RUMBELLE - Peľové zrnká... 5. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

5.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Iba tak z „plezíru“ šuchotal narozkladanými papiermi. Miloval šuchot papiera. Kvalitného, i toho obyčajného. Hlavne so slovami na ňom. A bolo jedno, či ide o poéziu či zvyšné dva literárne druhy. Teraz, žiaľ, šlo len o hnusné papierovačky ohľadom pošty, účtov a akýchsi kontraktov, ktorým nerozumel a ani nechcel. Ale stačilo len prižmúriť oči a kochať sa v šumení papiera medzi prstami. Hlavičkový, vlastný, s 3D znakom v rohu, vlastným erbom. Nádherná pianko symfónia, kým si Henry nezačne tradične odkašliavať dajakými asonančnými, disharmonickými medzihrami a rovno neučiní derniéru jeho šumivému predstaveniu.

  - Hm, hm...dovoľte pane, -  odvážil sa ho citlivo, aspoň podľa svojho ponímania, vyrušovať, starý úslužný komorník, ako bol býval predpokladal. – Ešte ohľadom tej zmluvy s televíziou, čo sa budúceho týždňa týka...-

  - Čože?! Už o týždeň?! – znechutene roztvoril oči dokorán. – Myslel som si, že najskôr v lete, keď pôjdem k moru, ale...to je vaša práca, Henry?! – zabodol pohľad do sluhu, ale bez hnevu, len s výčitkou.

  Dobre si pamätal, ako mu dal plnú moc ich akýmkoľvek spôsobom odpálkovať z jeho prítomnosti, aby sa s kauzou nemusel vôbec zapodievať a nech už žiadajú čokoľvek, nebyť síce priveľmi ústretový, ale zas ani opačne.  Popravde, spoločnosť mu už chýbala. Nejaký ten ruch, skrátka niečo zhovorčivé, akčné, nebojácne a...a automaticky sa mu pred oči naskicovala ona. A nestalo sa to prvýkrát.

  Gumovať! Gumovať...nič len čistý papier smie zostať... nahol sa nad kôpku, ktorú Henry práve zhŕňal.

  - Dúfam, že to naše sídlo nebude príliš bolieť, takáto komercionalizácia a otváranie sa verejnosti. Tento štát, táto krajina, žiaľ, nemá pre nás, šľachticov pochopenie. A tie demokratické maniere, sprístupnené depozity a prehliadky pamiatky a aj toto...dúfam, že starostka bude mať dušu na mieste a nerozvláči nás zas po miestnom plátku ako skostnatelých konzervatívcov, neznajbohov a odľudov. – dovolil si preslov, aj keď Henry úctivo pritakával, v jeho záujme bolo skôr schamrať listiny, prv než si pán niečo podozrivé všimne. Na čele sa mu už perlil pot.

  - Pane, vtedy šlo o sprístupnenie hradnej kaplnky pre účely cirkevných sobášov a krstov v rámci našej farnosti a jej priľahlého okolia a obula sa do toho skôr matka predstavená, ako naša pani starostka. – dovolil si uviesť veci na pravú mieru, hoci dobre poznal nevraživosť svojho pána a slečny Reginy Mills, miestnej starostky. O matke predstavenej už ani nepremýšľal.

  - Tá drzosť! Tá donebavolajúca opovážlivosť! Aby sa moji predkovia v krypte obracali každý sviatok, keď sa tam jeho velebnosť Tuck bude odbavovať pri zvuku svadobných zvonov?! To v žiadnom prípade! Ani cez moju mŕtvolu, Henry! Môžeš pripraviť aj patričné dokumenty, a dodatky k záveti...- konšpiroval.

  - Prepáčte pane, ale skôr by ste mali myslieť na to, že vám v našej kaplnke môžu znieť tie svadobné zvony, ako umieráčik. Ste predsa ešte...no, v najlepšom veku, aby...- natriasal Henry papiere, tlačiac ich do fascikla.

  - Ticho! Nechcem nič počuť! Ako sa opovažuješ starať sa do mojich súkromných náležitostí?! Ja, len ja rozhodnem, aké menu a kedy a či... si v kaplnke objednám! – zrúkol a starec radšej ustúpil o krok.

