RUMBELLE - Vianočná rozprávka II. 5. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

5. kapitola

Jablko...

      Cítila, ako sa jej chladný vzduch doslova zmocňuje. Zvieral ju nenápadne v náručí, márne krčila plecia, aj stehná pod vrstvami tenkých spodničiek,  do seba. Hlúposť, že si nevzala ani plášť, ani len vlniak. Bolo jej jasné, že takéto trucovanie ju môže stáť zdravie, aj keď pár dní samoty vo veži, ďaleko od všetkého tohoto marastu a chaosu, by nemuselo byť na zahodenie. Čaká ju tam toľko načatých kníh. Ale zas nádcha, zimnica, kašeľ a podobne neboli práve spoločníci, s ktorými by rada trávila svoje večery.

  „A kto takto teda?!“ zadraplo jej svedomie do húfu myšlienok, v ktorých sa bili samota s pocitom, že by už asi, možno, pravdepodobne k niekomu aj rada patrila.

  Opäť ju striaslo, lebo odkiaľsi a znenazdania jej vietor fúkol pár snehových vločiek rovno do tváre, až musela prižmúriť oči a odvrátiť hlavu. Keď viečka zas otvorila, videla čiesi oči. Vlastne to boli iba zreničky, možno dúhovky. Obzerali si ju pozorne, akoby pulzovali v rytme srdca. Párkrát zažmurkala a oči boli preč.

  Až potom jej došlo, že tie oči pozná. Z chvíľkového stretnutia. Z tých pár okamihov. Ale boli to presne tie! Jeho oči. Ale čosi už nebolo také, ako tam. Vtedy...

  Zvláštne. Už necítila zhrozenie, ani odpor. Dokonca aj hnev ju prešiel. Na seba, aj na neho.

  „Zrejme bol len ešte opustenejší ako ja. Preto taký nevrelý a sebecký. Ako ja..." vyčarila letmý, zhovievavý  úsmev.  "A verím tomu, že mu je už ľúto, ako nepekne sa ku mne zachoval...a ja som akosi zmäkla, precitlivela... To bude to čaro Vianoc.“ povzdychla, prekrížila ruky a pošúchala si ramená. 

  Nezabralo. Čas vrátiť sa späť. Pritakávala vlastným konšpiračným teóriám, netušiac, že kdesi zhora usmieva sa na ňu maličká imelová víla, čo si prišla skontrolovať, či jej kúzlo vyšlo tak, ako malo.

  Ale na stromčeku v zámku sira Mauricea, inak rozžiareného akoby horel, ešte nesvietila ani jedna sviečka. Keď ani jedna, tak ani želanie nemohlo byť vyrieknuté. „Načo toľko to premrznuté dievča čaká?“

  Presne ako on. Už mu vykreslila jej portréty do všetkých čriepkov, čo našla. A nič. Už jej poskladala jeho meno z jablčnej šupky. A nič. Aj jej vôňu mu priviala aj jeho pohľad pripomenula...A nič, nič, nič. Ničovaté nič!

  „Jeden blázon sa chystá na cestu do akejsi čudnej ríše a druhý..." prekrížila malé zelené rúčky na útlej hrudi.

  „Čo to?! Čo sa to zas tam dolu deje? Kam ju to ťahajú?!...Ach, jaj! Idú púšťať sviečočky v orechových škrupinkách. OK, beriem to ako výzvu! Teraz Belle čosi uvidí!“ zatrepotala zelenými krídelkami a nenápadne sa zniesla na podobločnicu.

  - Dokedy vás ešte tieto detinské zábavky budú baviť? – skúšala násilím dnu vťahovaná Belle protestovať, ale bola si vedomá toho, že toto všetko odjakživa patrí k vianočným tradíciám, tak je zbytočné sa priečiť. Do štedrej večere ešte chýba nejaký ten čas, lepšie, ako myslieť na lačný žalúdok, lebo pôst bol dosť krutý, prísny a rodičia s kňazom nekompromisní, bude myslieť na svoju budúcnosť.

  Dobre. Podriadi sa. Ale iba pre tentokrát!

  Pozorne rozlúskla krehkú škrupinku orecha. Vydlabala jeho stred a hoci oči, jazyk i brucho pýtali po kúsku, neodvážila sa dať si ani sústo.

  Primerala prázdne polovičky, pozorne. I oko prižmúrila. Vybrala si tú krajšiu a druhú nazvala tajomný neznámy. „Nie, nie, nie! Nie tamten neznámy!“ zhrozila sa sama seba, lebo ten pohľad tu bol zas. „Tak som to nemyslela! Toto bude fiktívny neznámy! Neznámy neznámy a basta!“ snažila sa nanútiť svedomiu, ale...

  Opatrne niesla svoje zažaté poklady, drobunké kúsočky sviečok zakotvené v škrupinách orechov, čo ticho plápolali svojím krehkým plamienkom, pripravené na veľkú plavbu veštenia budúcnosti, k drevenému džberu, okolo ktorého už stáli ostatní s rovnakými flotilami v rukách a vážne premýšľali, ako správne položiť otázku ohľadom osudu, aby im lodičky odpovedali, čo možno najpozitívnejšie.

