RUMBELLE - Vianočná rozprávka II 10. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

10. kapitola

Jablko...

   S rozpakmi sa dívala na tenučkú oblátku, strieborný mesiac cesnaku zaliaty zlatým medom, čo si práve hľadal cestičku do taniera, aby definitívne zmenil chuť prvej dnešnej polievky. Otcov mohutný dojatý hlas sa už hodnú chvíľu tiež rozlieval v dobre známych veršíkoch, ktoré dnes nevnímala s takou bázňou ako po iné roky. Ani obdivné povzdychy, keď, ako vždy, trafil presne všetky rohy kútov orechmi a nejako jej unikalo aj to, či sa už modlili, alebo to ešte len príde.

  Bolo jej tak nejak zvláštne na duši, akoby sa jej tam usídlil smútok v šate nostalgie a chcel ju celú ovládnuť a zamotať v rukávoch namiesto paží, po ktorých tajne túžila, hoci netušila komu ešte budú patriť...

  Zodvihla viečka a zmes ľudí sa jej rozmazávala v dúhovej atmosfére tých najkrajších šiat a šperkov a úsmevov i nálad. Do toho cinkot príboru, šepot a vône od výmyslu sveta. A predsa sa tu cítila osamelá. 

  A nikto by nemal byť sám na Vianoce...

  Pred tvár sa jej zrazu dostal obrázok inej siene... tmavej, so stromčekom uprostred a maličkým svetielkom chytajúcim sa už-už obživnúť prvú sviečku na ňom, v rukách...neznámeho muža. 
  Ozaj neznámeho?

  Vystrela chrbát, až si to všimli aj susedia pri stole a obrázok sa rozplynul...

  - Zabehlo ti, drahá moja snúbenica? – podstčil jej Gaston ochotne pohár vína pod nos, nerozpakujúc sa predtým namočiť si doň svoje už poriadne zamastené ústa.

  Zahryzla si radšej do jazyka a natočila sa k sestre, ktorej sa ušlo miesto vedľa nej.

   Kiežby, ale aspoň z druhej strany Gastona, snívala malá a topila sa v lesklom odraze červeného vína, ktorému Belle dala košom. Aj s majiteľom. Rýchlo skryla ruku medzi látku sukne, lebo nečakala, že sa k nej Belle tak rýchlo natočí, potom, čo Gastom bravúrne odvedie jej pozornosť a ona bude môcť... Nebude môcť.

  - Cara, zase si si vzala z vianočných koláčikov a budeš sa nimi v noci tajne napchávať? – obvinila mladšiu sestru, ale v duchu sa nad jej obžerskými chúťkami pousmiala. Iste sa s ňou podelí. Ako každý rok. Povzdychla.

  Cara záporne zakrútila hlavou a ruku pchala, ako to len šlo, hlbšie a hlbšie, až zrazu zjojkla a čosi cinklo o dlážku. V hovoroch hostí to nespôsobilo veľký rozruch, ale ohnúť sa po onú vec, teda zmiznúť na okamih pod stolom, neprichádzalo do úvahy.

  Belle sa pousmiala, obratne vyzula topánku a bosou nohou nenápadne nahmatávala sestrino tajomstvo pod stolom. Márne dumajúc, ktoré koláčiky cinkajú...Aké však bolo jej prekvapenie, keď v prstoch vyniesla na svetlo drobné manikúrové nožničky, aké na ozdobu nosievali mladé dámy za opaskom, ako najnovší výstrelok módy.

  - Načo sú ti pri štedrovečernom stole nožničky?! – nahla sa k sestre a zachovávajúc tajomstvo, strčila si ich za sklad vlastnej sukne.

  Cara sa trochu začervenala.

  - To je tajomstvo. Nemôžem ti povedať, ani nemôžeš vedieť, že ti tajne musím odstrihnúť prameň vlasov. Sľúbila som mu to...On ich potom zviaže so svojím prameňom a potom...potom ti to dopoviem. – vyklopila úprimne a spamätala sa neskoro. – Však sa nehneváš? ... ja z neho nemôžem a on tak pekne prosil. – mykla bradou nenápadne na Gastona, celého už červeného, lebo práve dorazil ponúkaný pohár vína a pátral po ďalšej karafe.

  Zagánila na neho a zdal sa jej ešte odpornejší ako doteraz.

  Načiahla sa za džbánom a s úsmevom od ucha po ucho kopla mladého pod stolom koľko vládala. Zatackal sa a s hrôzou sa na ňu pozrel.

  - Dovolíš, drahý môj snúbenec, aby som ti poslúžila a splnila tvoje tajné želanie? – zámerne cinkla do jeho čaše, aby nemusel pridlho naháňať svoje nemravné myšlienky po rozume. Iba po hlave. Prázdnej.

  Zopár dospelých sa s uznaním uškrnulo, vidiac mládež v tak úprimnom nežnom rozhovore.

  Natrčil svoj pohár. Belle sa viac nahla, ale iba preto, aby sa opätkom lepšie zaborila do jeho topánky a začala pomaly, pomaličky, vychutnávajúc si zabáranie sa aj Gastonove rozpaky a premáhanie bolesti, liať.

