RUMBELLE - Vianočná rozprávka II. 3. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

3. kapitola

Jablko...

      Ani keď vír, ktorý ho sem doslova vypľul, ustal, nepocítil úľavu, tobôž teplo. Nedôverčivo žmurkal očami v tme, kým sa mu ako tak rozvidnelo a pochopil, kde sa pravdepodobne ocitol. Ostré výbežky temných skál, ako hradby čiahali nevedno kam, možno sa dotýkali i samotného neba, ktoré však neohlasovali nijaké hviezdy nad hlavou. Nikde ani smietka života, zato zápach taký hrozitánsky, že mal  čo robiť, aby z neho neupadol do mdlôb. Veľavravné ticho až bolelo a tlačilo, do toho všetkého dych berúca zima, čo mu bola schopná ochrnúť paže. Skúsil dočarovať kožušiny. Vydalo. Takže predsa len aspoň svet s mágiou.

  - Čert, aby to vzal! Zo všetkých deviatich tunajších svetov sa musím ocitnúť v tom najmenej pohostinnom. Doslovné pohosvinstvo! Helgrind, Helheim, Hel...či ako sa tu tomu nadáva! Či len jeho uvítacia miestnosť?! – s obavou sa obzeral, či niekde nezazrie štvorokého psa, strážiaceho obriu mrežu. - Tieto severské konce sveta ma doslova aj dopísmena vyvrhli rovno do svojich útrob. Tu je prekliatím aj nežiť! Kam sa na toto hrabe naše krásne horúce peklo! Už aby som bol doma... – zanadával si, ale jeho piskľavý hlas vypočula len ozvena a tá ho ľahostajne oplieskala o skaly dookola a vypľula mu späť do omŕzajúcich už uší.

  Ale to stačilo na to, aby sa mu postupne prebudili aj ostatné zmysly. Do uší sa mu najskôr dostali zvuky vody. Niečo zvonka narážalo márne o skaly, trieštilo sa a zavýjaním dopadalo späť do iste obrovskej materskej masy vody. A zavýjanie, stony a výkriky sa začínali množiť aj tu, vo vnútri. Kdesi hore akoby nebo horelo, ale plamene nemali šancu zohriať toto akoby ľadovým povlakom potiahnuté miesto.

  Odvážil sa prejsť pár krokov, a stačilo zahnúť za roh a vskutku našiel to, čo hľadal. Toho, čo hľadal.

  Riadne pripútaný o tri obrovské kamenné bloky tu vykrútený ležal kedysi mocný muž a zúfalo zameriaval pohľad na maličkú kvapku, čo sa práve chystala odpadnúť z miesta vysoko nad jeho hlavou.

  Zatiahol sa o krok dozadu, zaprel o slizké steny skaly, aby si mohol vychutnať to, čo bude nasledovať, bez ujmy na vlastnom zdraví.

  Z obrovskej tlamy hada skrúteného nad hlavou obete sa práve uvoľnila miniatúrna kvapôčka jedu, ktorá stačila na to, aby po dopade na tvár muža dolu spôsobila pomerne slušné zemetrasenie.

  Muž nemal šancu sa brániť šialenej bolesti, čo sa ho v tej chvíli zmocnila.

  Otriasol sa z revu, od ktorého mu zaľahlo v bubienkoch, rýchlo uspal ženu, čo s miskou natrčenou pred seba ponáhľala sa uľaviť trpiacemu mužovi a nasledujúcu kvapku už zastaviť. Znehybnenej pričarovaným spánkom vypadla jej nádoba rovno jemu do dlane. Držal ju ako cenný dar a teraz sa už neobával priblížiť k chlapíkovi, čo keby nemal paže pripútané, bol by ho dávno zašliapol ako červa.

  - Ach, drahý môj priateľ Loki, ako rád ťa vidím...- začal líškavo, ale pokračoval svojsky. - ...takto trpieť. – pohrával sa s miskou, jedným okom pozorujujúc, ako nešťastný muž s tvárou dopálenou a zošľahnutou prudkým jedom zúfalo sa pozrel zas hore, kde sa na pád pripravovala ďalšia kvapka hadej nádielky.

