. Nad vchodom blikalo svetlo a elektrické vedenie sa tiahlo zvonka múrmi poprichytávané iba skobami o ne, na niektorých miestach už uvoľnenými a hompáľajúcimi sa vo vzduchoprázdne nad zablateným dvorom.

  Ponuré miesto. Len v niektorých oknách sa matne svietilo, inak bola všade tma. Ostatné budovy boli zrejme už úplne opustené, o čom svedčili diery bez rámov a obhorené útroby od nepozorných squotterov.

  Zlá predtucha sa napĺňala.

  Medzierkou medzi prednými sedadlami sa k nemu zrazu prirýchlo predierala Peu. Ignorujúc páky aj iné súčasti interiéru, vyštverala sa mu na kolená a schúlila sa do klbka, snažiac sa  pretlačiť si malé ruky kdesi pod jeho paže a zakvačiť si ich za chrbtom. Tak veľmi mu tým pohybom pripomenula milovanú Bellu, až musel sťažka prehltnúť smútok, čo sa ho pri tom pocite náhle zmocnil a vystúpil mu hore krkom  kdesi do úst svojou slanou zaslzenou príchuťou....

  Oči vyplašene upierala na sklo zadných dvier, kde sa zotmelo.

  Otočil hlavu, čo ju to tak vystrašilo.

  Stál tam jeden z dvojice zo zastávky a škľabil sa do skla. Zo zaslintaných úst mu vychádzalo dookola jediné slovo: čaj...čaj...čaj....Na skle pristála plastová fľaška  pritlačená jeho rukou a gúľala sa po ňom ako valček po ceste na koláče. Peu sa zaryla hlbšie a skryla si tvár až pod jeho pazuchu.

  Objal ju a pokúšal sa hladkaním po chrbátiku aspoň trochu utíšiť. Triasla sa mu pod dlaňou.

  Muž po chvíli zmizol, ale cez zarosené okno nebolo vidno kde a ako...

  Trhlo ním, keď na jeho sklo ktosi nečakane zaklopal.

  Peu sa pritisla ešte viac.

  Zacloniac jej hlavu jednou rukou, posunul si ju viac do stredu a pootvoril okno.

  Stál tam vysoký statný muž v erárnom úbore, akiste zamestnanec nejakej spoločnosti. Podľa svetlej farby, najskôr nemocničného charakteru.

  - Prepáčte pane, asi ste si nevšimli značku, ktorá zakazuje návštevníkom a príbuzným pacientov  parkovať v areáli ústavu. – zohol sa k nemu a nakukol dnu, premerajúc si pozorne celý interiér auta. – Inak pekný stroj, len čo je pravda. – uznanlivo vyhodnotil Goldovo auto. – Poviem vám, neriskoval by som. Máme tu maníkov, čo dokážu holými rukami uvoľniť šróby na čomkoľvek, mohlo by sa stať, že prídete trebárs o koleso, ani nebudete vedieť ako. A navyše, deťom je sem vstup prísne zakázaný. Uznajte, je to predsa len ústav pre choromyselných ľudí a pri tých nikdy neviete, čo im skrsne v hlave...- povedal vskutku mierne.

  Peu sa potichu rozplakala.

domiceli

Mr. Gold´s Au Pair III. ... 35. kapitola POKYNY

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 145

Pokyny...

     Na krku mu navierali žily a tvár sa mraštila nevôľou z toho, čo sa mu práve dostávalo do uší. V prázdnom bistre sa hlas niesol úplne jasne, napriek tomu, že prichádzal spoza rohu a jeho autora nebolo vidno. Priložil si ukazovák na pery, až potom si uvedomil, že zbytočne, od Peu sa nedalo očakávať, že by ho prezradila svojou „zhovorčivosťou“.

  Pritisol sa k stene a priblížil  bližšie k miestu, odkiaľ rozrušene telefonoval jeho „priateľ kamionista“.

  - ...veď vám vravím, že je tu! Živá, zdravá, trochu vyplašená, ale dám krk na to, že je to ona...Áno, to si myslím aj ja, ale istý si nie som. Taká podoba sa len tak nevidí...jasné...jasné...- zvuk sa trochu strácal , lebo očividne rozrušený chlap si začal v ruke premieľať kľúče od auta a klopotal nimi o čosi kovové, zrejme hasiaci prístroj.

  Nenápadne pokynul Peu, aby sa vrátila k stolu. Zaprotestovala, ale poslúchla.

  Počkal, kým sa chlap otočí chrbtom a skôr ako stihol zaregistrovať, že sa k nemu odzadu blíži, dostal ranu do zátylku rozložitým vešiakom na kabáty. Nepripravený na inzultáciu sa mierne pootočil a schytal druhú rovno cez tvár. Svetlá brada sa začala farbiť krvou. Zatackal sa a omylom sa zachytiac len o tenký záves oddeľujúci chodbičku od kuchyne namiesto verají, sklátil sa k zemi.

