RUMBELLE - Peľové zrnká... 6. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

6.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Už mala hlavu na prasknutie a Henry naopak pocit, že jej ešte zďaleka do nej nič nenatlačil. Najradšej by bol porobil všetko sám, prípadne angažoval niekoho, kto má skúsenosti, takto riskoval nielen svoje meno, ale aj dlhoročnú pozíciu. Spočiatku mu nepripadala ako májové teľa, ale teraz, keď videl s akou bázňou sa díva po nábytku, ako opatrne našľapuje a ako veľmi jej nepristane strohá rovnošata chyžnej, to hlavne, nebolo mu všetko jedno. Ani on už o nej od toho dňa, čo si pískal, nepovedal ani slovo. Ani pol slova. Ale to nehovoril nikdy. Jeho vnútro bolo tabu.

  - Tie apartmány sú neskutočne úchvatné, ale viete, ja sa potrebujem dostať do knižnice. Však pôjdeme aj tam?! – skúsila opatrne s nechuťou si obzerajúc pierkovú metličku, čo doteraz vídavala len vo filmoch.

  Maximálne, čo do nej občas fúkla, prípadne si ju pred každým benátskym zrkadlom priložila k hlave, v rôznych uhloch, ako by jej pristala...ženská márnivosť rastie s vekom. Takže bude ešte horšie. Sledoval ju po očku starý komorník.

  - Dobre. Zavediem vás na chvíľu aj do knižnice. Na ďalšom postupe, týkajúcom sa vášho štúdia popri zamestnaní, sa dohodneme neskôr. Potrebujem, aby ste profesionálne zvládli najmä rolu, za ktorú budete platená. – ponúkal ju počas preslovu prechádzať ďalšími desiatkami dvier zámku.

  Skriňa do Narnie nemohla byť taká zaujímavá, ako každé nové a nové  prekročenie prahu. Štýly sa striedali s farbami a striedmosť tu vskutku nemala ani len prechodné bydlisko. Dokonca aj jej kutica, ako ju dehonestujúco nazval Henry, a voviedol ju do nej dnes ráno, len čo vystrojil pána ktovie kam, ale hlavne na celý deň, kým ju si vyzdvihol pri zadnej bráne, už s batohom a pripravenú na dobrodružstvo, pôsobila ako zo štýlového  hotela prvej kategórie.

  Teraz však zachytila iné prekvapenie.

  - Platená? Ja, že dostanem výplatu za...to... akože fakt budem musieť pracovať?! – akoby jej došlo až teraz.

  - Máte s tým nejaký problém, slečna?! – pokúsil sa byť stále monotónne vážny, ale začínala ho prechádzať trpezlivosť. – Pozrite sa, náš kontrakt, ak to takto môžem nazvať, bude musieť byť obojstranný. Ja vám umožním napísať, prípadne opísať tú domácu úlohu z našich skvostov,  a vy mne pomôžete, vytrhnúť môjho a teraz aj vášho zamestnávateľa z letargie, do ktorej...nie, prepáčte, o tom neskôr. – stlačil ďalšiu kľučku dvier.

  Bola by sa aj pýtala, lebo jeho slová ju zaujali, konečne, po všetkých tých utieracích, prestieracích, vyzdobovacích, prevliekacích, vetrajúcich a vôbec, všeobecne nudných a pomerne neznámych jej študovaným rukám  vysvetľovačkách.

  To, o domácom pánovi, by si bola bývala nechala vysvetliť rada. Ale nebol čas a ani priestor. Teda priestor bol. Otvoril sa pred ňou ten jediný, o ktorý mala skutočný záujem a času bolo asi tiež dosť.

  Opäť ju zaliali tisícky drobných farebných svetielok, ale teraz ich nevidela. Nevnímala. Bol deň a ona mala v očiach len stovky, nie tisícky vzácnych exemplárov kníh, o ktorých univerzitná knižnica mohla len snívať svoj zaprášený sen.

  - Jednotlivé kusy sú usporiadané podľa oblastí, ku ktorým sa viažu. Všimnite si tie porcelánové ovály, vždy v strede najvyššej police. Je to síce v latinčine, ale s tým vám ja nepomôžem. Sťažovať vám to bude aj rímske číslovanie zväzkov, tomu ja rozumiem a verte, mám prehľad, takže nech vás ani len nenapadne niečo...veď viete. Neznášame zlodejov! To teda nie. Dokonca, aj to by som si vyprosil, nijaká kniha nesmie opustiť steny tejto knižnice. Je vám to dúfam jasné. – vyhrážal sa, ako by sám bol majiteľom – Dokonca ani sám pán si nenosí exemláre do svojich komnát, radšej tu trávi väčšinu svojho času. -

  - ...sa mu ani nečudujem...- dvíhala hlavu vysoko, ale knižnica mala dve poschodia s ochodzou a najvrchnejšie police boli tak vysoko, akoby ich strážili všetci tí anjeli na freskách stropu a nemienili ich smrteľníkom, čo sa z ich vtáčej perspektívy zdali ako úbohé mravce, nikdy sprístupniť.

  Zbožné ticho, ktoré na okamih zavládlo, prerušilo pípanie mobilu.

  Svoj si nechala vo vlastných šatách a tie zas v izbe, ktorú vyfasovala, preto neveriacky pozrela na starca. Ten sa ospravedlnil a zalovil v saku. Vydoloval okuliare, potom mobil a s vážnou tvárou, s rukou ďaleko od seba, sa pokúšal rozslabikovať obsah SMS.

  - Musíte ma ospravedlniť, dostal som nejaké pokyny od domáceho. Je mojou povinnosťou...ak dovolíte, ak vám to teda nevadí...nechám vás tu samú. Nikam nechoďte, prídem si po vás. – zložil pozorne okuliare a porúčal sa.

  "Malo by vadiť? Posadili ju doprostred vane so zmrzlinou a do ruky capli polievkovú lyžicu. Toto bude literárne obžersvo ako sa patrí!..." preblesklo jej hlavou a ešte sa dvere za Henrym ani poriadne nezaklapli, už ťahala akýsi obrí spis z najbližšej police a opatrne bruškami prstov čítala jeho hladký kožený povrch.

  Na knihu sa síce usmiala, ale putovala späť. Nebol to ten správny odbor.

  Očami preplávavala z jedného porcelánového oválika na ďalší a snažila sa dešifrovať zastaralé latinské nápisy.

  Našla, čo hľadala. ARS POETICAE. Dlaňami pohládzala chrbty kníh, rozrušená, narýchlo nevediac, ktorou začať a oči jej svietili žiarou z vlastného zdroja, nepotrebovala ani rušivé odlesky sklíčok.

  Vypol mobil, strčil ho do zadného vrecka a oprel sa bokom o zábradlie ochodze v hornej časti knižnice, aby dobre videl, čo sa ďalej bude diať. 
  Za rozrastenou palmou si už hodnú chvíľu úžíval jej opätovné farebné stvárnenie. Konečne začínal mať pocit, že tie gýčové sklíčka vitráží začína brať na milosť.

„...Prečo ťa láska milujú
keď dni sú smutné ako oblaky...
Sny básnikov
prepadli pavučinou života
a hlúpi čakajú na zázraky...“

domiceli

Úryvok z básne je od môjho obľúbeného autora Pavla Ušáka Olivu
Read more: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/642/UsakOliva_Cierne-kvietie/1#ixzz3c1xoycAX