RUMBELLE - Peľové zrnká... 16. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

16.kapitola

  Peľové zrnká

  

       Nenabral odvahu osloviť, len zízať.

  Gýčová ilustrácia z červenej knižnice. Konečne prvý detail, čo sa mu nepáčil. Blbé reflektory prisilno osvetľovali celú plochu neprirodzeným halogénovým svetlom. To, že zábradlie vyzeralo teraz ošarpanejšie a machové chrasty v prasklinách viditeľnejšie, by mu ani neprekážalo, ale jej zjav v ostrožltých šatách v kombinácii s  bielymi nohami, bol natoľko krikľavý, že jediné, čo ho napadlo, bolo zvliecť si sako a zabaliť ju do čiernej, aby toľko nekričala. Aj keď po tomto čine, možno aj kričať ešte len začne. Reálne. 
  Riskne to...

  Možno bolo impulzom skôr to, že si pažami objímala plecia a zdalo sa, že by jej mohla byť aj zima, ale leto, sviňa, túto možnosť automaticky nedoprialo jej ani jemu. Takže sa ide haliť kvôli...nadržanosti. Znejasnená pod sakom ho nebude toľko dráždiť.

  Opatrne priložil látku na jej plecia a očakávajúc, že sa trhne, nechal aj dlane na nich, aby sa úbohé sako nemuselo vyváľať na dlažbe balkóna. Figu. Chcel sa jej proste dotknúť.

  Netrhla. Iba bokom mrkla a hoci ňou prešli dve triašky, aj z prekvapenia aj z toho, čo je to za prekvapenie a že je to zas ON. Snažila sa zostať bez pohnutia. Beztak sa vnútorne triasla dosť od rozrušenia z totálne dokafraného rande.

  Druhý pohľad patril končekom jeho rovnako nervóznych prstov, tak ich teatrálne dvihol. Ja nič, ja muzikant a oprel sa o meter ďalej, narovnajúc nohy v polosede, len kúskom zadku prisatý k chladivému mramoru. Obvinené ruky prekrížil a skryl radšej pod pazuchy.

  - Ak chcete po mne zas kričať, nadávať mi, prípadne ma sotiť, aby som vypadla z vášho balkóna...- začala, po každej fráze vtiahnuc čosi do nosa i do úst. Len slzy späť do očí nešli.

  Ale vidiac, ako  pri poslednej, o „vypadávaní“ z balkóna natočil hlavu dolu a iste sa zamyslel nad parametrami: výška, hĺbka, podložie, rýchlosť pádu, rozsah zranení, radšej sa tiež zvrtla, oprela pol zadkom o zábradlie a upresnila.

  - Mala som na mysli, vypadnúť z balkóna zas dnu. Do izby...Ozaj, nie je tam...? ...no a potom aj zo zámku, lebo som dala predsa tú...výpoveď. – tiež nakukla smerom dolu, ale popraskané obrie dlaždice a ostrý biely piesok chodníka ju nevábil. - ...by mi muselo dobre hrabať, aby som skákala dolu hlavou. – potriasla tou svojou priživou a ako vždy urozprávanou a utierala si tvár, kde sa dalo. – No, začnite už. – zložila pokojne zopäté dlane do lona. - Ziapte, prskajte svoje jedovaté sliny a zdrapnite ma za rameno a ...môžete ma aj vyvliecť...nič iné si ani nezaslúžim. Mali ste to predsa v pláne, nie? – znova fňukla ako malý sopliak, čo ignoruje vreckovky, lebo pôsobia zženštilo.

  - Nie, mal som v pláne ťa bozkávať, ale po tom, čo si si  zo všetkých tých sekrétov z nosa, slín, slzy a ták spravila na tvári make-up, idem ti radšej podpísať tú výpoveď. – vytiahol ukazovák spod jednej pazuchy a detailne súčasne kreslil najskôr obrysy jej tváre, potom napodobnil svoj podpis vo vzduchu.

  - Vy ste tak hulvátsky a sprostý a hnusný až to bolí! – nevydržala neskomentovať jeho vyznanie. – Baví vás to robiť si zo mňa jednostaj prču? Viete čo, radšej ma prefackajte, budem vám povďačná. A sopel nemám. Sú to len slzy, pretrela si miesto pod lícom a oblizla, či má slankastú príchuť. Bolo to skôr lepkavé.

  Nevydržal sa pousmiať nad jej následnou grimasou.

 - ...a to vám úsmev tak pristane...- vyšlo z nej, ani netušila ako.

Zvážnel. Odlepil sa, narovnal. Opatrne vyťahoval ruky spod pazúch. Takmer spravil krok k nej...A zas sa stiahol späť, zaujmúc predchádzajúcu pozíciu, tváriac sa, že nič nepočul.

 - Naozaj ma chcete vyhodiť? – vystrúhala inú grimasu, keď dlho nikto z nich nič nepovedal, ale tá ho už nerozosmiala.

 - ...len chcem splniť vaše prianie. – prešiel po chvíli opäť na galantné vykanie.

  To jej na okamih prinieslo slová z pozvánky. Nie. Nie, tá nemohla byť od neho. Kdeže. Len náhoda. Ale ako vidím, ešte nie je celkom sám so sebou uzrozumený, že ma vyšmarí. Možno si miesto ešte zachránim! No, tak, Belle, zmobilizuj sily, tá knižnica ti za to stojí!  Spustil mozog činnosť na plné obrátky.

 - Moje prianie? Čo vy viete o mojich prianiach...- prekrútila klišéovito pateticky očami. – Vy ani netušíte, aké bohatstvo tu máte! Toľko vzácnych kníh, jedinečných, hotové unikáty! Knihy sú celý môj život. Viete, ja študujem za knihovníčku a rada by som pracovala so vzácnymi prvotiskami a inkunábulmi, spracovávala ich, odhaľovala skryté tajomstvá a priniesla svetu o zlomok poznania viac...- rozplývala sa, sotva sa stíhajúc nadychovať. – mrkla jeho smerom, ale díval sa na ňu tak zbožne úprimne, že to vzdala.

  Zložila z ramien jeho sako, preložila ho cez jednu pažu a natrčila k nemu.

  - Dobre, končím so žvástami. Potrebujem spraviť jednu sprostú skúšku, z ktorej som vyletela ešte v zimnom semestri...prekliati – prekliati básnici! - natiahla ruky a zvolala nešťastne do neba. – A len vy tu máte ich kompletné vydanie, ako som videla. V knižniciach majú len torzá. Preklady. Reedície. Nič originálne a pôvodné. – odmlčala sa a čakala, či to bude stačiť na záchranu brigádnickej činnosti.

  Tentokrát vstal naozaj.

  - Takže zajtra. Popoludní. Po pracovnej zmene. V knižnici. – stručne zhrnul, odbremeniac ju od svojho saka. – Mám pár semestrov klasickej literatúry. Ako pandant k právu to bol kedysi príjemný relax. -

  Zostala stáť a skazené rande bolo premlčané, zatlačené kdesi do úzadia mozgu. Nemusí odísť. Môže oficiálne, nie na tajňáka, študovať knižnicu. A má aj učiteľa...ktovie, možno, keď bude poslušná, prácu za ňu aj aspoň čiastočne urobí...a...ktovie koľkokrát HO uvidí, ako prechádza cez knižnicu do svojej izby...čo tam po manželkách. To je len detail.

domiceli