   Hoci bol Gold, ako útočník neveľký a na pohľad neškodný, podarilo sa mu dostať omráčeného chlapa pod vešiak a pritlačiť mu ho na hruď celou svojou váhou. Z vykrútenej ruky vypadol mobil a odskackal o kus ďalej.

  - Tak takto sa veci majú!... Ty podliak! Za toto zaplatíš! ...- vrazil mu ešte jednu ranu do nosa a kľakol si na tyč, čo sa mu zarývala do hrude. – A teraz vyklop, na aké „to isté miesto“ nás máš odvliecť?! Čo?! – zrúkol mu tesne nad tvárou, prestávajúc sa ovládať.

  Muž pod ním sa spočiatku nestíhal spamätať z prvotného šoku, že ho dostal na lopatky takýto: kde nič tu nič chlap..... Až po chvíli sa pokúsil zbaviť sa bremena, čo mu gniavilo hruď, ale čierna diera ústiaca z hlavne zbrane pred očami mu dala jasne na výber.

  Vybral si veľmi rýchlo.

  - Kľud, brate, kľud.... Zachovaj chladnú hlavu... – zašepkal pokorne a ďalej sa o nič nepokúšal. – Ja som len poslúchol príkazy. Zaplatili a poslúchol som... – vyzradil na Goldovo počudovanie prirýchlo.

  - Aké príkazy a od koho?! – kričal na neho, lebo začal tušiť čosi nekalé.

  - Netuším, bratku, fakt...Stopla si ma kúsok pred bistrom minulý rok a povedala, normálne ma poprosila, že mám odviezť nejakú ženu s dieťaťom z tohto bistra presne tam, kam budú chcieť ísť... Ukázala mi ich fotky, mal som sa im prihovoriť a vraj mám byť nenápadný, teda, aby som nepovedal, že ma to poslala ona...- prekrúcal a hľadal logiku v úlohe, ktorú dostal dávno a ktorej ani vtedy nerozumel, ale pekných pár tisícok mu nedovoľovalo sa ani veľmi zamýšľať.

   Navyše si vsugeroval, že len robí dobrý skutok, keď odvezie niekoho niekam...

  - Kto ti to prikázal?! – strácal Gold trpezlivosť, ale aj silu.

  - Veď ti vravím, brate, že neprikázala. Bola taká smutná, viac-menej...akoby jej na Belle a maličkej záležalo a prosila ma, nech im pomôžem, že ona nemôže a bla-bla-bla. Ja som sa nezaujímal... Strčila mi do rúk prachy, celú kopu prachov, tak som to neriešil...- vravel pomaly a Goldovi sa zdalo, že sa zas priblblo dedomrázovsky usmieva.

  - Kam si ich to zavliekol, ty bastard?! – pokračoval vo výsluchu vrážajúc mu hlaveň do lícnej kosti, aby si pohol s odpoveďou.

  - Domov predsa. Chceli sa vrátiť, mal som taký pocit.... Vraj to bol hlúpy nápad opustiť rodinu, tak sa k nim vracajú. Vyložil som ich na rázcestí, lebo to tak chceli, hoci na stopro viem, že tam široko-ďaleko nijaké mesto ani dedina nie je a už vôbec nie nejaký Storybrook, ktorý ustavične spomínala... Ale vravím ti, neriešil som to. Možno tam je nejaká chajda, čo sa tak volá... v horách, kde si šťastne žili...tak čo...- smrkol chlap, lebo krv z nosa mu plnila nosné dierky a zrážala sa, neumožňujúc mu sa nadýchnuť.

  Nanešťastie, dvere na bistre buchli a dnu sa vovalila rozchechtaná čašníčka s mechanikom v závese, spokojne stískajúc briliant, konečne vylovený z pieskového podkladu dvora.

  Gold sa strhol a chlapovi sa medzitým podarilo vymaniť sa spod neho. Stále však mieril zbraňou rovno medzi jeho oči, tak len obranne cúvol  s dlaňami pred sebou a zostal stáť v potrhanom závese na kuchynských dverách. Pocítiac, že sú to nezamknuté lietačky, vryl sa do nich a zmizol...

  Už to neriešil. Viac by z neho asi aj tak nedostal.

  Vracal sa k Peu a nevšimol si, že v kúte chrapčí stále nevypnutý mobil...

  Dvojica vidiac zbraň v jeho rukách vyplašene zaspätkovala a vrátila sa na dvor, odkiaľ prišla. Vedel, že ho neohrozia. Ako by asi šerifovi vysvetlili mega briliant, ktorý našli v šutoline...

