Mr. Gold ŠTVRTÁ... 44. kapitola ROLNIČKOVÁ

ŠTVRTÁ...

44. kapitola

Rolničková ...

1.

   Všetko mäklo. Vonku odmäk sneh menil na matnú čľapkanicu, čo fotografovala podrážky obuvi a pridávala zo dve-tri čísla navyše. Soľ mäkko kreslila miniatúrne biele kopce po obvodoch a maximálne sivé oblaky na nartoch, čo sa zázračne objavovali pri ostrej viditeľnosti vždy ráno, v závislosti od ceny drahých koží, po čižmách, keď sa každý najviac ponáhľal a nebolo času na handrovú turistiku. Tak sa horské panorámy miešali s mestskou architektúrou.

  Aj premrznuté nosy mäkli. Nekrútili sa nechuťou.

  Koniec-koncov, blížili sa vianočné prázdniny. Konečne voľno. Obžerstvo. Filmové rozprávkové klasiky, pregýčované ochody, ulice aj  byty a hlavne darčeky.

  Akcia s náhodným obdarovávaním v oktáve prešla. Aj prebehla. Od  mega strúhadiel na ceruzky s plávajúcimi kačičkami, cez jogurt hodinu pred zárukou až po čaj vo forme z biologického depozitu odcudzeného herbáru sa objavilo v triede kadečo. Vstupenka do  ZOO v Leroyovom komposte za školou, fotokoláž riaditeľky s Pichaču...strarostlivo zabalené tlačidlá  osem a mriežka z predpotopného mobilu.

  Niektorí hrali na Ježiška. Nechávali si prekvapko až na Štedrý deň, iní boli radi, že darček bol požuvateľný a ukončili jeho trápenie rovno na poslednej hodine.

  Predprázdninovej triednej anarchii sa už nedalo zabrániť.

  Tváril sa, že dokáže v tom hluku uzatvárať triednu knihu a bol rád, že nemusí z jej stránok celý čas dvíhať oči a hľadieť, ako si Gaston neónovým darčekom s nápisom permanentná fixka lakuje nechty na nohách a Mulan naťahuje hokejový suspenzor na hlavu. Asi slovník cudzích slov je pre nich rovnako neznáma veličina ako cudzokrajne znejúce názvy ich darčekov.

  Pokojne škrtal jednotlivé kolonky a zrátaval vymeškané hodiny a len občas s povzdychom pozrel na tučnú knihu s názvom Analytická chémia, čo knihou ani nebola. Nosil ju so sebou a dnes zas premrhal šancu zbaviť sa jej...Mäkol.

2.

  - Bella, Bella...počkaj ma ! Ešte skočím na vecko... Na, podrž mi kabát so šálom.... – napadla ju Emma odzadu a nánosom vecí zabezpečila, aby jej nezdúchla pred školu a skratkou domov, ako to v poslednom čase mávala vo zvyku.

  Pozerala na ňu spoza kopy hrubých zvrškov ako mizne v bočnej chodbe.  Otočila sa chrbtom a oprela o stenu. Začínalo jej byť teplo, celý deň bol jeden veľký chaos a jediné, na čo sa tešila, bola jej vlastná detská izba a nejaká tá hudba k tomu. Vyhrabe starý Nightwish a poprosí Tarju o pár slov do duše.

  Prižmúrila oči a snažila sa odfiltrovať hluk.

  Stál opäť už hodnú chvíľu meter od nej a nemal odvahu ju osloviť. Pozoroval jej chvejúce sa viečka. Videl aj to, ako si občas zahryzla zvnútra do spodnej pery. Povzdychla.

  Cúvol, akoby to vyčítavé povzdychnutie patrilo zrovna jemu.

  Prehodila ťažký kabát na druhú ruku a všimla si ho. Ustrnula.

  Pohľady sa im stretli.

  Odlepila sa od steny.

  - Ja...- začal neisto.

  - Potrebujete si aj vy odskočiť a mám vám podržať všetky tie knihy? – pozrela na neho prísne zospodu.

  - Nie! Vlastne áno. Túto jednu. – vysunul z kopy Analytickú chémiu a podával jej ju.

  - Zdá sa vám, že som nekompletná, alebo vás baví ma sústavne strápňovať?! – vyprskla nahnevane.

  - Nie, nie, nie, prepáč. Myslím to vážne. ..Je to darček. Pre teba. – doložil tichšie a skúsil letmý úsmev. 

  Mäkol.

  Vytočilo ju to.

  - Ja od vás nechcem nijaké darčeky, pán profesor! Je mi jasné, že možno kvôli tomu na polroka prepadnem z chémie, ale kaziť prázdniny bifľovaním si nemienim. A ak mi chcete vnútiť nebodaj doučovanie, nechajte si zájsť chuť dupľovane! To už dám prednosť komisionálke pred vami! – spustila marš.

  - Je to ...iba darček. Malý... Nie je to to, čo si myslíš, že to je. – opovážil sa parafrázovať vetu, ktorá ho mohla potopiť.

  Trhla ňou. Ale pochopila z nej, že už vie zrejme pravdu. Je jedno či od Emmy, či rovno od Gastona. Aj to, že ho to...asi...možno...pravdepodobne mrzí. Hnev z nej to však nevytiahlo.

- Nerozumeli ste?! Od vás už nechcem nič... Len pokoj! – odpovedala vzdorovito, ale tichšie.

  Nevzdal to hneď. Pozeral na ňu.

  Dych ju prestal počúvať. Chvíľu to vydržala hľadieť mu do očí, potom pokývala záporne hlavou a radšej zarazila oči do podlahy.

  Položil sklamaný škatuľu vytvorenú z obalu na encyklopédiu chémie na horné skrinky a hoci chcel ešte toľko toho povedať, iba sklonil hlavu a pomaly odchádzal.

  Hľadela na jeho chrbát a bolo jej tak všelijako.

  - Pán profesor...- zavolala.

  Zmeravel. Dobre počul? Naozaj to vyslovila? Zastavila ho...

  Neisto sa otáčal. Očakával najskôr, že tú škatuľu hodí po ňom...

  Vytiahla čosi z tašky. Dlho na to pozerala stále váhajúc, nakoniec vykročila k nemu.

  - ...toto je zas pre vás... Šťastné a veselé... – podala mu úzky plochý balíček pedantne previazaný stužkou. 

  Viac nepovedala. Ani na neho nepozrela. 

  Rýchlo odišla vyhľadať Emmu.

  Stál a mal pocit, že o chvíľu dôjde k štartu medzikontinentálneho raketoplánu do vesmíru za prítomnosti všetkých hláv všetkých štátov a vôbec... Prstami hladil lesklý neutrálny papier a bolo mu jedno, čo skrýva.

  Hlavne, že bol od nej. Bol od nej. Od nej. Od nej.

domiceli