RUMBELLE
Depozit krídiel
III.
55.
kapitola
Spätné svetlá sa strácali v lese. Nie
celkom, nie naraz. Tak postupne. Dokonca, keď zmizli, tak o malú chvíľku a na
ešte menšiu chvíľočku sa objavili zas, aby vykapali definitívne. Potom už darmo
čakala. Hliadka si splnila svoju povinnosť. Vrátila ju na miesto určenia.
Ostatné sa bude riešiť zajtra ráno. Dnes už svetlá zhasli. Je čas ísť spať.
Najistejšie miesto, kde hľadať pomocnú ruku,
je na konci vášho ramena. Díky pán Twain. Zapla mobil a vykročila hore. K hradu
ju čakal ešte hodný kus cesty.
Šla pomaly. Nikam sa neponáhľala. Mohla sa aj
nevrátiť. Nechať to všetko na náhodu, na systém. Nemohla. Tam hore ju čakala
kamarátka. Od koho iného by sa mala dozvedieť dôležité informácie o ňom.
Polovicu diagnóz beztak vynechá, ale to s tým „spánkom“ preistotu zopakuje
dvakrát. To sa aj jej zdalo najoptimistickejšie.
Pevnejšie zakotvovala unavené už nohy do
vratkého podložia. Keby je titánom nechá sa zemou dobíjať energiou. Takto je
dobitá iba vetami. A tie musí šetrne predložiť tej malej zbláznenej
dievčinke so srdcom na mraky. Ružové mraky. Koľko času ešte pretečie, kým sa on vystrábi a bude
ho môcť znova beztrestne, ale tajne ocucávať... Možno dovtedy aj zabudne. V tomto
veku najskôr. Ale aj tak jej to vzplanutie závidí. Tie prvotné okamihy náhleho a logicky nevysvetliteľného zbláznenia sa...
- Belle, mi to neodpustí. – boli posledné
slová doktora, ktorý sa jej predstavil, ako starý známy Belle, menovite Viktor.
Vyvinul taký okázalý záujem, že ho raz-dva prečítala. Tá malá má nejaké čary na
starších mužov. Sú z nej totálne mimo. Ale Viktorova bezmocnosť pramenila
z iného zdroja.
Diera do podzemia bola strážená. Ona
legitimovaná. Oni len potľapkaní po ramene, hoci položili veľmi konkrétne
otázky. Nijaké klebety šíriť nebude. A pravdu nevie.
Nebolo ešte toľko hodín, ale táborisko
zostalo opustené, ľudia pozaliezaní do stanov. Cruele a Hádovi uzimene
strážiacim, sa vyhovorila na informačné embargo. Neexistovalo, ale kým to
vysnoria, bude mať čas všetko vstrebať. A vyhodnotiť. A dostať zo
seba prvotný hnev, zlosť, jed, ktorými márne bombardovala bezmocnosť. Tá sa jej
škľabila do tváre z každej strany. Z každej myšlienky. Z každého
slova.
Ako parťáci si mali pomáhať. Keby je tam.
Mala tam byť! Nezbili by ho, ale oni dvaja ich. To je jasné. V budúcnosti sa
jednoznačne musia lepšie skoordinovať.
Ich stan bol prázdny. Iba okamih na nádych. Vedela,
kde ju nájde.
Našla ju spať. V jeho stane, v jeho
mikine, na jeho spacáku. S palcom pri ústach a slinovým jazierkom pod
nimi. Musel jej vypadnúť nedávno, ešte sa leskol, obdobne ako líca, keď si na
ňu posvietila mobilom. Položila ho bokom, sadla do tureckého sedu a dívala
sa, ako kamarátka spokojne dýcha.
Prehrabla si vlasy, stiahla z nich gumku,
aby ich do nej zas uväznila. Pokúšala sa zamestnať, ale nebolo to nič platné.
Viktorove slová sa vracali a hoci polovici lekárskych pojmov nerozumela a nedávali
jej nijaký zmysel, ani význam, jeho tón reči sa jej vonkoncom nepáčil. Iste sa
ani Belle nepáči. Viktora nespomínala často. Alebo vôbec.
