RUMBELLE - Vianočná rozprávka II 9. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

9. kapitola

Jablko...

   Už len čakala, kedy sa dvere otvoria, zjaví sa v nich nejaká služobná a dostane chudera opätkom do hlavy. Nedočkavé budúce nevesty - čakateľky o dušu hádzali svoje črievice poza plece za chrbát smerom k dverám, v nádeji, že špička bude smerovať von a ony sa ten rok vydajú. Ale nejako to nevychádzalo a každá sa naspäť obúvala s dlhým nosom a chlapcom, netúžiacim ešte sa dostať do chomútov,  padali kamene zo sŕdc.

  - Belle, si na rade. – ozval sa zozadu miestnosti Gaston, stojaci  pri krbovom ohni, kde mu dali na starosti roztápať olovo na ďalšiu zo skúšok veštenia budúcnosti. Jediný chcel Belle! A bolo mu jedno, či sa kvôli nej a ich majetku bude musieť oženiť, alebo nie.

  Zagánila na neho a najradšej by svoju topánku šmarila do toho dotieravého poďobaného ksichtu, ale obyčaj je obyčaj. Zúrivo sa vyzula, dievčatá jej uvoľnili miesto a netrpezlivo čakali, čo sa stane. Až keď počula závistlivé „aaach...“ a chabý potlesk, obzrela sa, aby aj sama videla, že jej topánka mieri kdesi do sveta. Nechápala ale, prečo sa Gaston hrdo zaškeril a ostatných si opovržlivo premeral. Hrdina...

  Bosá k nemu dokrivkala a chcela mu to patrične vysvetliť aj vytmaviť v jednom, ale strčil jej do ruky práve stopený kúsok olova na naberačke a ukázal na džber vody pod nohami.

  - Lej! Máš právo. Postúpila si do ďalšieho kola. A daj si záležať, aby som ako odliatok bol dokonalý a krásny. – ustúpil o krok a vypol sa,  akoby stál maliarovi pred stojanom.

  Naberačka sa jej zatriasla jedom v ruke, ale čo, je to len hra. Vyleje, nechá stuhnúť a potom si Gaston i všetci ostatní zvedavci môžu v tej nič neznamenajúcej, o dno rozprsknutej hrude, ako každý rok, hľadať svoje črty až do rána. Rytier? Bojovník? Hrdina? Vysoký? Škuľavý? Vráskavý? Krivý? Všetko jedno, kto, čo chcel, tak si v tej chumlanine zo stuhnutých kúsočkov olova aj našiel. Stačilo mať dobrú fantáziu, alebo presné parametre obete. Och, keby mala tú moc, aby "naliala" čosi, z čoho im sánky padnú! Zapriala si v duchu.

  Vo vode to zasyčalo a kým sa všetci zbehli, roztopašná víla, vnímajúc pozorne jej poryvy, hompáľajúca nohami z krbovej rímsy,  zašemotila nejaké to zaklínadlo a bolo.

  Strčiac ruku do ľadovej vody vytiahla Belle, čuduj sa svete, takmer dokonalú figúrku. To sa teda jakživ nikomu nepodarilo! Všetci vzdychli nadšením a ta sa do rozboru!

  - Podľa mňa je na Gastona primalý. A je aj štíhlejší. Taký neduživý, skade ruka-skade noha. – porovnávala Ashley model s prototypom.

  - Aj vlasy má dlhšie a strapaté, nie také ulízané za uši...- zapojil sa ktorýsi, čo mal Gastona tiež v zuboch a prirovnal olovené pásiky rozprsknuté okolo imaginárnej hlavy k riadnej guči chlpov. Lebo tak vskutku aj vyzerali.

  - A tento má krivé nohy aj ruky a aj nos ostrý a končistý a je celý akýsi doškriabaný, to nemôže byť náš krásny Gaston! – dokončila Cara a vrhla na mládenca, čo akože stál modelom svoj zamilovaný detský pohľad.

  Iba Belle nič nevravela, len sa s hrôzou dívala na maličkú neforemnú postavičku v dlani, ktorá akoby ju pálila a miniatúrne bodky očí na imaginárnej tvári zabárali sa jej do vnútra a vyvolávali akýsi zvláštny pocit. Ľútosť? Spolupatričnosť? Nejaké puto, ktoré ju priťahovalo...a vťahovalo a pripomínalo...Preľakla sa, keď si uvedomila čo. Koho! 

   Vypustila ju radšej späť do vody a dívala sa, ako klesá na dno sprevádzaná bublinkami, čo v jej ušiach menili sa na vyslovované slová. Slovo. Jej meno. Belle...

  - Vidíte, má vkus, ani jej sa ten škriatok, čo z toho vznikol nepáčil, tak ako ja. – vypol sa Gaston zas hrdo

 Že už ho chrbtica nebolela z tých trápnych nabubralých pohybov, čo dookola opakoval, aby na seba upútal jej pozornosť! 

  - Kašlime na to. - mávol rukou nad kaďou. -  Kto má drobné mince? Hodíme ich do vody a všetko zlé zo seba zmyjeme. – našiel recept, ako snúbenici vymaže z hlavy niekoho iného. A ešte takého! S nevôľou sa pozrel do džberu, kde sa na samom dne leskla figúrka. Kopol doň, voda sa roztriasla, ale „on“ tam stále bol a akoby sa mu smial do tváre.