  Ešte mal toho dosť na srdci, ale začínal strácať odvahu. Blahosklonný čas šumenia papierov bol nenávratne preč a to dievča čaká už zas dolu pod schodami. A nie na pozvánku, ako mala.

  No, nič. Nádych-výdych. Ide sa snovať plán. B, C, D...hlavne, nech to klapne.

  - Pane, dovolím si ešte podotknúť, že ohľadom tej návštevy televíznej spoločnosti a jej štábu, nemáme dostatok personálu. Dovolil som si pripraviť južné krídlo. V ňom je minimum vzácnych artefaktov, ale, uznajte... s navliekaním prádla a udržiavaním toaliet počas ich pobytu...ja som hlavný komorník... – skúšal okľukou.

  - Henry, prestaňte zo mňa robiť idiota. Viem, že medzi papiermi z pošty, čo ste mi podstrčili podpísať, boli aj zmluvy s najatými brigádnikmi na túto prácu...ja som vám vďačný, že myslíte na všetko a je mi naozaj jedno, či zamestnáte polovicu svojej rodiny alebo nie. Ja konkurz a následne osobné pohovory robiť nemienim. Tak mi tu nehrajte divadlo. Podpísal som pracovné zmluvy? – spojil všetkých desať prstov a zaprúc ruky o lakte a tie o stôl, natočil hlavu k Henrymu.

  Prikývol.

 - Tak je to všetko, ako má byť. – vstal. – Moje podmienky poznáte. Neznášam cudzích ľudí. A svoju paranoju si nemienim liečiť. Takže zabezpečte, skrátka ich naučte, aby sa vyparili skôr, ako ja vstúpim do niektorej z miestností, kde budú náhodou oxidovať. Je vám to, dúfam,  jasné? – dvihol kútik úst, ale úsmev to nebol.

  - Budete spokojný, pane. Ručím vám za to. – vycúvaval, ale predbehol ho a rýchlym, ráznym krokom vypochodoval z pracovne.

  Počula jeho rázne kroky a v obave, že niečo prasklo a ide ju chytiť za golier a zas vyšmariť ako prašivé mača zo zámku, prikrčila sa za nejakým tým súsoším vo vestibule a snažila sa ani nežmurkať, kým ozvena krokov nezmizla kdesi, v ktorejsi z chodieb. Skrátka nezmizla.

  Keď jej kameň spadol zo srdca a otvorila viečka, mala pred sebou rozosmiatu Henryho červenú tvár. V rukách držal čudnú škatuľu plnú papiera a natŕčal ju k nej.

  - Toto je pre vás. Odev...- uklonil sa.

  - Čože? On mi posiela náhradu za moju roztrhnutú blúzku?! Len tak?! Zo slobodnej vôle...?! – vytreštila oči a v pamäti sa jej začali načítavať svetoznáme módne značky a ikony a vôbec....tá blúzka bude isto iste spievať!

  - Tak...nie celkom tak, ale poďte, nasledujete ma, ukážem vám vašu izbu. – spravil krok vbok, aby mohla vykročiť.

  Začervenala sa, ako práve pristihnutá pri čine.

  - Ja...ja, keď som povedala, že urobím čokoľvek, aby som sa sem dostala...nemala som na mysli hneď, že sa stanem jeho...konkubínou...milenkou...dievčaťom na jednu noc...- hľadala čo najvhodnejší výraz, a aj  šuštiaca škatuľa sa zo značkovej blúzky zmenila na vyzývavú  súpravu priesvitného negližé.

  Henry si zachrochtal schuti do päste a očervenel tiež.

  - Teraz už nemôžeme cúvnuť...- skúsil iróniu, ale vidiac, že je dievča sekundu  pred omdlením, nemal to srdce ju ďalej zavádzať, tak v rýchlosti vyklopil, aká je pravda o jej izbe, aj o jej škatuli...Papierovej.

  Sekunda sa zmenšila na polovicu.

  - Ja...ja...ja tu mám robiť obyčajnú chyžnú?! – zaúpäla zhrozene.

domiceli