ŠTVRTÁ...
60. kapitola
Zásady...
1.
Ktosi-čosi jej trmácalo ramenom. Ozaj hnusný
akt. Rozmazáva sa jej obraz vo virtuálnej telke, kolíše zvuk, aj keď ide skôr
o mimoverbálnu komunikáciu a nie, nie, nie...vypína to prúd...ruší
signál! Zúfaléééé...
Konečne otvorila oči.
Výhľad do okna zatarasovala mohutná otcova
postava s dlaňami pod pazuchami, kam ich strká vždy, aby sa upokojil
a nepoužil ich skôr, než treba.
- Dobré ráno, otec... Dnes nemôžem na rožky,
je predsa sviatok. Na Tri krále je všetko pozatvárané, mal si povedať včera...
– skúšala sa obhajovať preventívne dopredu.
- Sviatok?! Sviatok! Tak sa mi vidí, že mladá má sviatok stále ! Trajdať
sa po meste s kamarátkami, handry nakupovať, o sprostostiach celé
hodiny klábosiť, po diskách sa vláčiť, na to by ťa bolo, - zhrnul vianočné
prázdniny v jej podaní do jedinej polovetnej konštrukcie a zakončil
výpoveď typicky rodičovsky. - ... ale, že prepadáš z chémie, to ti za celý
ten čas ani na rozum neprišlo! -
Už sedela zapretá rukami o posteľ
a mraštila tvár. Obsahu prednášky síce rozumela, ale nerozumela, prečo ju
otec vytiahol práve dnes. Posledný deň prázdnin. Jáááj. Posledný deň
prázdnin...jasné. Praktický otec.
- To si ešte opravím. Nemaj boja....- zívla a
zvalila sa späť do perín.
- ...keby nie tvojho triedneho, ani
o tom neviem! Tomu sa hovorí triedny. Stará sa o vás ako
o vlastných. Osobne telefonoval a navrhol doučovanie. Idem mu zabaliť
nejakú kávu a bonboniérku a ty sa okamžite obliekaj ! – natrčil na
zdochlinu v pelechu prst
Zdochlina sa prebrala k životu.
- Čože?!... On si dovolil ti volať?!... A žalovať?!...Ja mu dáááám!-
vyštartovala z paplóna.
Narazila.
Na otcovu dlaň.
Schytala spakruky takú, že bola rada, keď ju
paplón zas objal.
- To sa ako vyjadruješ o svojom učiteľovi?!
Čo?!... Čo mu dáš?... Čo?... Čo sa chceš nebodaj s ním biť?! Čo. – hľadal otec slová
a bol rád, že je v pyžamových spodkoch a tielku, inak vysúva
remeň z gatí. Vysúvať gumu z pyžama by nemuselo dopadnúť dobre.
Držala si líce a vzdala to. Zabudla, že
otec s dlaňami mimo pazúch je...skrátka otec.
2.
Vzdorovito odkopávala kamienky zo zimného
posypu a mrmlala si oduševnené
propagačné i politické reči predvádzané na rôznych fórach.
O postavení žien a detí v spoločnosti, o telefonických
firmách zneužívajúcich svoje monopoly o otcoch, ktorý jej vybavia rande,
napriek tomu, že to dosť bolí...
Vrzla bránkou, čo automaticky vyzvalo
„strážnu službu“ spoza plota k reakcii.
- Kamže slečinka? Kamže takto zaránky?! –
spievala susedka zaliečavo.
- Na doučovanie, na doučovanie, pani suseda!
– ozval sa spred dverí za Bellu.
Mrzol tu už pekne dlho. Nedočkavý.
- To viete, vôbec nechápu niektoré princípy
analytickej chémie, zlučovanie napríklad... A problémy mojim žiakom robia
aj zásady a kyseliny... Apropó, o niektorých zásadných zásadách by
som rád porozprával aj vám, susedka. Dokonca by som vám veľmi rád osobne ukázal
aj účinky kyselín...- usmial sa za plot.
Suseda sa chytila rovno za srdce. Teda,
takéto pozvanie, takéto vyznanie, to už roky nepočula. Musí sa mu páčiť. Musí
mu upiecť koláčik...
Videl, že narozdiel od vyjasnenej pani spoza
plota sa Bella mračí.
Radšej poodstúpil, aby mohla vojsť.
Šľahla na zem svoje nové papuče, vykopla
čižmy, obula sa a potom prudko otočila.
- Keď ma budete chcieť, niekedy nabudúce,
vidieť, zavolajte to, prosím, rovno na moje číslo. Dostávať namiesto raňajok
facky od fotra nepovažujem za najkrajšie prebúdzacie rituály! – pozerala zdola
na neho.
Jemne jej vzal tvár do rúk a pozoroval
líca. Obe boli červené, ale skôr od zimy. Začal preto fúkať na obe. Raz
z jednej strany, raz z druhej strany...a vysvetľovať.
- Keď budeš chcieť, niekedy nabudúce, počuť
zrána môj hlas, maj láskavo, prosím, svoj mobil pri sebe. Dostať facku od
tvojho fotra... Pochop, čo som si mal narýchlo vymyslieť, keď sa z druhej
strany aparátu ozval on?...- pozrel previnilo. – A to mám ešte šťastie, že
rovnako, ako jeho dcéra, ani on nevie telefonovať a zbliakol po mne ako
prvý: „No, čo je?! Kto je?!“...inak by si vypočul sladké: „Dobré ránko,
slniečko...“ – usmial sa.
Mal pravdu. Odjakživa mali všetky mobily
v ich byte hniezdo na chodbe. Kto prv príde, prv melie.
- Mrzí ma tá facka. – hladkal ju hánkami po
líci, ktoré vyhodnotil ako to, čo schytalo. – Nikdy by som svoju dcéru neudrel.
Nikdy...- pritiahol si ju a objal.
- Budete dobrým otcom...- zašepkala.
Vypleštil oči do chodbového zrkadla.
- Teraz? Hneď? – začal si zo žartu rozopínať
opasok.
- No, takto. Dostala som síce za vetu : „Ja
mu dám!“, ale zabudnite. Najskôr si pekne krásne vysvetlíme niektoré
zásady...Kyseliny si nechajte pre susedu. – vošla do obývačky a vytiahla
zošity.
domiceli
ranný rozhovor Belly s otcom :)) nemohli ste to ani lepšie vytihnut :) a Belline "doučovanie" :) a suseda :) tá by stále len koláčiky pre Golda piekla :) krása! :)
OdpovedaťOdstrániťakože, čo ja viem, no...v 18 dostávať facky od otca, fakt by som nechcela :D ...ale inak situácia super a hlavne hlody super :)
OdpovedaťOdstrániť