Dievča sa pohmýrilo a zaregistrujúc, že
už v stane nie je sama, stiahla sa kúsok dozadu. Smiešne obranné gesto.
- Tak to máme násilné vniknutie, obohacovanie
sa na úkor cudzieho majetku...- natiahla priveľkú neforemnú trigovicu z jej
pleca a spustila späť. - ...ďalej nedovolený vstup na cudzí pozemok a v
neposlednom rade...- začala Emma s pokusom o uvoľnenie atmosféry, ale
hlas, aj slovná zásoba zlyhávali.
- Dúfam, že ma príde zatknúť osobne. –
napojila sa Belle na jej hru a trepala sa von, dúfajúc, že len zostal pred
stanom.
Emma ju stiahla späť. Zakývala záporne
hlavou.
- Je mi to ľúto. Je mi to fakt veľmi ľúto,
ale neprišiel. – motali sa jej Viktorove slová s tými vlastnými.
- Jasné, to mi mohlo hneď dopnúť! Nechali si ho tam na pozorovanie. Ozaj, nevidela si takého špinavého blondína? Dnes mal mať Viktor službu na príjme, na pohotovosti. Viktor je starý známy. Ide trochu po mne, ale má smolu. Stavím sa, že to urobil zámerne a natruc ...zabránil mu vrátiť sa sem, ku mne do tábora. On na neho totiž žiarli jak pes! – prezrádzala Belle štátne aj lekárske tajomstvá. Skôr lekárove.
- Jasné, to mi mohlo hneď dopnúť! Nechali si ho tam na pozorovanie. Ozaj, nevidela si takého špinavého blondína? Dnes mal mať Viktor službu na príjme, na pohotovosti. Viktor je starý známy. Ide trochu po mne, ale má smolu. Stavím sa, že to urobil zámerne a natruc ...zabránil mu vrátiť sa sem, ku mne do tábora. On na neho totiž žiarli jak pes! – prezrádzala Belle štátne aj lekárske tajomstvá. Skôr lekárove.
Emme odpadol kameň zo srdca, že ju nenašla
rozpitú, vyplakanú a nešťastnú v kôpke, z ktorej ju do rána
nevyskladá.
- V podstate...máš aj pravdu. Nechali si
ho tam. Teda, nenechali... niečo vravel, že ho budú ešte prevážať, lebo...
neviem prečo.-
- Ja viem! Aby bol čo najďalej odo mňa! On sa
iste Viktorovi pochválil, že som ho pobozkala. To mi Viktor nikdy neodpustí...-
škrabala sa na spánkoch a v duchu preklínala akčného kamoša.
Emma sa nestačila čudovať. „Nikdy
neodpustí...“ On jej. Ona jemu. On im. Oni jej. Ona im... došľaka, čo je toto
za frašku! Cítila, ako sa potí, aj ako jej už chladný prúd tečie dolu chrbtom.
Naivné dievča. Aké ľahké je byť mimo reality.
Aké jednoduché, prosté a pritom možno aj správne. Je lepšie, keď to vníma
takto? Je to lepšie. Menej to bolí.
Belle sa jej nečakane obvila okolo krku a zložila
na pleci.
- Konečne si tu. Bola som taká sama. Opustená.
Potrebujem ťa, Emma. Ty mi vždy hlesneš nejakú kravinu, ktorá ma vytrhne z depky
a mindroše sú menšie ...a ja ti verím... – mrmlala a ťahala ju
vzadu za cop, ponárala do neho prsty, namotávala na ne vlasy a šticovala s nehou.
Ale šticovala! Ako malé prispávajúce decko.
Nemala tú silu odmietnuť jej náruč. Opätovala
jej objatie, ale ruky sa jej triasli a z očí... Došľaka, slzy nie! To
je trapas... Trapas!
