Mr. Gold ŠTVRTÁ... 63. kapitola VOJNOVÁ SEKERA

ŠTVRTÁ...

63. kapitola

Vojnová sekera...

1.

   Ani sa nenamáhala buchnúť dverami. Počuli ju štartovať. Auto niekoľkokrát zdochlo, kým sa ako-tak upokojila a so škrípaním opustila ulicu.

  Na stole ležali skrkvané papiere, nasnežené z nich bolo aj pod ním.

  Prakticky iný scenár ani nečakali. Teoreticky... možno. Aspoň Emma by si bola priala menej výčitiek, nadávok, obvinení, vyhrážok...

  - Vedela si do čoho ideš. – sledoval Gold, ako spomalene zbiera dokumenty a bez rozmyslu ich zarovnáva a ukladá, s očami matnými a zamyslenými.

  Iba súhlasne prikývla. Spomalene.

  - Nepovedal si ani slovo na jej obranu! – vyhrklo opovržlivo z Neala.

  Nemal odvahu priblížiť sa k nej a čokoľvek urobiť. Vedel, že objatie by ju zbytočne rozplakalo a akékoľvek slová iba narobili ďalšie diery do  duše momentálne zodratej z kože a posolenej jedom, čo z Reginy padal v hustých chuchvalcoch.

  So štítkami paragrafov, práva, postavenia, známostí a mnohými ďalšími a ďalšími nastavala pešiakov, narozkladala veže zákonov, plejádu právnikov ako strelcov, jazdcov na jej časti šachovnice. A sama v strede ako kráľovná. Jediná, nenahraditeľná. Matka.

  Aké ťažké bude už len rozdýchať existenciu bielej kráľovnej na druhej strane.

  - Viem, čo robím. Viem, kde je moje miesto. – odpovedal sucho. – Ak chcem byť hromozvodom v tejto zapeklitej situácii, musím byť v prvom rade diplomatom. -

  - To znamená, že v prípade nutnosti pôjdeš aj proti nám? Potopíš nás?!...To sa na teba podobá! – rozohňoval sa Neal.

  Gold pozrel mimo oboch. Nebol si celkom istý či je teraz pravý čas na spoveď a či títo dvaja sú práve tí, čo mu niekedy vôbec dajú rozhrešenie. Rozhodol sa mlčať. Zatiaľ. Ale neveril, že ak sa konečne dozvedia celú pravdu...

  - Nechaj, Neal. Rozumiem mu. – stala si na jeho obranu Emma.

  Pochopila, že nech ju má Neal akokoľvek rád, jedinou jej vežou, strelcom, jazdcom či ktorýmkoľvek naoko bezvýznamným pešiakom, bude práve on. Gold.  Nikto iný.

  Pocítil to bremeno z jej pohľadu.

2.

  Obhrýzal si necht na malíčku nedočkavý, či zodvihne. A či práve ona. Ale potreboval počuť jej hlas. Jej dych. Rozpaky. Zajakávanie. Čokoľvek. Z talizmanov porozkladaných po nočnom stolíku vysal už všetku energiu a stále jej nemal dosť.

  - Prosím...- ozvalo sa rozospato a bolo mu jasné, že buď ho nemá uloženého, alebo v tomto po polnočnom stave nečíta mená na displeji.

  - Krásne slovo, ale nemohla by si ho zopakovať tichšie, s citom a niekoľkokrát po sebe? Zvyšok vety si už doplním sám. – obťahoval jej úsmev na fotke z pozdravenky.

  Na druhej strane zostalo len nepatrné pukanie prenášaného signálu.

  - Tak zas až tak ticho som nemyslel...prosím, prosím, prosím...- skúšal napovedať.

  - To si ty...? ...Prepáčte, prepáčte to ste vy, pán profesor? – opravila sa.

  - To bolo krajšie, ako to „prosím“. – prižmúril oči a pospájal niekoľko spojiviek z rôznych scén a dialógov a ponorený do vankúša so slúchadlom na uchu začal písať novú báseň.

  - Hrozí mi zase nejaké to doučovanie? – spýtala sa neisto, lebo aj tak nevedela, o čom sa má s ním normálne baviť.

  Všetko jej pripadalo hlúpe, klišéovité, nevhodné, nemožné. Hlavne ona sama. V hlave celé seriály, ale v realite...textové okno. Prázdne. Okno.

  - Doučovanie?... Tak, priznávam. Mám chuť ťa nechať po škole... Len ty a ja... a vnútorný poriadok školy...Čo ty na to? – zamyslel sa nad ponukou. – A čo keby sme zvolili radšej matematiku a poriešili konečne rovnicu s dvoma neznámymi? – pridával plyn.

  Zastavilo jej dych.

  - Nemala by ruja prichádzať až s jarou? – zozbierala odvahu, keďže sa mu nemusela pozerať do očí.

  - Čože?! To akože ma chceš odsúdiť na také dlhé čakanie? Za čo ?! Prečo?! - podoprel sa na lakeť.

  - Pre istotu...Apropó, keď bude najhoršie, spomeňte si, čo vás naučili v kláštore. Rozprávali ste mi o tom na exkurzii. Ako to znelo? „Jediné miesto, kde hľadať pomocnú ruku, je na konci tvojho ramena...“ – deklamovala dôležito pateticky, nadnesene. Dvojzmyselne.

  - Haló?! Haló...?! To som sa dovolal k Ruby, alebo hovorím s mojou sladkou Bellou?! – posadil sa na posteli, neveriacky zaboriac dlaň do vlasov. – Zakazujem ti k nej chodiť na doučovanie!... –

  „Mojou sladkou Bellou...Mojou sladkou Bellou...“ ako krásne to znelo. Rozplývala sa.

  - Už musím končiť. Ide asi otec...- zaklamala, lebo smer, ktorým sa začínal uberať ich rozhovor, sa jej nepozdával.

  A nielen rozhovor. Všetko šlo tak rýchlo. Prirýchlo. Akoby niekto preskakoval stránky knihy. Celé pasáže. Celé kapitoly.

  Začala mať strach...

domiceli