RUMBELLE - Vianočná rozprávka II. 4. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

4. kapitola

Jablko...

      Zaťala vrchné zuby do spodnej pery, až to bolelo a čo najpozornejšie šúpala pridelené jablko, aby sa jej podarila šupka náročky, čo najdlhšia. Nech z nej výjde aj názov nejakej tej severskej, jazyk lámajúcej dediny, bolo jej to jedno, len nech nehrozí, aby to bolo to sprosté „G“ ako Gaston. 

  V tom momente sa porezala a obielená dužina jablka sa začervenala od krvi. Ani to ju neodradilo a odhodlane šúpala ďalej, hoci sa zdalo, že jablko je ešte červenšie ako jeho šupka.

  - Belle, ja asi omdlievam, ty krvácaš! – skríkla Aurora, zbledla a pokúšala sa zviezť sa k zemi, ale najskôr skontrolovala, či je jej Filip naporúdzi, aby si náhodou neublížila. 

  Naporúdzi bolo oveľa viac rúk, ako čakala, čo jej vohnalo rumenec do líc.

 Červenej už bolo dosť! Mykla Belle poslednýkrát nožíkom po jablku, ukončiac púť jeho pradlhej šupky. Opatrne ju držiac, ako nejakú vzácnosť, medzi palcom a ukazovákom,  strčila poranený prst do úst a vysala zvyšky krvi. Tentokrát Aurora odpadla definitívne a bolo jej jedno kam.

  - Mohla by si aj ty, milá moja snúbenica, prejaviť trochu tej ženskej krehkosti a citlivosti a ...rád ťa chytím, ak budeš padať k zemi... – priplichtil sa k nej Gaston, s nevôľou sa dívajúc na dlhý pás šupky, čo siahal takmer po kolená a špinil Belle sukňu šťavou i krvou. Keď si ju raz vezme, takéto vzdorovité maniere jej vytlčie z tej peknej hlavy.

  - Ja sa tu kvôli takým hlúpostiam ako je kvapka krvi nebudem daromne flákať o zem, len aby som ti urobila radosť! A vyprosujem si, aby si ma oslovoval „snúbenica“!  - rozkročila sa nehnevaná, zažmúrila oči a mrskla šupou ponad  ľavé plece za seba, nech každý vidí, že nijaké „G“ jej osudom nikdy nebude.

  Nikto jej však nevenoval pozornosť, lebo do dvorany práve vtrhla gazdiná z kuchyne, s obrovskou lopatou na podsádzanie chleba, ktorú panstvo prerušilo v príprave štedrej večere a vyslalo, aby vyhnala von dievčatá z izby, nech si na čerstvom vzduchu "zistia", či sa povydávajú a na ktorú svetovú stravu. Zvyky treba dodržať.

  Všetky, zabudnúc na jablká aj ich šupky,  sa s chichotom rozbehli kdesi do záhrady, nechajúc sa naoko capnúť lopatou po širokých sukniach, počúvať, z ktorej strany im zabrechá pes, potom, čo zatrasú bazou a  zaklopkajú na studňu. Z tej strany totiž bude pochádzať ich súdený.

  Belle sa posmešne uškrnula. Už videla tú vydajachtivú tlupu kamarátok podupkávať od zimy v snehu, v závoji zosrieneného dychu a jedovať sa, že dedina so psami je po prvé priďaleko, po druhé je ich priveľa na to, aby úbohé psíky dešifrovali, ktorej ako majú odštekať a po tretie, ako pozná "pánov gavalierov", budú sa predháňať, kto lepšie napodobní nejakého toho hafana. A budú nimi zámerne trmácať a olizovať ich  a oslintávať a nadržaní kňučať a bŕŕ...Aké ponižujúce a plytké! 

  A to ešte minulý rok sa skvele bavila, ako ju ten trpák Gaston ťahal s lemom jej mokrej sukne v zuboch, až obaja skončili vyváľaní v snehu. Striasla sa nie zimou, ale odporom. Ako len mohla byť taká hlúpa a naivná a detinská a...

