ŠTVRTÁ...
66. kapitola
Pravda...
1.
Pešo to mal istejšie. Znova sa vrátilo
všetko, prečo kedysi opustil toto sprepadené zatuchnuté mestečko plné
nevraživosti. Teraz budú nasledovať jedovaté pohľady, klebety a lži. Kopol
do kamienka a cítil sa ako on.
Za lavičkou kúsok od chodníka čosi
zašramotilo.
Zastal, zadíval sa tým smerom, ale
nezaujímalo ho to.
Iba keď spoza opadaných konárov ozdobného
kríka vyliezol chlapec a stal si vedľa neho.
Hlavu mal sklonenú.
- Vy ste vedeli o tom, že som ten...adaptovaný?
– vysmolil mrmlavo po chvíli.
Pozrel nad neho. Čo od neho chce? Teraz.
Potom. Má ho pohladkať? Má mu prikývnuť, vyvracať...? Klamať? Poslať domov?...Čo?!
- Myslel si adoptovaný, Henry? ...- odpovedal
na otázku otázkou, aby získal čas.
Odvahu. Nápad. Čokoľvek...prečo práve on je
zas postavený pred hotovú vec.
- To je fuk. ...šak to, že moja mama nie je
moja mama, ale moja mama je niekto úplne cudzí. – vysvetlil mu definíciu.
- Mama nikdy nie je niekto cudzí, to si
zapamätaj, chlapče. – odpovedal mu ticho.
- Nerobte múdreho, pán profesor. Neni sme
v škole! – strčil ruky do vreciek nohavíc presne tak, ako mal Gold pred
ním.
A bol zrazu dospelý. Veľmi dospelý. Na
tento vek.
- Tak vedeli ste to?! – skúsil znovu, ale
v jeho otázke už zacítil hnev. – Babka Cora, keď sa s mamou, tou mamou, čo
som si myslel, že je mama, vadila, tak spomínala aj vás a ešte nejakú
cundru. – prostoreko parafrázoval.
Musel prikývnuť. Klamali mu už dosť.
- Ešteže ste sa priznali, inak...-
nedopovedal.
- Čo všetko už vieš, Henry? – bol opatrný,
aby mu neublížil viac, ako zrejme pred chvíľou tie, ktorým veril.
- Všetko. – zaklamal.
Nedostal ho. Zatváril sa, že odchádza.
- ...hádali sa. Nevedeli, že počúvam, myslia
si, že som na krúžku. Babka Cora povedala, že ma nikdy nemala rada a mame
ma dlžil čert. Neviem, asi ma kúpila a nemusela zaplatiť. Pozeral som taký
film, ako obchodujú s deťmi. – vytváral si vlastný osud chalan
s priveľkou fantáziou.
Vlastne mal pravdu. Podplatili vtedy toľko
ľudí. Nie sú dlžní nikomu. Ani čertom. Hoci v ich úlohe...
- Ja som ten čert, Henry. – vrátil sa
k nemu s metaforou.
- Preto vás tu čakám. – povedal nečakane. Rázne. A vypol sa. – Vy ste ma iste ukradli mojej normálnej mame a predali
inej. Vy ste toho schopný. – vykrivil chlapec ústa.
To obvinenie tak bolelo. Pravda vždy bolí.
- Spravil som ešte čosi oveľa horšie. Oveľa...
– priznával pod tlakom emócií.
Už mu nevadilo, že stojí pred malým chlapcom,
že odkrýva tajomstvá, ktoré mali zostať navždy, alebo aspoň dlhšiu dobu pod
pokrievkou. Zabudnuté.
- Zabili ste moju normálnu mamu?! – spýtal sa
s hrôzou.
Toto radšej odkýval záporne. Rýchlo. Ukázal na
lavičku. Sadol si a chlapec na úplne opačný koniec, čo najďalej od neho.
- Tak čo horšie ste spravili? – nevedel si
predstaviť.
- Predal som svojho vlastného vnuka. –
a bolo to vonku.
Pozrel na neho. Nevidel mu už do tváre. Bola
tma. Hral sa s pieskom pod lavičkou a s prstami na rukách.
- Ste obchodník s deťmi? Fakt?! Koľko
ste ich predali?! – s hrôzou, ale aj prekvapený nepochopil hneď, ale toto
znelo tak dobrodružne, že takmer zabudol na seba.
- Nie, nie Henry. Počúvaj ma. Napriek tomu,
že ma tvoja mama potom zabije. – prisunul sa k nemu, odhodlaný povedať mu
všetko.
- Ktorá? –
- Obe! – vážne dodal po chvíli zamyslenia. – Poznám obe tvoje
mamy. Reginu veľmi dlho. Veľmi túžila po dieťati. Chcela chlapca ako ty
a má ťa veľmi rada. Myslím si, že najradšej na celom svete. To mi ver. –
- Viem. Povedala aj babke Core, že nemá
srdce, keď o mne hovorí také škaredé veci a že ona ma nedá nikomu.
Nikdy. A bola na babku fakt zlá. Radšej som ušiel...Sem. – doplnil ho.
- Henry. Ja poznám aj tvoju skutočnú mamu.
Ale kedysi som nevedel... kto je to, až tento rok...- zasekol sa. - ...aj tá ťa má rada.
Vieš, bola primladá, keď si sa narodil, nevedela by sa o teba postarať. Myslel
som si, že jej pomôžem, keď...
- ...ma od nej kúpite a predáte. –
pochopil.
- No, tak sa to celkom nerobí, ale je to
jedno. – kývol rukou nad paragrafovou problematikou a nechal Henrymu jeho
teóriu. Bola dobrodružnejšia.
- A nemohli by ste mi pomôcť ju nájsť?
Tú druhú mamu. Viete, opýtam sa jej na mňa rovno, neurážajte sa, ale vám už moc neverím. – hodil
rukou.
- Poznáš ju Henry. Poznáš aj svojho otca.
A keď poznáš jeho, tak...poznáš aj mňa...- nevedel, či môže, čo môže,
koľko ešte...radšej zmĺkol.
- Hovoríte, ako všetci učitelia. Prd vám je
rozumieť. – nahneval sa.
V duchu sa pousmial. Teraz vedel, že aj
tak už povedal viac, než mal.
- Vráť sa domov a pozhováraj sa
s mamou. Mala by ti povedať o...tej druhej mame...sama. – vstal
a pozrel na rozrušeného chlapca. Na svojho vnuka.
domiceli
ťažko je vysvetľovať dieťaťu takéto veci :) ale veď Henry už nie je dieťa :) ja viem,že to pochopí ale musel by mu to vysvetliť niekto iný a nie Regina! iba v tom prípade že by to vysvetlila s citom a povedala by pravdu :) inak dobrá kapitola... na to že je celá dialógová ... dobrá :)
OdpovedaťOdstrániťaaaaaaw, chudák malý Henry :( táto kapitola má úplne inú dynamiku ako moje zvyšné obľúbené kapitoly, ale napriek tomu je fakt super :) ako sú tu vystavané oba charaktery a celý dialóg je na jednotku s hviezdičkou aj včeličkou :) obzvlášť Henryho posledný prehovor :D
OdpovedaťOdstrániť