Mr. Gold ŠTVRTÁ ... 72. kapitola ZMOBILIZOVANÁ

ŠTVRTÁ...

72. kapitola

Zmobilizovaná...

1.

   Nestihol film, vysypal popcorn, vylial kakao a odbavil (sa?...) stretko s inou babou. Inak vcelku slušné skóre na prvú polhodinu rande.

  Treba sa pohnúť ďalej. Druhý gombík, tretí gombík...

  Dilemu, či je, teda bude, romantickejší gauč v obývačke so zabudovanými použitými papierovými vreckovkami a  nástražným systémom pozostávajúcim z vrchnákov od piva a sušenou kukuricou z pizze v medzierkach poťahu alebo vlastná spálňa s obdobnými neprekvapivými detailami okolo nikdy nestlanej postele, za neho vyriešil mobil.

  Nebol pokazený. Zvonil. Sviňa. Zúrivo. Stále.

  - Tentokrát to nie som ja, aj keď, bola som rovnako nástojčivá a tiež nič... – podpichla opäť Bella zakladajúc mu za ucho stále ten istý nepoddajný prameň, možno,  aby lepšie počul. – Navyše tam svieti iné ženské meno na displeji, ako vidím...- robila pokojne reklamu do zúrivého zvonenia po očku odčítavajúc indície telefonátu.

  - Poznám ju? – zmumlal s nosom medzi dvoma gombíkmi, na počiatku vytočenia z básnickej otázky: „na ktorého ďasa ich prišívajú tak nahusto?“...

  - Dôverne. – načiahla sa za aparátom.

  - Musím...?! – skúsil odmietnuť.

  - Vybavím to za teba?! – provokovala s prstom na tlačítku.

  Síce zaváhal, ale dnes musel byť za hrdinu a navyše s Reginou hovoril osobne a žiadnu, čo by ho momentálne mohla kompromitovať, nemal v zozname, pod ženským menom...Aspoň dúfal. Istý si nebol. Prinajhoršom sa vyhovorí, že to má názvy tornád a hurikánov. Kvôli krížovkám, napríklad.

  - Haló?! – spýtala sa zmeneným nízkym hlasom snažiac sa napodobniť platené linky.

  Prekrútil očami. Kedy sa to dievča už naučí správne telefonovať...

  - ...kde je Gold? Povedala by som... niekde medzi štvrtým a piatym gombíkom svojej košele...- pozrela dolu.

  - Tretím a štvrtým...- ozval sa aj sám.

  - Puntičkár! – prekryla mobil druhou dlaňou, ale hneď ju zas použila na svoju obranu. - ...nie, nevyzliekam ho... To treba?! Nemá predsa dva roky a navyše tá košeľa nie je na ňom...nie, nežehlíme spolu košele...- pokojne vysvetľovala, držiac ho radšej za vlasy v dostatočnej vzdialenosti od svojho tela.

  Mstil sa za puntičkára. Ješitné malé decko...

  Hľadel na ňu zospodu, pokiaľ mu to dovoľovalo to šticovanie a skúšal hádať, kto je na druhej strane linky. Viac-menej tušil.

  - Ospravedlnenie si môžeš dať za klobúk! ...Odkážem! – spojila v hneve pery a odpojila komunikanta, aj Golda, ktorý spokojne zas dopadol na jej hruď a ani sa už nepohol.

  Je jedno, medzi ktorý gombík v poradí, veľmi rýchlo pochopil, že za ne sa dnes už aj tak zrejme nedostane.

  Tak aspoň ešte chvíľu. Teplo...Mäkko...Vôňa. Mäkko. Teplo...

  - Nemôže volať hasičov, záchranku alebo políciu? – nešťastne zašemotil, keď sa ho snažila odlepiť od zaslintanej košele.

  - Už volali...Emma... Henry je u nich na streche a odmieta zliezť. – vycúvala z jeho nôh a pchala si konce košele do džínsov, pohľadom hľadajúc svoje čižmy.

  Podal jej ich.

  - Ide sa teda hasiť...Ale, že ja horím, to tu nikoho nezaujíma! – zamrmlal si jedovato a strhol kabát aj s vešiačikom.

  Pomohla mu ho vybrať a odložiť, aby neskúsil, či vie lietať...

  - Ja si vás potom schladím. Nebojte sa... – zašepkala mu do ucha.

  - Tak, to som zvedavý, akú jóbovku má na mňa prichystanú toto krásne dievča v mojej košeli... že ty mi ju už nechceš vrátiť, ako ten sveter?! Nevadí ti, že by to mohla byť aj moja obľúbená?! Môj miláčik?! ...že z toho budem mať mindroše? Depku?!... – vyčítal celosvetovo globálne žalujúc polohlasom, rozprávajúc sa so svojimi nervóznymi dlaňami, kým pozorne zhasínala svetlá a zamykala vchod.

  Poslušne mu prikyvovala.

  Museli sa ponáhľať.

domiceli