  - ...a vy nejdete von? – zastala pred Bellou so zamračenou tvárou stará, od múky zaprášená, dymom ošľahaná žena z kuchyne.

  - Nie som už malé dievčatko! Pch...- vyfúkla zhrozene. - Viem si dokonale predstaviť, ako mi do ucha zašteká  ten odporný Gaston a bude sa o mňa zas obtierať! Ale to vám hovorím, to radšej znesiem štvorokého psieho strážcu podsvetia Garma s večne mokrou hruďou od ľudskej krvi, než toho vymašličkovaného fešáčika! – nahla sa a s úľubou pozorovala, ako gazdiná mení farby a zúfalo sa prežehnáva nad slovníkom svojej panej, navyše takým pohanským, rúhavým a zrovna v tento posvätný kresťanský večer. Ešte sa snažila zachrániť našské obyčaje a nenápadne podsunúť mladej panej iný rituál.

  - Vy pekne nenápadne  choďte dozadu a zaklopkajte na kurín. Ak sa ozve kohút, veru sa tento rok vydáte, mladá slečna. To je zaručené. – zaškerila sa gazdiná, akoby sa jej vracali spomienky na vlastné dievčenské magické rituály, platné len v tento jediný večer.

  - Ešte to tak! Vykrútim krk každému, čo by len pípol! – vypleskla jedovato.

  - To by bola večitá škoda! – zalomila šetrná gazdiná rukami. – To už radšej choďte skrz kuchyňu, vypýtajte si tam neumytú varechu a hybajte k susedom pod okno.-

  - A tam čo? – zaťala ruky vbok Belle. 

  - Tam len pozorne počúvajte. Ak budú hovoriť čokoľvek, o čomkoľvek, len na to dávajte pozor, či v dobrom. Aj bude tak, tak sa nám vydáte, ak v zlom, zostanete na...no, nevydáte sa. – zháčila sa žena v reči, aby mladú predsa len neodradila.

  - Výborný nápad! Stanem si pod okno nášho správcu, odtiaľ jakživ dobré slovko nepadlo! Ten  nadáva ešte aj zo spánku! A máte o vydaj vystarané! Nič nebude! – dupla si spokojná s riešením nohou a zabudnúc aj na šupku za chrbtom, radšej ušla, aby nemusela počúvať ďalšie premúdrelé rady, ako sa bezpečne a rýchlo zbaviť najstaršej dcéry sira Mauricea nanominovaním ju pod čepiec.

  Gazdiná sa za ňou ešte chvíľu urazene pozerala a potom, čo sa natočila k neporiadku, čo tu po mladých zostal, oči jej padli na čudne poskladanú šupku, ktorú doteraz Belle zakrývala za sukňami. Čítať veru ktovieako nevedela, ale prvé písmenko rozoznala na prvý pohľad. A to jej akosi podvedome evokovalo meno jedného jediného muža. Radšej sa rýchlo niekoľkokrát prežehnala a zamkla ústa na sedem západov.

  Vzpriamil sa vedľa svojho osloboditeľa, kosti zapraskali, údy sa natiahli, telo vystrelo. Všetko pomerne s nevôľou, ale aj s obavou, ktorá vyplývala z maličkej stužtičky na jeho zápästí.

  Rumpelstiltskin sa spokojne usmieval. Narozdiel od spoluhráča, on mal vždy pripravený záložný plán.

  - No?! Na čo čakáš?! Nemáš veľa času. Počkám ťa tu, hoci toto miesto...- s nevôľou sa obhliadol a rátal, koľko času tu asi tak ešte stratí.

  - Potrebujem kohúta. Trošku mu vykrútiť krk. – dvihol kútik úst Loki.

  - Tak ja mu poviem, že mám naponáhlo a on sa chce zabávať?! – vyprskol nadriadený. – Načo ti bude kohút? Nebudem riskovať jeho kokŕhanie a potom rátať minúty do konca sveta. Nie som hlupák! – rozčuľoval sa čoraz väčšmi nahnevaný sám na seba, že nepozná tento svet tak, ako by mal. Veď keby hej, nepotrebuje tohto luhárskeho podvodníka a opatrí si jablká večnej mladosti aj sám.