  - Dúfam, že zas neskončí pri kraji, ako každý rok a v mojom nudnom živote sa zas nič neudeje. – zhlboka sa nadýchla Cara a takmer si výdychom sfúkla svoje nádeje.

  - Dávaj pozor! Nesmie ti zhasnúť vopred, kým jej šepkáš otázku. To by znamenalo, že si neúprimná k sebe, aj k nám ostatným. – dohovárala jej Aurora.

  - To všetci vieme, že...aj...je ... – trápil sa s kresadlom jeden z menej šikovných. - Cara by totižto rada prebrala sestričke snúbenca. – ďalší márny pokus o iskierku.

  - S radosťou jej ho prenechám. – ponúkla mu Belle svoj plameň, úplne a s patričnou radosťou súhlasiac s obvinením v plnom rozsahu.

   Ak by to zabralo, uverí všetkým magických rituálom a posfukuje sviečky v celom zámku, hoci dnes, na Štedrý deň, musela v každej izbe horieť aspoň jedna. Aby pripomínali dohviezdny večer a tak. Len, aby nezhasla tá jej, len čo ju položí na vodu. To by znamenalo, že je k otázke, ktorá ju zaujíma vlastne ľahostajná. A to teda nie. Chce konečne spoznať svoju budúcnosť! Kiež by bola čo najdobrodružnejšia! S nejakým tým tajomným neznámym... V duchu sa pousmiala. Navonok začervenala. To Gastonovi neušlo.

  - Dúfam, že tá druhá lodička som ja, drahá...moja...snúbenica. Rovnako, ako táto...- priložil si škrupinku k perám a venoval jej bozk. -...si ty! – žmúril na jej náklad, čo sa chystala položiť na hladinu.

  - Nie, nie si! – opatrne položila svoje škrupinky k okraju džberu a nasliniac si prsty, zabila plameň v jeho dlani, čo predstavoval ju. Krásne to zasyčalo.

  - To si nemala robiť! – zaúpela Aurora. – To znamená stratu lásky, alebo dokonca odmietnutie! – proklamovala dôležito, nevediac sa rozhodnúť, čo je asi tak horšie.

  - Nič sa neboj! Uvidíš, keď na vodu položí tú, čo je on, bude bezhlavo krúžiť okolo každej jednej z vašich. -

  - Aj tak ťa dostanem! – sledoval Gaston svoje plavidlo, ako naberá vodu, a doslova pohľadom ho tlačil k tomu, čo predstavovalo Belle.

  Tá sa len pousmiala. Ak loďka naberá vodu...leda ak s odretými ušami, ak vôbec. Vôbec! Rozhodla za neho, aj za koráb a keby mohla, vtlačí ho rovno pod vodu aj pohľadom.

  - Zdá sa mi, že tvoja lodička je váhavá, Belle. Dlho sa držala pri kraji, takže až po počiatočných zmätkoch nájdeš správnu cestu k uskutočneniu svojich cieľov. – vyslovil zdvorilo, okázalo, ale viac zo slušnosti, než zo záujmu, ako zaklínadlo Filip, hoci viac pozornosti venoval svojej a Aurorinej.

  Aj Belle si všimla, že jej lodička sa najskôr kymácala, ale teraz vyrazila, akoby zároveň s tou druhou, „neznámou“. Ale tá sa oddelila a zastala v strede džberu. Ako jediná. Sama. Opustená.

  - Belle, asi si bola na chudáka Gastona príliš prísna. Pozri. Je úplne v strede a sám a to značí, že potrebuje tvoju pomoc a možno ochranu. – zapýrila sa Cara, ktorá prepočula pomenovávanie lodí a netušila, že osamelá loďka nepredstavuje muža, do ktorého je naozaj, sama nešťastne zamilovaná až po svoje malé, nedospelé uši, ale niekoho, o kom nikto z prítomných nemal ani tušenia.  – Ale za to tá tvoja sa točí v kruhu ako bláznivá! – vypúlila prekvapená sestra oči, lebo toto ešte nevidela.

  - To je jasné! Belle je nerozhodná, prešľapuje na mieste. Je potrebné, aby si ujasnila, čo vôbec chce. – doplnil Filip, na margo čudne sa točiacej škrupinky na vode, priveľmi múdro na pochabú štedrovečernú hru.

 Belle sa zamračila. Slová okolo nej lietali ako bláznivé a navyše... navyše... zas ten pohľad, ktorý akoby vychádzal z plamienka tej opustenej loďky...

  Nikdy by si nebol priznal, že má morskú nemoc. Toto nebola morská choroba. To len jeho vnútro akosi prudšie spracováva deje.

  - Deje sa niečo? – zakričal posmešne od kormidla Loki, už hodnú chvíľu sledujúci muža vpredu, ako hľadí do nepokojnej hladiny rieky Gjoll, nozdry sa mu chvejú, zalieva ho pot a prsty sa kŕčovito zapierajú do okrajov plavidla, hoci dobre vedel, z čoho je vyrobené, toto nespôsobovalo jeho čudné správanie sa.

  Neodpovedal. Nebol vo svojej koži. Nebol ani tu na lodi. Jeho myšlienky zaleteli kdesi domov. Opäť stál v otvorenej bráne a díval sa na dievča, ktoré mu prinášalo dar...

  A to ho upokojovalo. A to sa zdráhal si priznať...

domiceli