RUMBELLE - Vianočná rozprávka II 7. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

7. kapitola

Jablko...

   Kto by bol povedal, že oboplávať jeden strom môže trvať celú večnosť? Mal predstavu, že len myknú provou lode doboku,  za roh a objaví sa druhý z koreňov napájaný z prameňa osudu a pri ňom si budú hovieť tri ženské. Vraj panny, čo by evokovalo mladé ženy. Ale je to fuk, nehľadá si nevestu, hľadá radu. Aj keď, priznal si, pri slove "nevesta" ním prešiel taký zvláštny pocit. Pocit dávno, pradávno už zabudnutý a predsa v ňom bol a teraz sa ozval. Celé zle! Teraz chce predsa niečo celkom iné! Iste?!...

  Prestalo ho baviť dovaďovať sa s vlastným svedomím. Trhol hlavou smerom k svojmu kormidelníkovi a bez toho, aby položil otázku, očakávanú odpoveď dostal.

  - Na mňa sa nedívaj. Zrejme nie je v tvojom osude stretnúť sa s nimi a vyzvedieť niečo dopredu. – dovolil si byť Loki uštipačný, lebo on sám svoj osud poznal už celé veky a dopriať inému takéto privilégium bohov nemal veru v povahe. Zvlášť nie tomuto odpornému človiečikovi, čo sa tu hrá na veľkého čarodejníka.

   Rumpel  škodoradostne dvihol kútik úst. Vedel čítať myšlienky, aj mal schopnosť vidieť budúce deje, ale neveľmi im rozumel. Možno tieto ženy budú pre neho prínosom nielen v tejto misii.

  - Ja, sa na nič nehrám, drahý priateľu. Len aby tebe nespôsobovali naše drahé Norny nočné mory skôr, ako ich Heimdallrem pri Ragnaroku zhmotní.- zaryl na oplátku.

  A zas len ticho a šum vody. Ale zdalo sa, že sem prenikajú aj nejaké iné zvuky. Zvuky, čo sa menili na slová. Ktosi čosi šepkal. Znelo to ako zaklínanie...Nie, nie, nie...veštenie! To je to pravé slovo. Sú na mieste...

  ...Runy nájdeš... rozlúštené... slová... preveľké slovááá... premocné slovááá... slová, ktoré farbou spodobil... veľkýýý bááásnik... slová, ktoré stvorili mocní... bohovia...a Odin... mocným ich vyryje rydlom... Runy... nájdeš... rozlúštené slová... slovááá...

  V hmle, ktorá bola zrazu taká hustá, že sa podobala skôr na pavučinu, potrhanú, plápolajúcu spomalene vo vánku v opare nad hladinou, uvidel naozaj tri siluety, ako sa nakláňajú nad vodu, naberajú z nej, miznú kdesi v úzadí a opäť sa vracajú. 

  - Polievajú korene Yggdrasilu...- zašepkal Loki, po tom, čo zakotvil loď.

  Nevidel im jasne do tvárí pod vrstvami závojov, ale črty tých žien mu boli akési povedomé. Prečo?! Nemôže si predsa pamätať sudičky, čo mu stáli pri kolíske...nemôže poznať ani Norny. Osobne tu u nich nikdy nebol. Ako to, že sú mu zrazu také známe...

  Jedna z nich nadvihla hlavu a zadívala sa ich smerom. Obom prešli zimomriavky dolu chrbtom. Po nej tak učinila i druhá a tretia si dávala trochu na čas. Doplnila nádobu a až potom sa pozrela na prichádzajúcich.

  Hej, bolo to zosobnenie nevyhnutnosti a osudu. Tri ženy, tri panny, tri...priadky!

  Má to! Priadky! Veď tie ženy akoby z oka vypadli trom ženám, čo sa kedysi starali o jeho výchovu. Tri priadky – spriadačka, meračka a strihačka osudu. Moiry! Klotho, Lachesis a Atropos...To, ale nemôže byť pravda. Čo by robili tu?! Na severe...

  Lepšie sa zadíval na ženy a už nemali známe tváre, ale akési cudzie, meravé, nikdy nevidené. A po chvíli zas iné...a zas iné. Ich mágia bola fascinujúca. To uznal. Skoro oklamali aj jeho. Ale Norny neklamú. Vedia presne o každom a vedia všetko. O tom sa presvedčil, keď ho jedna z nich, tá najstaršia Urdr oslovila.

  - Vitaj, Rumpelstiltskin! Prišiel si sa spýtať rún skrz nás na svoj osud? Či len sám na seba? Rumpelstiltskin...-

 Chvíľu nemal odvahu odpovedať, ani sa pýtať. Jazyk mu primrzol k podnebiu, sliny vyschli, až keď schytal zozadu buchnát od Lokiho, zatackal sa a odvážil vysloviť svoju požiadavku.

  - Povedzme, že potrebujem istú drobnú informáciu. – spojil prsty ľavej a pravej ruky, aby sa mu netriasli.

  - Každý by mal kus rozumu mať, aj keď nie nadmieru rozumu. – vykročila k nemu Urdr, zosobňujúca minulosť a deje dávno jasné a spoznané.

  Hej, mal možnosť nasávať múdrosti koľko mu hrdlo ráčilo za tie stovky rokov, čo mu bolo dopriate potulovať sa po zemi i priľahlom okolí. Ale čím viac spoznával, čím viac čítal a vzdelával sa, tým menej sa cítil šťastný a i rozumný. Akosi mu stále nestačilo a to, čo vstrebal, len hlodalo jeho vnútro a hnalo ho ďalej a ďalej, hoci vnútorne už nechcel a dávno stratil záujem aj cieľ svojej cesty za poznaním.

