Mr. Gold ŠTVRTÁ... 66. kapitola PRAVDA

ŠTVRTÁ...

66. kapitola

Pravda...

1.

   Pešo to mal istejšie. Znova sa vrátilo všetko, prečo kedysi opustil toto sprepadené zatuchnuté mestečko plné nevraživosti. Teraz budú nasledovať jedovaté pohľady, klebety a lži. Kopol do kamienka a cítil sa ako on.

  Za lavičkou kúsok od chodníka čosi zašramotilo.

  Zastal, zadíval sa tým smerom, ale nezaujímalo ho to.

  Iba keď spoza opadaných konárov ozdobného kríka vyliezol chlapec a stal si vedľa neho.

  Hlavu mal sklonenú.

  - Vy ste vedeli o tom, že som ten...adaptovaný? – vysmolil mrmlavo po chvíli.

  Pozrel nad neho. Čo od neho chce? Teraz. Potom. Má ho pohladkať? Má mu prikývnuť, vyvracať...? Klamať? Poslať domov?...Čo?!

  - Myslel si adoptovaný, Henry? ...- odpovedal na otázku otázkou, aby získal čas.

  Odvahu. Nápad. Čokoľvek...prečo práve on je zas postavený pred hotovú vec.

  - To je fuk. ...šak to, že moja mama nie je moja mama, ale moja mama je niekto úplne cudzí. – vysvetlil mu definíciu.

  - Mama nikdy nie je niekto cudzí, to si zapamätaj, chlapče. – odpovedal mu ticho.

  - Nerobte múdreho, pán profesor. Neni sme v škole! – strčil ruky do vreciek nohavíc presne tak, ako mal Gold pred ním.

  A bol zrazu dospelý. Veľmi dospelý. Na tento vek.

  - Tak vedeli ste to?! – skúsil znovu, ale v jeho otázke už zacítil hnev. – Babka Cora, keď sa s mamou, tou mamou, čo som si myslel, že je mama, vadila, tak spomínala aj vás a ešte nejakú cundru. – prostoreko parafrázoval.

  Musel prikývnuť. Klamali mu už dosť.

  - Ešteže ste sa priznali, inak...- nedopovedal.

  - Čo všetko už vieš, Henry? – bol opatrný, aby mu neublížil viac, ako zrejme pred chvíľou tie, ktorým veril.

  - Všetko. – zaklamal.

  Nedostal ho. Zatváril sa, že odchádza.

  - ...hádali sa. Nevedeli, že počúvam, myslia si, že som na krúžku. Babka Cora povedala, že ma nikdy nemala rada a mame ma dlžil čert. Neviem, asi ma kúpila a nemusela zaplatiť. Pozeral som taký film, ako obchodujú s deťmi. – vytváral si vlastný osud chalan s priveľkou fantáziou.

  Vlastne mal pravdu. Podplatili vtedy toľko ľudí. Nie sú dlžní nikomu. Ani čertom. Hoci v ich úlohe...

  - Ja som ten čert, Henry. – vrátil sa k nemu s metaforou.

  - Preto vás tu čakám. – povedal nečakane. Rázne. A vypol sa. – Vy ste ma iste ukradli mojej normálnej mame a predali inej. Vy ste toho schopný. – vykrivil chlapec ústa.

  To obvinenie tak bolelo. Pravda vždy bolí.

  - Spravil som ešte čosi oveľa horšie. Oveľa... – priznával pod tlakom emócií.

  Už mu nevadilo, že stojí pred malým chlapcom, že odkrýva tajomstvá, ktoré mali zostať navždy, alebo aspoň dlhšiu dobu pod pokrievkou. Zabudnuté.

  - Zabili ste moju normálnu mamu?! – spýtal sa s hrôzou.

  Toto radšej odkýval záporne. Rýchlo. Ukázal na lavičku. Sadol si a chlapec na úplne opačný koniec, čo najďalej od neho.

  - Tak čo horšie ste spravili? – nevedel si predstaviť.

  - Predal som svojho vlastného vnuka. – a bolo to vonku.

  Pozrel na neho. Nevidel mu už do tváre. Bola tma. Hral sa s pieskom pod lavičkou a s prstami na rukách.

  - Ste obchodník s deťmi? Fakt?! Koľko ste ich predali?! – s hrôzou, ale aj prekvapený nepochopil hneď, ale toto znelo tak dobrodružne, že takmer zabudol na seba.

  - Nie, nie Henry. Počúvaj ma. Napriek tomu, že ma tvoja mama potom zabije. – prisunul sa k nemu, odhodlaný povedať mu všetko.

  - Ktorá? –

  - Obe! – vážne dodal po chvíli zamyslenia. – Poznám obe tvoje mamy. Reginu veľmi dlho. Veľmi túžila po dieťati. Chcela chlapca ako ty a má ťa veľmi rada. Myslím si, že najradšej na celom svete. To mi ver. –

  - Viem. Povedala aj babke Core, že nemá srdce, keď o mne hovorí také škaredé veci a že ona ma nedá nikomu. Nikdy. A bola na babku fakt zlá. Radšej som ušiel...Sem. – doplnil ho.

  - Henry. Ja poznám aj tvoju skutočnú mamu. Ale kedysi som nevedel... kto je to, až tento rok...- zasekol sa. - ...aj tá ťa má rada. Vieš, bola primladá, keď si sa narodil, nevedela by sa o teba postarať. Myslel som si, že jej pomôžem, keď...

  - ...ma od nej kúpite a predáte. – pochopil.

  - No, tak sa to celkom nerobí, ale je to jedno. – kývol rukou nad paragrafovou problematikou a nechal Henrymu jeho teóriu. Bola dobrodružnejšia.

  - A nemohli by ste mi pomôcť ju nájsť? Tú druhú mamu. Viete, opýtam sa jej na mňa rovno, neurážajte sa, ale vám už moc neverím. – hodil rukou.

  - Poznáš ju Henry. Poznáš aj svojho otca. A keď poznáš jeho, tak...poznáš aj mňa...- nevedel, či môže, čo môže, koľko ešte...radšej zmĺkol.

  - Hovoríte, ako všetci učitelia. Prd vám je rozumieť. – nahneval sa.

  V duchu sa pousmial. Teraz vedel, že aj tak už povedal viac, než mal.

  - Vráť sa domov a pozhováraj sa s mamou. Mala by ti povedať o...tej druhej mame...sama. – vstal a pozrel na rozrušeného chlapca. Na svojho vnuka.

domiceli