- Mám na Viktora číslo. Teda, ja som mu dala
moje číslo. Bude nám volať. Hneď, ako niečo bude vedieť. Ale, poviem ti...Ty
máš, ale známosti, dievča. Aj poliši mi závideli, že sa bavil len so mnou. To
tá kocka bola priepustkou...- zašmátrala v bunde a podávala ju späť Belle.
- Ty...ty si mu ju nedala? Prečo? Vieš, ako
by sa potešil... Viem si predstaviť ten jeho potmehúdsky úsmev a iskričky v očiach.
Vedel by, že na neho myslím a... Prosila som ťa! Je to taký náš talizman. Mal mu priniesť šťastie.
– hnevala sa okato s patričným detsky vzdorovitým jedom, ale vyzerala,
akoby to myslela vážne.
- Nebolo... to možné. Nepustili ma k nemu.
- skúsila Emma obhajobu cítiac, že je zas na tenkom ľade.
- A ...Ako to? Nepustili? ...si poliš, ako
on. Ste kolegovia. Teba museli pustiť. –
- Nikoho. Nepustili. – zašepkala Emma a na okamih
stíchla.
Veľmi ťažký okamih. Veľmi dlhý... okamih.
- Musíš byť silná, ale... nebolo to len pár
škrabancov a rozbitá huba. Podstúpil operáciu. On... nepovedal ti, že je v skutočnosti vážne zranený. Nechcel
ťa vystrašiť. Ale je to OK. Je v umelom spánku a budú ho prevážať do
centrálnej vojenskej nemocnice. Tá je jedna z najlepších. No a je to
vonku. – dívala sa Emma na svoje rozmeľnené ruky, čo neprestávali kmitať a dohrávať
smutné správy.
Radšej sa Belle do očí ani nedívala.
Belle prikyvovala a opakovala si, čo
počula.
- Nechcela som ti to ani hovoriť, ale ty si jedno zvedavé, hnusné rozmaznané decko, čo
všetko vytiahne aj mŕtvemu z päty. – zamrzeli ju posledné slová.
Belle sa strhla rovnako.
- Však nikdy nezomrie?! – vyliezlo z nej
detinsky naivne.
- Noóó, ...toóó ti celkom sľúbiť nevieéém. On
už mal svoj vek, najmenej dvadsaťpäť, možno už aj šesť, hotový starec nad
hrobom...- skúšala odsunúť ťaživú tému do inej roviny, ale aj táto bola rovnako
morbídna a absurdná a neprípustná navyše.
Našťastie ju pretrhol telefón. Na displeji neznáme číslo.
- To bude Viktor. – odpovedala na vibrovanie
nesmelo a skoro zaváhala, či má zodvihnúť.
- Ber to, ber to! Rýchlo! Ale neprezraď ma,
že som tu s tebou. Chcel by sa zhovárať a ja na neho nemám nervy. –
prikladala si Belle prst na pery, strúhala zhnusenú grimasu a odsúvala sa
hlbšie do rohu stanu, akoby ju človek na druhej strane aparátu mal možnosť
uvidieť.
- Emma Swan, prosím. –
ozvala sa oficiálne.
Belle sa zaškerila jej
tónu a potom sa v stane rozhostilo ticho.
„Škoda, že nedala na repráky, mohla sa baviť
ďalej.“ ľutovala v kúte, s kolenami pod bradou stiahnutá Belle.
Ruka s aparátom sa spomalene zosúvala
dolu. Emma mlčky hľadela pred seba, ale nevidela nič. Vyšvihla sa a vystrelila
von z priestoru, ktorý ju prikvačil, zlomil jej väz a stláčal ďalej
hlbšie a hlbšie. Musela na vzduch. Snáď tam vonku niekde ešte je a dovolí
jej nadýchnuť sa.
Belle nechápala.
Aparát vedľa nej nervózne vibroval ďalej.
Hlas neustával.
.- Haló...haló, Emma...ste ešte
tam?! Mrzí ma to... Je to smutné a nešťastné celé... Nedalo sa už nič
robiť. Nehovorte, prosím, Belle, že je mŕtvy...-
domiceli