   - Kto nepozná dopredu svoj osud, bez strachu sa dožije staroby...- spravila pár krôčikov dopredu i druhá z dís norna Verdandi, predstavujúca mu súčasnosť.

  Áno. Dnes sa môže sám rozhodnúť, či chce spoznať svoju budúcnosť, alebo zostane v nevedomosti a možno, kto vie, konečne bude pokojnejší...Nie! Staroba ho už dohonila a pokojný ani spokojný s ňou veru nie je! Staroby sa dožil a má strach, čo bude ďalej. Niečo mu chýba! A on to musí dostať! Chce späť svoju mladosť a chce aj krásu, hoci ju nikdy nemal. A potom nesmrteľnosť, ktorá by nevisela na vlásku dýky, ktorú musel chrániť viac, než oko v hlave.

  - ...lebo srdce je sotva kedy šťastné, keď všetko o svete vie...- dokončila tretia norna Skuld – budúcnosť.

  - Nie! Mňa nezastavíte! Ani nezastrašíte svojimi múdrymi vetami, ktorým aj tak nikto poriadne nerozumie! Kašlem na svoje srdce. Nie je v mojom živote vôbec dôležité, aby ste vedeli. Nazáleží mi na ňom! Chcem poznať svoju budúcnosť! Svoj osud! Teraz a hneď! ...a potom mi poviete, aj kde nájdem tie jablká večnej mladosti. – osopil sa na norny, nahnevaný skôr na to, že vedia viac, ako on sám. A to ho zneisťovalo.

  Norny sklonili hlavy a niečo si začali šemotiť.

  Z ničoho-nič vynorila sa z hmly a pavučín pred nimi akási plošina hladkého kameňa a na ňom menšie kamienky nepravidelného tvaru. Runy. Ženy ani nepristúpili k nim, len ich šepot akoby ich posúval a skladal jeho osud do slov, ktorým spočiatku pramálo rozumel.

  - R-u-m-p-e-l-s-t-i-l-t-s-k-i-n...- rozpitvali jeho meno a akoby aj jeho samého podelili na čiastočky a opäť skladali. - ...cestovanie... odvaha... človek... ľudskosť... hazard... kôň... voda... slnko... úspech dosiahnutý obeťou... ľad... voda... úspech dosiahnutý obeťou... slnko... svetlo... ľad a...  bieda... – šemotili jedna cez druhú a potom zodvihli svoje tváre a zabodli oči do neho, aby aj sám pochopil a prijal  svoj osud a  jeho nevyhnutnosť.

  - A to je všetko? Ako...ako mám tomu rozumieť?! – skríkol.

  - Teraz sú výroky vysokého všetky vyspievané k službe ľudskému synovi, nie k obriemu synovi...- začala prvá, prižmúriac oči, ako v tranze.

  - Zdar tomu, kto spieval. – doložila druhá.

  - Zdar tomu, kto pochopil. – zakončila tretia.

  - Užívaj ich, kto si ich uložil v pamäť! – zaznelo trojhlasne. – Sláva vám, kto počuli ste...- doznelo a tri ženy, ako sa boli predtým znenazdania objavili, tak teraz mizli v opare hmly a popretŕhaných pavučín osudov.

  - A to má byť všetko? - zopakoval druhý muž. - A čo moje jablká? – zaúpel takmer nešťastne Loki, ktorý sa doteraz neodvážil ani vystúpiť spoza Rumpla, ale tušil, že ak nezíska potrebnú vedomosť, môže ho to stáť hlavu i slávu.

  Normy ho vypočuli. Svojsky. Zhmotnili sa pred ním, každá so svojou predpoveďou.

  - Lepšia malá prosba, než priveľká obeť... – začala minulosť.

  - Dar si vždy odplatu žiada...- naznačila mu prítomnosť.

A budúcnosť uzavrela tajomne.

  - Lepšie poslať málo, než mnoho porážať. –

  A zmizli nadobro.

  Nešťastný Loki pomaly narovnával chrbát a natáčal sa k Rumplovi, ktorý už stál s rukami vbok, ako minister zemetrasenia, z očí mu takmer očividne šľahali blesky a očakával rozhrešenie, alebo aspoň vysvetlenie oných tajomných slov, ktorých sa obom ušlo. Najlepšie, keby sa dali pretaviť do navigácie a tá ich nasmerovala rovno k jablku.

  Ale cesty osudu sú asi všade vo vesmíre takto nejasné.

  - Navzdory skúsenosti, ktorej sa mi pred chvíľkou dostalo, som dospel k názoru...- odmlčal sa Rumpelstiltskin, zatriasol pleciami, postavil sa do postoja imitujúc ženy, čo sa pred chvíľkou vyparili a napodobňujúc ich patetizmom presiaknutý prejav sformuloval vlastnú múdrosť. 

  - Osud nie je vecou náhody! Ale voľby! – nedočkajúc sa uznania ani potlesku zdrapol Lokiho za šticu vlasov a ťahal späť k lodi. - ...a ja som si práve zvolil, že končíme s tvojimi okľukami, drahý priateľu a ideme rovno k Idune a je mi jedno, či ťa hneď vo dverách prebodne ihlicou z drdola, alebo nie, tie jablká od nej pre mňa vydrankáš! –

  Z hlbín hmly sa ozval smiech. Ženský smiech. Trojhlasný.

domiceli