Mr. Gold´s Au pair... 3. kapitola PONUKA

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 113

Ponuka

   Zastal tesne pred východom. Prižmúril oči do prudkého svetla rovnako ako ona, hoci nemal takmer tridsaťročný deficit. Na rozdiel od nej. Počkal, kým  prestane robiť neprirodzené grimasy a spravil jej tieň.

  - Teraz ma počúvaj, – zdvihol výstražne ukazovák.

  - ...a snáď som to niekedy nerobila?! – skúsila takmer zaliečavým hlasom nedočkavá, čo ju vonku, konečne vonku, čaká. Bude čakať...

   Zhlboka sa nadýchol namiesto toho, aby ju rovno inzultoval, na čo mal neskutočnú chuť.

  - Provokuješ? Ty sa už nepamätáš, ako si naposledy obišla moje letisko a vybrala si si nesprávnu pristávaciu dráhu, drahá?! A kde si skončila ?!...Ak sa ma pokúsiš opäť podviesť, tak s radosťou prijmem pozvanie na tvoju svadbu! – skončil s tvárou tesne pred jej odcúvaným ksichtom pridŕžajúc si ju pod krkom.

  - Ja sa budem vydávať? – vypleštila oči s nádejou.

  - Hej! Vezme si ťa diabol! To ti garantujem! – zasipel a odsotil ju.

  - ...sa teším...Keď neprší, aspoň kvapavka. – mrdla plecom.

  - Stoj! Kam sa trepeš?! Dostala si nejaké inštrukcie?! – strácal trpezlivosť. – Tvoj outfit bol len na ukážku, čo som ochotný ti zabezpečiť, ak splníš všetko, o čo ťa požiadam, plus nejaké tie bonusy, podľa pracovného výkonu. –  pohol rukou a stála pred ním staršia zanedbaná žena v starosvetskom odeve, bez make-upu, v drdole, očividne strhaná, zlomená osudom.

  Našťastie sa celkom nevidela, napriek tomu zhrozene hľadela na zmenu, ktorú na nej učinil.

  - Ja mám začať pracovať? – zaklipkala teraz bezfarebnými viečkami nad očami s niekoľkými vačkami vrások pod spodnou linkou.

  Položil jej ruku na rameno, natočil ju ku svetlu, a v jeho pruhoch donesených sem zvonka, horizontálne kreslil svoju víziu budúcnosti.

  - To nebude práca. Vzhľadom na naše dobré vzťahy v minulosti som pre teba vybral čosi, o čom si sa určite ani neodvážila snívať v tej stoke, kde ťa šupla naša drahá priateľka Regina.-

  Zatvárila sa nedôverčivo.

  On s nadšením pokračoval.

  - Ty budeš pestúnkou mojich detí...Au pair!...Počuješ, ako honosne to znie?! Cítiš tú poctu?! – nadchýnal sa.

  - Cítim posraté plienky, zasoplené tváre a ogrcané okolie telíčok, čo nie sú ani pod jeden zub. – znechutene sa ozvala. – Prečo ja?! – skúsila sa z celého vyvliecť, hoci tušila, že šancu nemá prakticky žiadnu.

  - Prečo?! – zahrmelo knižnicou až zvonka opadla ďalšia omietka. – Prečo?!... Tak napríklad Romulovi a Removi som osobne vtedy vybral vlčicu...- tváril sa, že sa zamýšľa a nemá vopred pripravené argumenty. Vždy mal.

  - To boli tí svalnatí talianski machovia, čo orali a orali a bol z toho ten, no, to mesto, kde odvtedy žijú tí ujovia v bielej sukni...? – pokúsila sa dešifrovať ponúknuté indície.

  - Neprerušuj! – zbliakol po nej, že kazí jeho prednášku. – ...tým dvom stačila na výchovu vlčica a tomu magorovi Tarzanovi musela stačiť šimpanzica ! Chápeš ?!...- pozrel na ňu nedôverčivo. - Síce inteligentná, ale stále to bola len obyčajná opica !... Lenže moje deti...- ďobal si natiahnutými prstami do hrude. - Moje vlastné deti si zaslúžia oveľa viac! Pestúnkou mojich detí bude drak! – vykríkol hrdo, potom hlas stíšil. - ...síce len taká natvrdlá saň, čo nemá všetko v hlave v poriadku, ale, žiaľ, v tomto hnusnom obyčajnom svete niet nič...väčšie!... Pátral som, ale si jediná svojho druhu. Endemit...– uzavrel s nádejou, hoci nadšený z toho veľmi nebol.

  Stále nechápavo žmurkala.

  Radšej pokračoval.

  - Tvojou úlohou zatiaľ bude  získať si moju Bellu na svoju stranu... –

  Oči Maleficent sa zaleskli a podozrivo rozžiarili.

  - Ak mi to správne doplo, Bella už nie je panna a...je kotná! – vytrčila von jazyk a oblizla si celú bradu, líca aj nos. – To máme dva v jednom... – vypadla jej slina a zasyčala na dlážke.

  - Tri v jednom ! – schytil ju zas pod krk a buchol s ňou do regálu, až sa z druhej strany vysypali celé metre kníh. – Ja ti tu nepredkladám obedové menu, ale ponuku, aby si nemusela večne skapíňať v tom podzemí, drahá! – prskal jej do zmodrávajúcej tváre. – Tak sa začni konečne ovládať a použi tých pár buniek, čo ti v mozgu zostalo, na logickejšie závery! – triasol ňou.

  Zmeravela a naozaj sa zdalo, že by sa aj mohla zamýšľať. Stratiť viac ako dvadsaťdeväť rokov života už nemohla, a ani nechcela, takže bolo by aj na pribrzdeného draka hlúpe, nevziať takúto ponuku.

  - Získať si Bellu, to by šlo. A ...? – ďalej nedomyslela.

  - Si drak, doparoma! Spolieham na teba. Kto iný by vedel moju rodinu ochrániť viac, keď ja nebudem môcť?! – pripleskol ju opäť o poloprázdny regál ale musel ju zachytiť a stiahnuť späť k sebe,  inak by cezeň prepadli obaja.

  - Ty už nemôžeš?...- zašemotila pricapená na jeho hruď, koľko jej to drsné zovretie dovolilo. -  To ti ma mrzí. Myslela som si, že ešte nejaké tie prírastky do obory splodíš...keď ti Bella zdochne na starobu... trebárs...so mnou. - pozrela na neho s nádejou pod zvrásneným viečkom.

 - Nemysli, drahá. Ty... už viac nemysli! Len ma počúvaj a neopováž sa urobiť, povedať, vykonať čokoľvek, čo by sa priečilo mojim predstavám. Nevieš – nerieš! – potrmácal ňou, odsotil ju s odporom a oprášil si predok odevu.

  Neustála to. Od padajúceho regálu sa spustila reťazová reakcia celou knižnicou.

  - Hups...! –

domiceli