RUMBELLE - Vianočná rozprávka II. 2. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

2. kapitola

Jablko...

      Rozrušený prehrabával sa vo veľkej, práve v tej najvyššej z veží zámku zhmotnenej skrini a  neriešil, že neporiadok, čo takýmto spôsobom narobí, ho bude stáť možno pár vzácnych artefaktov, čo v chaotickom hľadaní poničí, prípadne nenávratne zapatroší.

  - Tak tu si, moja! – vykríkol, nahmatajúc malé kožené vrecúško a nežne ho poláskal drapľavými bruškami prstov.

  Šmaril do dvierok skrine a dlhými krokmi pohol sa k stolu, kde už predtým narozkladal kopce kníh, plné prazvláštnych obrázkov neznámych krajín.

  Popravde, nebol si celkom istý presným načasovaním, lebo nedokázal primäť fazuľu, čo práve vylovil zo skrine, aby výlet do paralelného sveta aj správne časovala, ale nemienil sa vzdať.

   Musí sa skrátka nejako dostať k Idunne, k jej jaseňovej truhličke plnej jabĺk večnej mladosti a ukoristiť aspoň jedno jediné pre seba. Ak je pravdou, že z neho nebude ubúdať, napriek tomu, že bude jedené, potom má na zvyšok večnosti o mladosť a krásu vystarané. Dolu chrbtom sa mu spustili zimomriavky vzrušenia.

  Ale prečo by bral prst, keď bude mať príležitosť, urve si rovno celú ruku! Celá truhlica bude jeho! Len a len jeho! On jediný bude vládnuť časom a nie ako doteraz, keď je síce nesmrteľný vďaka temnote, ale jeho odporné smrteľnícke telo podlieha skaze a tých cez tristo rokov sa už podpísalo na ňom tak, že pomaly už ani nie je kde písať...To sa ale všetko napraví. Teraz je jeho chvíľa. Jeho príležitosť!

  Vytrhol akúsi stránku, napchal si ju do vrecka kabáta a nestarajúc sa už o nič, vracal sa späť do dvorany. Ak všetko dobre dopadne, o pár hodín je späť doma, s celou úrodou večnej mladosti a konečne zapáli prvú sviečku a bude si priať...bude si priať...bude... Ale, čo?!

  Trochu zneistel. Niečo mu tu nesedelo. Ak si dobre pamätá, tak pre to sprepadené imelo šiel s určitým konkrétnym zámerom a ten...ako je možné, že mu zrazu vyprchal z hlavy?! Čo si to len mienil priať?!

  - Čo tam potom! Na to je ešte čas. Teraz sa ideme trochu zabaviť do paralelného sveta, zabezpečíme si mladosť a krásu a potom uvidíme, čo by nám ešte chýbalo ku šťastiu...- proklamoval si nahlas, trochu megalomansky, vykajúc si sám sebe.

    Keď prechádzal popod imelo, čo zavesil nad vysokánske veraje, trochu ho striaslo. Nadvihol zrak a odtrhol jednu z bielych bobúľ. Nanešťastie mu praskla v nemotorných rukách a vylialo sa z nej čosi lepkavé a slizké, čo mu zababralo všetky prsty.

  - Bŕŕŕ, Frigga, Frigga, tieto tvoje slzy sú odpornejšie než som predpokladal! Som zvedavý, čo vyplačeš potom, keď sa dozvieš, že vrah tvojho milovaného syna Baldyra vás severských bohov pripraví aj o vzácne exempláre jabĺk večnej mladosti a krásy... Po tom, čo mám v pláne, vám aj tak už budú nanič!  Muhahahahah!– sálou sa ozval jedovatý smiech, až sa krehké končeky vetvičiek vianočného stromčeka rozochveli a ozdoby na nich nespokojne zacinkali.

  Vrhol zrak na črepy na dlážke, ale už v ani jednom sa neodrážal portrét dievčiny, ktorý, či chcel, či nie, mu neschádzal z rozumu a začínal ho omínať viac, ako mu bolo milé, lebo mal pocit, že sa ňou zaoberá priveľmi. Priveľmi. Priveľmi...

  Chodbami sa ozýval smiech a hlasné volanie. Spozornela a v prvom momente mala chuť vnoriť sa doslova do hustých vetvičiek stromčeka, splynúť s ním, len aby ju tu nenašli a nevysmievali sa jej, že po tých hrdinských rečiach sa vrátila domov bez vzácneho imela, iba celá premočená, premrznutá a...nesvoja.

  Presne tak, kedykoľvek si spomenula na neznámy palác s obrovskou bránou a rozpajedeného, nervózneho škaredého muža v nej, čo na ňu škrekľavo ziapal a okradol ju o imelo, čosi v jej vnútri sa roztriaslo. A navyše ten nechcený, náhodný bozk...

  Bože môj, to bol ale trapas! Ako len mohla zakopnúť?! A ešte mu rovno vpadnúť do náručia?! Taká hrôza, nepredstaviteľné...

  Ale, ba! Predstavila si to už hádam stokrát, odkedy tu stojí pod stromčekom a váha či už zapáliť prvú sviečku...a váha, čo si bude vlastne priať. Asi najskôr, aby na všetko rýchlo zabudla!

  - Belle, Belle! Skoro sme na teba zabudli! – zobudila ju z rozjímania Cara, ťahajúc za sebou do dvorany celú tlupu mladých.

  Zahryzla si do jazyka. „Tak a je to tu. Bude hanba veľká, ako tento strom!“ S povzdychom pozrela až smerom hore, k jasnej hviezde, čo aj bez zažatých sviečok trblietala sa na vrcholci vianočného stromčeka a očakávala spŕšku posmeškov a hanlivých slov.

  Všetci však už dávno oželeli nejaké to trápne imelo, teraz si našli inú zábavku. Niesli do dvorany veľký kôš plný jasnočervených jabĺk a nejaké tie nožíky ukradnuté kuchárkam.

 - Ideme šúpať jablká. – povedala tajomne Aurora. – Budeme sa snažiť olúpať každý to svoje tak, aby šupka bola čo najdlhšia a potom, keď ju hodíš za ľavé plece dozadu, zažmúriš oči a ona dopadne, tak si z nej môžeš prečítať meno svojho nastávajúceho...- spomaľovala zámerne svoj preslov, dávajúc dôraz na každé jedno slovo, aby znásobila tajomnosť tohto magického rituálu.

  Tvárila sa, že ju to zaujalo. Len aby sa nevracali k imelu. Hlavou jej však prešla i truhlička, v ktorej na Luciu uväznila dvanásť papierikov, s menom na každom, až na ten posledný, ten nechala prázdny. Dnes bol v onej truhličke práve už len jeden z nich, kým ostatné tajne pálila večer, čo večer. Veru, ktovie, aké meno jej tam zostalo. S hrôzou sa poobzerala po miestnosti a mladých pánoch v nej a veru, ani jeden z nich nezodpovedal jej predstave.

  - Ty ani dlhú šupku nešúpaj, drahá moja snúbenica. Na veľké tlačené „Gé“, ako Gaston, postačí úplne krátka a ver mi, že dopadne presne do tohto tvaru. Mám to už vyskúšané. – prilepil sa jej takmer o ucho vytiahnutý poďobaný mladík a hmýril sa tam ako čerstvo vykopaná dážďovka na mokrej hline.

  S hrôzou uskočila.

  Iba čo sa rozrehotal.

domiceli