  Syn si vážne prezerala príchodzie. Už-už to vyzeralo, že brány Fensaliru zostanú pred nimi zabuchnuté, keď sa žezla chopil Loki so svojím podrezaným jazykom.

  - Prichádzame z ďaleka. Viem, že nie sme ani bohovia, ani sme si, zatiaľ, nevyslúžili tú česť prekročiť brány sály, ale tu, moja pani, má zázračnú moc. Vie meniť seno na zlato...- 
  - Slamu! - osočil sa a strčil mu štuchanec  pod rebrá Rumpel.
  - Seno, slamu, rašelinu, rákosie...z čoho len chcete vie pomocou tohto tu...  – zazrel na Rumpla, či mu neráči pomôcť s tými hroznými názvami ženských zbraní. Ráčil.

  - Kolovrátku, praslice, vretena...- gánil na Lokiho, či nemohol vymyslieť niečo bežnejšie a prijateľnejšie. 
  - Zo všetkého vám nasúka zlaté nite! Oveľa kvalitnešie, jemnejšie, žiarivejšie ako ukuli kedysi trpaslíci - synovia Ivaldiho vlasy pre Sif.

  Nie, že by sa nerád chvastal svojimi schopnosťami, ale mala to byť nenápadná misia, nie verejné divadlo, s klamlivou reklamou pre polovicu Asgardu, navyše tú ženskú!

  V tom sa brána zvnútra sama otvorila a v nej stála hrdá majiteľka osobne. V nádherných bielych šatách, čo sa vlnili okolo nej, súčinnosťou volavčieho a sojčieho peria a vánku z prievanu. Vysoká, štíhla, len v tvári jej sedel nevykoreniteľný smútok matky, ktorá stratila milované dieťa.

  Loki sa nebadane stiahol za Rumpla.

  - Dnes je zvláštny deň. Má prísť človek – nečlovek a ukázať mi zázrak, ktorý stvorí ďalší zázrak, hoci cenou bude slza. Preto je moja sála plná a nevieme sa už dočkať... - prednášala pateticky, akoby odriekala veštbu. - Povedz starena, ty si tá návšteva, na ktorú od rána čakáme? – zachytila trasúceho sa  Rumpla pohľadom.

  Tak je to pravda, že Frigg vidí budúcnosť. Sklonil znervóznený Rumpel, obávajúci sa priskorého odhalenia s uznaním hlavu a párkrát ňou súhlasne zakýval.

  Boli dnu. Kráčali za jej vznešeným zjavom do sály celej zo striebra, až oči z lesku prechádzali. Všade bolo počuť šum. Nielen hlasov, ale aj vody. Voda, voda, samá voda, akoby bol palác uprostred vodopádu, jazera, alebo mokrade.

  Frigg si sadla doprostred sály k svojej praslici a vyzvala návštevu, aby ukázala svoje umenie. Radi sa vraj naučia nové veci, ako súkať tenké nite, jemné ako vlákna pavučín, či niečo podobne hodnotné rovnajúce sa zázraku, ktorý považovala len za metaforické vyjadrenie niečoho nového, čo prichádza zďaleka.

  Rumpel nenápadne mrkol na Lokiho, aby sa nezdržoval, vyhľadal medzi ženami Idunn a dostal jablko za každú cenu.  On sa zatiaľ bude snažiť zabaviť spoločnosť. Čas na predstavenie, aké oči tohto sveta ešte nevideli.

  - Viem napriasť zlaté nite z obyčajnej slamy! - skríkol pyšne. 

  Úklonom požiadal Frigg, aby mu láskavo uvoľnila svoje miesto pri kolovrátku a poprosil o trochu tej slamy. Sálou zašumelo, ale našli celú otiepku. Ktorási ju v náručí ako vzácnosť dovliekla rovno zo stajne, predstavujúc si v duchu, že to už nesie plné vretená zlatých nití v rovnakom množstve, ak nie väčšom.

  Koleso kolovrátku sa roztočilo. Klopotalo najskôr všakovako, kým sa jeho tón nezmenil na pravidelný a spod ruky škaredej, vráskavej stareny v úbohom biednom oblečení s tvárou zrazu zmenenou na nepoznanie k horšiemu sa začínala súkať tenučká zlatá nitka. Žiarila, trepotala sa vo vzduchu a svietila nežne, naozaj, ako zlaté vlasy Thorovej manželky Sif, ktoré jej musel zaobstarať kedysi Loki, keď jej zo žiarlivosti ostrihal tie jej. 

  Už teraz im bolo jasné, že podobnú nádhernú hrivu ako má bohyňa, môže mať  každá! Stačí mať doma slamu a...

  - Musíš nás to naučiť! ...Chcem to vedieť!... Hneď!... – prekrikovali sa jedna cez druhú, zhrčiac sa okolo Rumpla ako osy.

  Nadšená Frigg sa pohrávala s kúskom zlatej priadze.

 - Dám ti, čo len budeš chcieť, ak ma naučíš svojmu umeniu. Žiadaj...- postavila sa pred Rumpla, utíšiac ostatné zvedavé ženy.

  - Dovoľte, vznešená, krásna vládkyňa, ale moje umenie nie je pre všetkých. Rád...rada... vám ukážem, ako sa zo slamy pradie zlatá priadza, ale len medzi štyrmi očami. – uklonil sa Rumpel až po zem a v duchu sa usmieval svojmu náhlemu nečakanému šťastiu. 

  Môže si priať, čo len bude chcieť. 

  A on vie, čo chce!

domiceli