RUMBELLE - Vianočná rozprávka II. 1. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

xdielovka
1. kapitola

Jablko...

    Potemnelá dvorana si bahnila v šere a podsúvala ho každému kútu v čoraz tmavších skladoch svojho ponurého plášťa. Stál s rukami za chrbtom pred obrovským stromčekom obhádzaným všetkým možným, aj nemožným, v márnej snahe navodiť si tu Vianoce. Aspoň ilúziu Vianoc.

  Statný strom, novinka importovaná sem z germánskej krajiny nejakého prazvláštneho paralelného sveta, predurčený na pyšné vynímanie sa uprostred svietnikmi rozžiarenej dvorany, tu stál ako nejaký obyčajný stoh slamy. Neforemný, s oťaženými vetvami. Bez svetla tmavý a smutný. Hoci v domovskej krajine, ako mu tvrdili, mal navodzovať čaro Vianoc. Oklamali ho. Nijaké čaro sa akosi nedostavovalo. Za to zaplatia.

  „Zišlo by sa možno zapáliť sviečky. Stop! Nie, nie, nie!“ preblesklo mu mysľou. A svetlochtivé myšlienky, razom sfúkol.  S prvou zapálenou sviečkou na stromčeku si po tom trápnom bozku pod imelom bude musieť niečo dôležité priať a to niečo si musí poriadne rozmyslieť. To nie je len tak, premrhať také čaro. Toto musí vyjsť lepšie, ako ten trapas so stromčekom, čo tu len zavadzal, ako nanič súci starec, topiaci sa pomaly, ale isto v tme samoty.

  „Hovoríš o strome, alebo už o sebe, drahý?!“ zarylo mu vlastné vnútro pichľavú myšlienku rovno do stredu čela a nechalo v ňom dve kolmé, hlboké vrásky.

  Nech. Nech ho tma pomaly obžiera až do kosti, beztak je už na ňu zvyknutý. To prianie musí stáť za to! Obetoval mu už priveľa času a námahy a navyše ten bozk...ten bozk...ten...bozk. Takmer sa jeho pera dvihla do úsmevu.

  Nahol hlavu doboku, prižmúril a zas nadvihol naoko šibalsky viečko, ale ono oko mu spočinulo v jednej z lesklých ozdôb a posledné matné svetlo zvonka mu v nej ukázalo jeho vlastnú ohavnú tvár.

  Márne sa ju snažil v tom istom momente premaľovať na niečo pohľadnejšie. Sivastá farba pokrčenej, zvráskavenej kože, vypuklé oči, zožltnuté bielka a rozmykané zreničky, skrivené tenké pery a končistý nos a to všetko navyše obrúbené zachlpenými chabo zvlnenými škutami, ledabolo rozhádzanými, nečesanými a farby, ktorá či vo dne, či v noci nepodobala sa na nič živé, presne odrážali jeho rovnako zhnité vnútro.

  A predsa kdesi v ňom, v tej najhlbšej z hlbín ešte bilo srdce, ktoré aj teraz, ako jediné vydalo sa mu na pomoc a prejdúc pamäťou na malý, prchavý okamih vykreslilo mu do ozdoby iný odraz.

  Mala svetlú oválnu tvár, takmer ešte detsky plnú, orámovanú zvlhnutými hnedými kučierkami, čo v prievane pohládzali zimou sfarbené líca, bijúc sa s tieňom dlhých rias o miesto. A pery...tak mäkké a sladké a...

  - Fuj! Čo to všetko má znamenať?! – cúvol o krok, vymrštil dlaň a z  vianočnej ozdoby zostala na vetvičke len tenká trasúca sa šnúrka. Krehké črepy skončili rozhádzané okolo stromčeka na chladnej dlážke pod jeho nohami.

  A predsa v každom z nich zostal akoby kúzlom zachovaný portrét neznámej dievčiny, ktorá mu pred pár hodinami vliezla do pevnosti s darom v náručí, so vzácnym imelom, od ktorého si toľko sľuboval. A ktorú nemilosrdne vyšmaril späť do zimy, zaskočený a prekvapený, keď mu nešťastne vpadla do náručia a nechtiac ho pobozkala. Zhrozená z činu rovnako, ak nie viac, ako on.  

  Zohol sa po jeden z čriepkov a natočil ho k oknu. Bola tam. Neznáma, krásna, tajomná. Natočil čriepok k sebe a... Ľaľa, aký zázrak! Bol tam on. Škaredý, starnúci a namosúrený na všetko a na všetkých. Pritlačil čriepok medzi prstami a ten sa rozprskol na menšie, ktoré mu však zanechali na bruškách ranky po zárezoch. Zasyčal bolesťou.

  Nahnevane potriasol dlaňou.

  - Stovky rokov ma ani len nenapadlo sa venovať svojej vizáži, ale prečo byť práve takýmto...monštrom?! A kadejaká smrteľníčka si tu bude po svete chodiť, ako...ako...Kráska. – pomykal hlavou, zamyslel sa nad prirovnaním, spokojný so svojou paralelou a ďalej už pokračoval v dumaní len v duchu. „Strach viem nahnať už len svojou prítomnosťou, ale byť mladý a krásny a až za tým sa bude skrývať moja moc a sila, to by bolo niečo! Ako krásne by som vedel klamať telom svojich nepriateľov. Ako zvádzať i zavádzať. Koľko nových možností plodiť zlo a nešváry medzi smrteľníkmi by sa mi tak naskytlo....to by bolo to pravé orechové! – zaškeril sa, podskočil a potriasol každým údom, až sa mu vlasy na hlave sčechrali ešte viac a vytasil tme svoje pokazené zuby, pôsobiac skoro ako škret, už vôbec sa nepodobajúci niekdajšiemu človeku.

  Podišiel k stolu, preplnenému jedlami od výmyslu sveta a nejako inštinktívne mu ruka zamierila k mise s plodinami. Vytiahol z nej orech a podržal si ho pred tvárou.

  V hlave sa mu spustil víchor a prehľadával stránky zapísané v pamäti počas tých desiatok a desiatok rokov, čo strávil v knižnici.

  - Už viem! ...že som na to skôr neprišiel! – vyhodil  orech a zas ho chytil a zovrel v dlani.

  Keď ju otvoril, vyslovil jedno ženské meno.

  - Idunna. – zazvučalo ako zaklínadlo.

  To bude chcieť plán.

  Treba sa vychystať na cestu. Je čas zas raz navštíviť nejaký ten paralelný svet. Nebude čakať. Hneď a zaraz! V Ásgarde, sídle severských bohov, v meste Uppsala nájde to pravé orechové!

   Vlastne... jablkové.

domiceli