  - Vždy ma tak zohreje pri srdci vidieť priateľa, takto pekne v kruhu svojej rodiny. – kopol nešetrne do okov, dobre vediac, z čoho sú ukované a obzrel sa, či Sigyn, Lokiho ctená manželka, spokojne odpočíva na zemi, tam, kde ju láskavo uložil. – Tvojej žene sa darí iste dobre, keď tak spokojne zaspala, ale dcérka...ako sa to len volá? Helenka? Nie, nie, Hel! – vyslovil drsnejšie, natrčiac však v tom istom momente misku nad tvár muža, aby kvapka nepadla mu do tváre a rovnako pateticky pokračoval v prejave. – Tá tvoja dcérenka, aspoň tá jej krajšia polovička, keďže tá druhá je trošku mŕtvolne zhnitá ti mohla pripraviť lepšie lôžko. Keď už si sem k nej prišiel na návštevu. – potľapkal vrchný z kameňov, akoby to bol vankúš. – Tu jej navyše asi zateká strecha, však? – natrčil znova misku a chytil do nej ďalšiu kvapku jedu.

  A rovnako jedovato sa usmial namyslený na svoje nemiestne žartovanie. Nakoniec bude jeho misia ešte úspešnejšia, ako si myslel. Jeho biely kôň tu trpí ako kôň, dôkladne priviazaný o skaly vnútornosťami svojho, druhým synom, kvázi vlkom, razsiapaného syna a nebude musieť vymýšľať drahé odškodné za službičku, ktorú od neho potrebuje. Za málo peňazí, dostane sa mu veľa muziky. Miloval takéto obchody!

  - Rumpelstiltskin! Konečne si tu....Ten čas je nekonečne dlhý a moje utrpenie neúnosné... – precedil pomedzi zuby, stále sa ešte trasúci bolesťou, chlap pod jeho nohami.

   Zostal trochu prekvapený a aj zaskočený. Nebodaj ho tento tu čakal?! Tak to také jednoduché zas nemusí byť. Zhasínala jeho nádej, ani si nevšimol, ako ďalšia kvapka zachvátila svoju obeť a uvrhla do ďalšej neznesiteľnej bolesti, pri ktorej sa tak skrúcal, že v paralelných svetoch to pocítili ako zemetrasenie.

  - Tak a dosť! Nemám čas sa tu s tebou vybavovať, žartovať ani laškovať! – vstával hromobitím zrazený na zem Rumpel, oprašujúc si svoj odev a s rukami prekríženými na hrudi zamračene zabodol oči do nešťastného muža. – Uzavrieme dohodu! Potrebujem od teba jednu službičku, Loki! – natrčil nad neho namiesto prsta misku, aby ukázal svoju zhovievavosť. Už sa ani jemu nechcelo váľať sa v prachu.

  - Osloboď ma konečne! Čo nevidíš, že koniec sa blíži?! – zavyl z posledných síl muž.

  - Cha! Leda ak tvoj koniec, Loki. Môj život sa hodlá ešte len začať, drahý! – vyložil si nohu na kameň a počkal, kým ďalšia kvapka čľupne do misky. Aká škoda, že si nezobral nejakú tú nádobku. Takto silný jed sa mu mohol v budúcnosti zísť. A ako veľmi zísť.

  - Čo odomňa chceš?! Nevidíš, že som tu uväznený do konca vekov?! Dúfal som, že prídeš, oslobodíš ma a všetko toto skončí...- vychrstol.

  - Mňa, ale nezaujímajú tvoje problémy, Loki. Zaiste si si zaslúžil svoj trest, ako ťa poznám, ale... – urobil dramatickú pauzu.

  - Urobím všetko, čo chceš, len ma už odviaž, aby som mohol nasadnúť na Nagifar a ísť v ústrety svojmu osudu. – zaúpäl prosebne Loki obávajúc sa, že ak tohto tu škriatka rozhnevá, nielenže sa nevyhne ďalšej bolesti, ale čo ak zmešká bitvu počas Ragnaroku a neskončí hrdinskou smrťou v boji, ale takto, ako bezmocný nikto, umorený len strašnou bolesťou.