  Zbledol, vypúlil oči a zašepkal radšej, že mu stačí skôr, ako mu kovový opätok prederaví jemnú teľaciu kožu obuvi a aj tú jeho vlastnú. Buchla džbánom po stole a spôsobne prisunula nohu k nohe, úsmev jej však nezmizol z líc. Ou-ou, Gaston pochopil, že neskončila.

  A naozaj. Pritiahla sa o piaď bližšie a takmer do ucha mu predložila žiadosť.

  - Čo sme si, to sme si. Je čas, tu a teraz, na Štedrý deň, aby sme si navzájom odpustili a pokúsili sa dať náš vzťah konečne na pravú mieru. Čo ty na to? – zaznelo líškavo, ale jemu vystúpil pot na čelo z náhlej zmeny nálad, o ktorej netušil, čo v konečnom dôsledku znamená. Ani dešifrovať slovné spojenie "pravá miera" v Bellinom podaní nemal veľkú šancu. Obával sa, že to nebude v  intenciách jeho predstavy vyvíjania sa ich vzájomného vzťahu.

  Nenápadne sa nahol a pračudesnou mimikou sa na to pýtal Cary.

  Tá, ale bezmocne, aj bezradne krútila hlavou, že zatiaľ, za nič nemôže a  ich spoločný plán, ktorý tajne kuli, ako sprisahanie proti sestre, nejako nevyšiel...alebo, že by predsa? Neveriacky sa zahľadela na staršiu sestru a jej zaliečavé správanie sa k chlapovi, ktorého inokedy nevedela ani vystáť.

  Belle však mala inú starosť. Aby si ostatní nič nevšimli, tvárila sa, že napráva spolusediacemu límec, ale to len nenápadne omotávala prameň vlasov okolo prsta, aby v nečakanom momente trhla, aj keď pôvodne chcela použiť milosrdné nožničky. Nie, nechcela.

  - Auuuu, to ale strašne bolí! – vyskočil mladík, prevrhnúc stoličku aj pohár vína a všetci sa nechápavo zadívali jeho smerom a očakávali patričné vysvetlenie.

  - Och, chudáčik, pozeral sa nožíkom, musím ho ihneď ošetriť...- snažila sa Belle vysúkať sa spoza stola a zmiznúť.

  - Sadni si! – zahrmelo dvoranou.

  Sir Maurice sa s hrmotom postavil a napomínal dcéru. – Počas sviatočnej Štedrej večere smie vstať iba gazdiná. Nikto iný! Iba gazdiná domu! – prízvukoval.

  Belle nebojácne zostala stáť.

  - So všetkou úctou, drahý môj otče, a s pamiatkou na našu ctenú mamičku, ktorá už, žiaľ, nie je medzi nami, teraz som... tu... ja... najstaršia ...gazdiná v rodine a tak... mám právo vstať a ošetriť si... svojho... nastávajúceho. Ako jediná...  – postupne jej odvaha ubúdala. A hrané úsmevy na Gastona hlásili tiež vyčerpanú studňu.

  V sále však zašumelo pritakanie a dojatý otec si sadol, aby poutieral slzy nad krásne patetickým vyznaním svojej najstaršej dcéry. Bol by jej, sirôtke svojej, a nielen teraz, dovolil a splnil čokoľvek.

  Aj Gaston sa pohniezdil, šúchajúc si oskalpovaný kúsok zátylku a s nevôľou pozoroval, ako Belle mizne z komnaty.

  Neudržala slzy. Takto bezcitne zaťahovať nebohú mamičku do klamstva, len aby sa zbavila toho...toho... ani na meno, ani na priliehavé adjektívum neprichádzala. Všetky škaredé, dehonestujúce a vulgárne, čo poznala, aj keď ako dáma, nesmela, už dnes použila najmenej stokrát. Načo si pridávať hriechy.

  Letela chodbou, ale pred jednými dverami zastala. Za nimi bol vianočný stromček. Zatiaľ temný. Spomenula si. Treba zapáliť prvú sviečku. Ako gazdiná. Je to na nej... potom slúžky dokončia ostatné, aby panstvo našlo symbol Vianoc v plnej kráse.

  Na malú triesku z krbu nabrala chvejúcu sa iskierku plamienka a opatrne niesla k sviečke. Priložila ku knôtu, povzdychla a zašepkala úprimne svoju malú prosbičku.

  - Prosím, prajem si, z celého srdca lásku. Úprimnú, krásnu a večnú lásku...- pokorne odriekala želanie, pamätajúc si matku, ktorá presne toto, alebo tak nejak, šepkávala prvej sviečke na stromčeku a oči jej žiarili a bol v nich celý jej svet. Manžel - otec a deti a... 

  Rodina.

  Oči jej zaliali slzy, ale bolo jej zrazu tak ľahko na duši, akoby sa zbavila nejakého bremena.