  Rozjedovaný vytrhol ozdobnú ihlicu z nákrčníka, ďobol si do prsta o čosi hlbšie, než pôvodne chcel, zasyčal bolesťou, premieľajúc ju s akýmisi zaklínadlami, ale z krvou zatečenej dlane mu zrazu vyrašil kohút, za akého by sa nehanbil ani kráľovský kurín.

  - Dúfam, že už moje služby potrebovať nebudeš! Najal som si ja teba, nie ty mňa! - natrčil ho k Lokimu a s nechuťou sa díval, ako pestrofarebný chudák prichádza o hlavu.

  Loki sa zahnal a vymrštiac ruku prehodil zakrvavenú hlavu skrz skaliny, čo ich obklopovali. Chvíľu zostalo nečakané ticho, keď následne započali skaly praskať a zosúvať sa k ich nohám, dopadajúc však ľahko, akoby to ani neboli skaly lež...

  - Obočie obra Ymira. Oddeľuje tento svet od ostatných. Teda... oddeľovalo...- napriahol Loki ruku dopredu a pozval hosťa prejsť skrz trhlinu, čo sa tu vytvorila. – Ponáhľaj sa, kým mu zas nedorastie...- zaškeril sa a obratne, akoby nebol celé veky pripútaný, preskočil na druhú stranu.

   Rumpel mal čo robiť, aby to stihol, lebo skaly začínali znovu hučať a stavať sa jedna na druhú, do ešte väčšej výšky, ako pôvodne. Helheim zostal bezpečne za nimi. Aspoň na čas.

   Zato pred mužmi sa otvorila obrovská masa vody. V tme nebolo rozoznateľné, či ide o more, jazero či niečo iné. Loki sa však chopil nielen činov, ale aj slova.

  - Gjoll, priateľu. Naša cesta sa môže začať. –

 - Naša?! – strhol sa škaredý mužíček vidiac, ako sa k nim blíži zvláštne plavidlo. – Nikdy ma nedostaneš na tú tvoju odpornú loď z neostrihaných nechtov nebožtíkov! – striasol sa hnusom.  – Nikdy ma nedostaneš na nijakú loď! – striasol sa po druhýkrát, premietnuc si svoje poníženie kedysi v prenatálnom veku svojej minulosti, aj svoju prísahu po pomste, ktorou sa podpísal na pažu i do srdca  Hookovi, že už na loď nikdy viac nevkročí. Na nijakú!

  - Máš snáď naporúdzi nejakú inú cestu? Vieš lietať?! Vidíš tu niekde nejaký ten most? Ty si myslíš, že nás bohovia vpustia na svoj dúhový Bifrost? Pochybujem, že o tomto čase ešte vôbec existuje. – začínal naberať odvahu Loki a vidiac, že Rumpel nehodlá protestovať, pokračoval. - Navyše ho ráči strážiť Heimdalrem a ako vieš, s ním mám predurčené stretnúť sa až v Ragnaroku, v poslednom súboji. Takže veľmi radi túto priateľskú návševu momentálne oželieme obaja, ak máš záujem o tie sprepadené jablká, ktoré mi môj osud len komplikujú! – už zrúkol na celé hrdlo, až sa mohutná, blížiaca sa loď zakývala do oboch strán. -  Ber láskavo na vedomie, že teraz je to na mne. Ty, mi len budeš robiť nútenú spoločnosť! Naša cesta bude síce dlhšia, ale o to ťažšia! – natrčil Loki ukazovák, akoby ním chcel pritiahnuť loď Nagifar, aby čím skôr zakotvila a on sa mohol ujať kormidla.

  Rumpel zbledol, ale predstava budúcnosti, tej ďalekej, tam doma, so všetkými tými benefitmi, čo teraz mieni získať, ho trochu ukolísala, aby proti tomuto krikľúňovi použil nejaké to čaro, čím by ho spacifikoval.

domiceli