  Rumpel, čítajúc mu drzo myšlienky sa víťazoslávne vystrel.

  - Uzavrieme teda dohodu! Ja láskavo prebudím tvoju vyčerpanú manželku a vrátim jej misku a ty mi za to...- pošmátral po vreckách a vytiahol z nich orech. Držiac ho medzi dvoma prstami, prižmúril jedno z očí. – Spomínaš si na Idunnu? Bohyňu, ktorá sa tu u vás stará o jablká večnej mladosti? Iste, hej. – odpovedal za neho. – Tak presne tak isto, ako si ju vtedy vylákal aj s jej truhličkou, a uvrhol do zajatia Tjaziho, ju teraz unesieš pre mňa. – oblizol si nevedomky vrchnú peru a pohliadol do tváre prekvapeného muža.

  - To...to...ale nepôjde. Prisahám na všetkých, na Odina, svojho brata...nevlastného...Navždy som stratil priazeň bohov! Žiaden mi už nepomôže, nikto z nich sa už nedá mnou oklamať. Či nevidíš moje zjazvené pery? Ten gaunerský trpaslík Sindri, s ktorým som sa stavil, že nedokáže vyrobiť tri rovnocenné dary pre bohov, tým mojim, čo žiadal po víťazstve moju hlavu, mi za trest zošil pery, aby som už nikdy nemohol vyriecť nijaké klamstvo! – zazúfal nešťastník.

  - To je mrzuté...Tsc, tsc, tsc...Úbohý amatér! Načo sa púšťaš do stávok, keď nemáš pripravený záložný plán?! - založil Rumpel ruky za chrbát a držiac v nich misku, zvrtol sa, aby ho Loki videl s ňou odchádzať. Naozaj odchádzal.

  Muža oblial pot. Jeho chabé výhovorky zrejme nezabrali.

  - ...ale ak ma pustíš, tak ti prinesiem, čo žiadaš! Tie sprepadené jablká! Viem, kde rastú, viem, ako sa k nim dostať! Načo ti bude nejaká bohyňa?! Odviaž ma, pusti na slobodu a...- a zavyl bolesťou, zasiahnutý ďalšou kvapkou jedu.

  Rumpelstiltskin sa obrátil so škodoradostným úsmevom. Z vrecka namiesto zmluvy vytiahol akúsi jemnú stužku.

 - ...zvuk mačacej chôdze, ženský fúz, koreň hory, medvedí cit, rybí dych a vtáčia slina...- šepkal akoby zaklínadlo. – Dúfam, že vieš, o čom hovorím, drahý priateľ. – nechal mu priestor na premýšľanie.

  - Gleipnir... – vyslovil vážne, predstaviac si svojho úbohého syna, vlka Fenrira, priviazaného práve touto stuhou, z ktorej sa nikto živý nevie dostať. Kam sa proti nej hrabú na okovy premenené zvyšky vnútorností  jedného z jeho ďalších detí, pod ktorými tu trpel.

  - Ak sa ma pokúsiš oklamať, podviesť, alebo nejako namočiť do niečoho nekalého, tak ťa priviažem tak, že o tom vašom Ragnaroku budeš môcť len snívať! Namiesto hrdinskej smrti v boji, zhniješ tu na hanbu všetkých, ako obyčajný niktoš a nikdy sa nedostaneš do tej vašej Valhaly, či v čo to veríte! Ale ak mi prinesieš tie jablká, dovolím ti nasadnúť na tú odpornú loď z nechtov nebožtíkov a odkormidlovať si ju rovno v ústrety vlastnej smrti! Potom pozdrav nášho spoločného priateľa Heimdalrema a odkáž mu, že mu tie zlaté zuby nesmierne pristanú...– cynicky zaironizoval, poznajúc Lokiho neodvratný koniec, fúkol do jemnej, takmer nehmotnej šnúrky, ale s obrovskou mocou, ktorú len nedávno získal výmenou za...už ani netuší čo.

  Pokladal ju len za ďalšiu bezcennú tretku, akých má v paláci neúrekom. A ľaľa...

domiceli