  Ani si neuvedomila, koľko tam s bázňou,  stále pod stromčekom stojí, keď do miestnosti vošli rozchichotané slúžky s obavou, že panstvo už dovečeriava a stromček ešte celý nesvieti. Dali sa do zapaľovania, až tu uprostred sály vykvitla rozžiarená nádhera, akú ľudskú oko ešte nevidelo. Zatiaľ ani to jej, lebo stále nedokázala zastaviť príval sĺz.

  Dvorana sa začínala zapĺňať ľuďmi a koledami.

  Prikmotrila sa k nej sestra a zo záhrenia vytiahla veľké červené jablko.

  - Ďakujem, nie som hladná. – usmiala sa na ňu a objala ju okolo pliec, márne hľadajúc nápev spievanej piesne, či aspoň pár slov textu.

  - Ty si hlupaňa, Belle! Neviem, čo na tebe Gastonko vidí, ale sú Vianoce a tu máš darček odomňa. – Videla som, ako si mu nenápadne vytrhla ten prameň vlasov. Teraz si musíš odstrihnúť aj ty svoj, zviazať ich navzájom, vydlabať toto jablko, dať ich dnu s ružou a previazať ružovou mašľou. A potom pôjdeš pod jabloň, tam ho zakopeš a...a...počkaj...- začala sa zas hrabať v tretkách povešaných na opasku, až vytiahla zrulovaný kúsok papierika. – Toto musíš odriekať. Pritom. – rozbalila ho a slabikovala: -  Ako zapletám tieto dva pramienky vlasov, spájam naše životy dohromady. Aby sme sa navždy milovali! Ako to činím ja, tak sa staň! – pozorne zaklínadlo poskladala a podala sestre.

  - Cara! V takýto sviatok a ty s takými pohanskými zariekaniami... – zhrozila sa, ale vidiac odhodlanie mladšej sestry, aj jej smútok v očiach, aj jej obetu, uľútostilo sa jej, a vzdala sa ďalšieho kázania.

  - Ty ho naozaj ľúbiš, Cara? – spýtala sa neveriacky.

   Malá povzdychla a vrhla sa jej okolo krku a fňukala, fňukala, fňukala.

  - Prestaň. Aj ja mám pre teba darček. – žmurkla a vytiahla spoza opaska svoje tajomstvo. Gastonov pruh vlasov. – Vykmasla som mu ho pre teba, drahá sestrička. Vezmi si ho, prilož k nemu svoj, natlač do jablka a buďte spolu šťastní. – vážne prikývla svojmu rozhodnutiu.

  Cara si nedôstojne utrela nos. Opatrne prevzala vytrhnuté chlpy a hladkala ich s očividnou láskou na dlani.

  - Je to celé...v keli. Kde by sme teraz, uprostred zimy, našli ružu? Hááá? To by musel byť zázrak! – sťažka vzdychla.

  Belle si zahryzla do spodnej pery.

  - Ale dnes sú Vianoce. Čas zázrakov...a ja presne viem, kde takú ružu nájdem. A keď nenájdem, nechám si ju pričarovať! Pre teba! Je totiž niekto, kto mi, povedzme,  dlží jednu malú službičku...– potiahla sestru bokom. – Ty ma ale nesmieš nikomu prezradiť. Musím totiž, na chvíľu, odísť zo zámku, ale neboj sa, do rána som späť, aj s ružou! To ti sľubujem. Pre tvoje šťastie urobím všetko...– dvihla dva prsty na prísahu.

  - Verím ti. Ale bojím sa. Hádam len nechceš ísť za dvanástimi mesiačikmi? To...to je predsa iba rozprávka, Belle. A na rozprávky už nikto neverí. Už sme veľké...na...rozprávky...- strácala nádej.

  - Ja, hej. Teda, nie, že ja som veľká, ale že ja, hej!  Ja verím! – usmiala sa. – A vieš čo, to jablko mi daj, na cestu, ak by som vyhladla, napríklad. Alebo, ako darček, možno...- zapýrila sa trochu, uvedomiac si, čo za darček značí jablko a vrátila ho do vrecka, dehonestujúc ho dobrovoľne radšej na tú obživu na cestu. - Ty ich máš tam plný stôl. Maj sa! A neprezraď ma! ...- zakývala a nenápadne sa stratila z komnaty, z chaosu rozdávaných darčekov, smiechu a radosti.

  Nasala chladný večerný vzduch.

  - Je čas na život, Belle! - roztiahla paže, akoby práve vstala z postele. Z dlhého, predlhého spánku.  -  Ide sa za dobrodružstvom! – 

  Pritiahla mašľu plášťa a rázne vykročila do zimy, povzbudzujúc sa slovami.

- Kde bolo, tam bolo...V rozprávke o trojruži bol zámok, v tom zámku zviera. Osamelé, celkom opustené...a na Vianoce predsa nikto nesmie byť sám... Už sa nenechám tak ľahko vyhodiť! – pohla do kroku a zimu si ani nevšímala.

 domiceli

cililink...

zazvonil zvonec a tohto ff je koniec... 

:-) 

...ale pozor, pokračuje Vianočnou rozprávkou III. 
Hľadajte vo FANFICTION MENU