Mr. Gold ŠTVRTÁ... 71. kapitola ZAMKNUTÁ

ŠTVRTÁ...

71. kapitola

Zamknutá...

1.

   Reštartovať mozog, ak poznáte prístupové heslo, nie je zas až taký problém. Hoci to robil nerád. Pohľadom ju vytlačil z dvora na ulicu.

  - Valentínska diskotéka pre násťročných alebo rovnomenné Stretnutie osamelých v bistre U babičky?! – precedil pomedzi zuby a natiahol dlane do dvoch rôznych smerov.

  - Mám tu auto. – vybrala sama.

  Žmurklo dvakrát na nich a odomklo sa.

  Nalodil sa na sedadlo spolujazdca a pripleskol dvere, zámerne sa uložiac, čo najďalej od nej.

  Nenaštartovala. Súkromie zabezpečené. Aj bezpečnosť.

  - Chápem, že sa hneváš. – začala bez okolkov a formalít.

  - Pochopenie?! Hnev?! Pridaj na expresívnosti a neokolkuj sa, drahá! – zdvihol hlas takmer do fistule.

  Vyložil si nohu vyššie, oprel sa o sklo zúrivo si pomáhajúc hlavne gestikuláciou.

  – Presrala si si to u mňa na celej čiare a chceš do toho ešte pichať?!... Alebo to má byť jedna z tvojich ďalších hereckých etúd?! Nie sme už na to trochu pristarí?! Obťažuje ma neustále si robiť z polien pod nohami odrazové mostíky. Ja už nie som ten cynický hajzel, budúci právniček, čo sa hral na Pánaboha a dokazoval celému svetu svoju nepremožiteľnosť! Už ma to unavuje!... Čo vlastne odo mňa ešte chceš?! – dostal sa okľukou k meritu veci vysloviac poslednú vetu po slovách, kladúc dôraz na každé osobitne.

  - Henry. – vyložila karty na stôl. – Už vie, že je adoptovaný. Oklamal ma a ja som mu povedala zvyšné detaily. Myslím si, že to nezobral veľmi...ako by som to povedala. Skrátka ma obvinil...ani neviem poriadne z čoho a prečo. Nikdy som... – kŕčovito sa držala volantu, mraštila tvár a žalovala svoje pocity. – Neviem, čo mám teraz urobiť. Nakričala som na neho a zamkla ho v izbe. Bojím sa, že ma začne nenávidieť... – pozrela na Golda prednesúc mu poslednú vetu ako otázku bez otáznika.

  Uškrnul sa.

  - Výborne, výborne. Ani nevieš, ako si ma potešila. A mohla si ho aj dobre zrúbať... Spravila by si mi tým službu. Nemal by som už toľko roboty dostať ho na svoju stranu. – povedal cynicky.

  - Ty tiež nemáš srdce. Si horší ako moja vlastná matka, ktorá ho nenávidela len preto, že som si dovolila mu dať meno po otcovi. Neznášala ho celý život. Otca aj malého Henryho. – spovedala sa otvorene.

  Klopkal si prstami po kolene a stále čakal, čo vlastne chce od neho.

  - Neber mi Henryho. – požiadala nakoniec rázne. – Stiahnem všetky obvinenia. – skúsila rovno vydierať.

  - To stiahneš aj tak, drahá. Aj chvost. To si píš! Právo je na mojej strane a  keby som mu mal dolámať nohu, ak by chcelo vykročiť k tebe, tak to urobím. – cítil sa zrazu silnejší.

  - A ak budem súhlasiť, aby sa, povedzme, občas mohol stretávať so svojou biologickou matkou? – dochádzali jej argumenty, odvaha aj guráž.

  - To mi nestačí!... Ešte je tu biologický otec a biologický starý otec, ktorí by sa relatívne tiež mohli zamyslieť nad tým, aby si sa, povedzme, občas mohla stretávať so svojím adoptovaným synom...Budem trvať na tom, aby Henry vyrastal s mojím synom, s mojou nevestou a so mnou! Jeho právoplatným starým otcom! – búchal si ješitne prstami do hrude a vracal jej čoraz cynickejšie.

  Odpovedalo mu mlčanie.

  - Vypadni! – vyprskla.

  - S radosťou! – nervózne hľadal po boku systém otvárania.

2.

  Čo najtichšie odomkol. Aj tak predpokladal, že si všimla jeho odchod. Nečakaný...

  Vykukla spoza výklenku do obývačky, v jeho dôkladne pozapínanej košeli s palcami za šlupkami džínsov.

  Stál opretý o botník, s nohami natiahnutými, stále obutý a zamračený. Iba chvíľu. Zamračený.

  - Ako vidím, - skúsil naoko sklamaným hlasom. - ...pomohla si si aj sama...so zapínaním. - namieril na sústavu gombíkov ukazovák, zastanúc na poslednom. Rýchlo ho však skryl, aby si jeho smer nevysvetlila zle.

  Nepohla sa od výklenku. Toto nebola tá správna odpoveď na otázku z jej pohľadu.

  - Dobre. Priznávam sa. – pleskol si po stehnách. - Rozdával som si to s Reginou v jej aute pred domom. To vieš. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku...- pousmial sa. – Môžeme ísť na to...začiatok filmu mi v skratke prerozprávaš. Nakoniec...trebárs. – hľadal slová, ale ako vždy, čokoľvek z neho vyliezlo, vyznelo, ako vyznelo.

  Táto odpoveď jej zrejme stačila.

  Pomaly pristupovala bližšie. Radšej sa nehýbal. Dostatočne zatarasoval východ. Neujde mu.

  Prekročiac jednou nohou tie jeho, zastala nad ním.

  - Bez ochrany...- pozrela zboku.

   Vyrazilo mu dych, kým sa zorientoval.

  - To...myslíš ako otázku na margo toho, čo...sa pred chvíľou... dialo...tam v aute? ...alebo to bola z tvojej strany ponuka?! – otvoril doširoka oči.

  Dostal po nose. Fyzicky.

  - Viete, koľko zla vám už narobila a vy máte stále odvahu jej čeliť bez prítomnosti svojho právneho zástupcu? – spýtala sa vážne, dôkladne oboznámená s celou situáciou. Kauzou.

Išlo predsa o neho. O NEHO !

- Nikdy by som sa nikým nenechal zastupovať, srdiečko. Som sám sebe pánom...- zaznelo trochu egoisticky.

  Záporne kývajúc hlavou do strán, prstami kontroloval zapínanie.

  - ...aj toto by som pozapínal iste lepšie... – dodal, aby rozhovor zmenil ťažobu témy.

  To, že bol v polosede, presne oproti jej hrude, mu predsunulo jediný nápad. Našiel pás, vyštveral sa zozadu až k lopatkám a položil si hlavu presne na to miesto. Len spredu. Skutočne. Žiadne kostice ani umelá čipka. Pod košeľou nebolo nič. Teda vlastne bolo...Teplo. Voňavé teplo. Voňavé, mäkké teplo.

  Jej prsty mu zaliezli do vlasov.

  - Ráno ma nebuď, prosím...- zašepkal a pomrvil sa ako šteňa, narobiac čumákom , čo najviac neplechy v pelechu.

  - Ok, nastavte si budík. Na mobil by som sa nespoliehala. Zrejme vám nefunguje. – ticho odpovedala vrchu jeho hlavy.

  - Nerýpaj! Teraz mi je dobre. – náhodne narazil špičkou nosa do bradavky.

domiceli