   Skryl zbraň, aby ňou zbytočne nevyplašil maličkú a s úžasom zistil, že na jej papieri pribudli jednej čiernej škvrne nožičky a ručičky a v jednej z tých ručičiek obrátené elko...zbraň.

  -  The Dalk One...!- ukázala na neho prstom.

  - No, úžasné!... každý by očakával, že prvé slovo jeho dieťaťa bude mama, prípadne tata a ja schytám toto...Díky, Peu. – dal si ruky vbok, zhrozený, že ho nazvala Temným pánom. – Apropó, drahá,  ty vieš po anglicky?! – uvedomil si po chvíli.

  Viac neodpovedala. Akoby mu naozaj nerozumela.

  Ak bude jej prekliatie spočívať práve v tom, že používa iný, cudzí jazyk, tak amen tma. S kuchynskou angličtinou si zrejme so svojou dcérou veľmi nepodebatuje...na staré kolená sa bude musieť dovzdelávať...zhrozil sa a rýchlo pchal pastelky do batoha nespúšťajúc oči zo svojho strašidelného portrétu...

  Pískol na dcéru. Aby mu rozumela.

  Tomu rozumela...

  No, nazdar!...

  - Plosím, nepískaj. Peu nie je psík, The Dalk One! – ozvalo sa mu za chrbtom.

  Zastal a v skle odrážaná tvár sa mu zhrozila, pohľad zlomil a zosmutnel. Pochopil. Prekliatie toho dievčatka nie je v cudzom jazyku, ale v tom, že netuší, že je jej otcom...Pre ňu je Temným pánom...

domiceli

Mr. Gold ´s Au Pair III. ... 34. kapitola PIESKY

Mr. Gold´s Au pair III.

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 144

Piesky...

     Pastelky porozhadzované ako mikádo, prievan nadvihol papieru jeden okraj a uložil ho späť medzi škvrny. Peu v boxe nebola. Preľakol sa, zamračil, pozrel na fúzača po boku a pobehol k stolu. Obzeral sa, či neuvidí aspoň čašníčku, bistro však bolo prázdne.

  Pochytila ho panika podporená paranojou, že v tomto svete sú pre všetkých terčom... Uvedomil si však, že kričať by nebolo zrovna najlepšie riešenie. Čo ak sa len zo strachu skryla. Pozorne pohľadom prezrel všetky miesta pod stolmi, za pultom a nazrel aj do kuchyne.

  - Hajzlíky majú vonku, tam bude najskôr. – nepodľahol panike kamionista a ukázal prstom za seba na hlavný vchod.

„Vchod bol len jediný, ako to, že som si nevšimol, že vyšla?!“ vyčítal si.

  Doslova vyplašene vybehol von, nevediac ani, na ktorú stranu sa pustiť. Zvnútra mu nový kámoš, nechápavo prevracajúc očami, ukázal tú správnu a s úsmevom, ako to všetko strašidelne prežíva, sa spokojne usadil k stolíku s rozhádzanými potrebami na kreslenie, ledva sa tam vtrepúc a porovnával oba obrázky. Páčila sa mu tá náhoda.

  Dvere boli zamknuté. Darmo nimi trmácal.

  Zbadal však čašníčku. Stála obďaleč, medzi vrakmi áut pripravenými buď na totálnu demoláciu, alebo na dobrovoľné darcovstvo svojich kovových či plechových orgánov, s rukami v bok, takmer rozkročmo, nad mechanikom ležiacim pod autom a niečo mu zanietene vysvetľovala.

  Obzrela sa, zachytila ho pohľadom a strhla sa.

  Tu niečo nehrá.

  Pobehol k nej, no po pár metroch zbadal, že Peu je tam s ňou, kľačí pred zadným sedadlom a niečo pod ním hľadá. Kým dobehol, víťazne vytrčila ručičku hore a usmiala sa na ňu. Odhrnúc z nej prsty, zaleskol sa jej na dlani kamienok. Dosť vzácny...jeden z briliantov, ktoré zámerne pričaroval ešte v Storybrooku na jej trigovicu s princom Krasoňom. Na horšie časy. Pre istotu...

  Mechanik sa vysúkal spod auta, keď začul neskrývaný wawkajúci obdiv čašníčky nad pokladom v spotenej malej dlani.

  - Je to len štras... obyčajná bižutéria z detského trička. – vybľafol Gold, ale dosť nevierohodne.

  - To si hovor tomu, čo seno žere...- prášil si ruky jednu o druhú zrovna vstávajúci mechanik. – Nad tým, že tvoje auto, ani šróbik z neho, nie je nikde v evidencii, by som ešte mávol rukou, nemám s tým najmenší problém, nie si prvý, ani posledný...Ak zaplatíš, nemám sa prečo nad tým pozastavovať... – oprel sa holým lakťom o strechu a srkol slinu vypľujúc ju Goldovi rovno pod nohy.

  Radšej nereagoval, lebo videl, že od oleja zababraný chlap ešte neskončil.

  Neskončil.

  - ...ani to, že tvoj interiér vyzerá, ako by sa tam pochytil nožnicovoruký Edward  s Wolverinom  mi žily netrhá,...ale diamanty pod sedačkou ma teda zaujímajú. Sakramentsky zaujímajú... – pristúpil ku Goldovi a pozrel sa mu do tváre, v ktorej sa premieľali možnosti, ako sa bez  ujmy dostať z tejto prekérnej situácie.

  - Vravím, že je to štras. Bezcenná tretka. – skúsil.

  -  A ja vravím, že ti neverím... – dostal odpoveď.

  - A keď ti dobre zaplatím?  – zdvihol Gold kútik úst, hoci najradšej by mu jednu vrazil rovno medzi oči.

  - To smrdí ešte viac...Ešte viac, ako fakt, že toto dievčatko tu prednedávnom bolo so svojou matkou, veselé a spokojné a teraz ...no, poviem ti, že vyzerá ako týraná... To vieš, neusmieva sa, strháva sa...- nezatváril sa zrovna nadšene chlap s tlamou plnou slín, lebo ich neprestajne odkladal  dookola auta, do kamienkového podložia dvora.

  - ...a včera prišla pocikaná a vy ste jej veci jednoducho hodili do odpadkov, akoby ste sa ich chceli zbaviť... – pridala sa hodnoteniu Golda čašníčka,  nespúšťajúc oči z kamienka, s ktorým sa Peu hrala. – Aj to, že tá vecička je z jej trička...Ktovie, ktovie, čo ste s ňou stvárali, keď sa odtrhla...a tie sedačky vzadu, zničené, dotrhané...- rýpala a zámerne nadsadzovala.

 – Asi radšej brnknem šerifovi, nech si ťa preverí. My tu nemáme radi podozrivé indivíduá...- otočil sa mu bokom mechanik šmátrajúc vo vrecku po mobile.

  Vrela v ňom zlosť, ale tušil, že momentálne ťahá za kratší koniec. Odosobnil sa od obvinení, zarezonovalo v ňom iba to, že Bella s malou tu prednedávnom boli. Prednedávnom?! ...prednedávnom... To je kedy?! Došľaka!...

 - Uzavrime dohodu. Ten briliant má nesmiernu cenu, priznávam... Bude váš, ak mi...poviete viac detailov o tej mladej žene s dievčatkom, čo tu „prednedávnom“ boli...Platí?! – spýtal sa rázne.

  Mechanik s mobilom na uchu chcel čosi odvrknúť, ale žena mu zachytila ruku a odtiahla od ucha, stanúc si pred neho.

  - Berieme...- štuchla chlapovi pod rebrá a pokračovala. -  Bola tu necelý rok dozadu a mala namierené domov, spomínala nejaký Starbrúk...Sterenbok...Storrybrok...skrátka zapadákov, čo ani na mape iste nie je...Ale tvoj nový kamoš kamionista ti iste povie presnejšie, on ju vtedy „domov“ viezol...Ten „kamienok“...- natrčila dlaň.

 Kľakol si k Peu a čosi jej pošepkal do ucha.

  Záporne kývajúc hlavou jeho návrh rázne zamietla a skryla päsť s kamienkom za chrbát.

  - Peu, prosím, kvôli mamičke a sestričke...keď budeme doma, vyčarujem ti plné kýbliky takých istých. Každý bude mať presne takú farbu, ako kamienky v ňom. Smaragdy budú v zelenom, ametysty v jasne fialovom, rubíny dáme do červeného...A ku každému bude aj lopatka. Priesvitná a rovnakej farby... Čo ty na to?! – usmieval sa na ňu a chlap za jeho chrbtom sa až chlámal od smiechu, aké to kaleráby tlačí tej malej do hlavy.

  Peu vstala, vzdorovito dupla nôžkou, napriamila sa a odhodila sprepadený kameň čo najďalej od seba.

  Chlap so ženou vyvalili oči na seba a vrhli sa na kolená prehrabávať šutolinu pod nohami.

  - Sprepadení, prekliati smrteľníci! – zamrmlal si Gold znechutene pod nos.

  Peu prikývla, vložila mu malú rúčku do dlane a vykročili k bistru vziať si odtiaľ veci a čím skôr vypadnúť z tohto odporného miesta.

domiceli