RUMBELLE - Peľové zrnká... 29. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

29.kapitola

  Peľové zrnká

  

       Z konca chodby sa ozývali tlmené zvuky. Neodolala. Nemala to v povahe, takt a také tie ošívačky, keď šlo o zvedavosť a tajomstvá a nechcela byť sama. Lenže Henry mal zrejme návštevu. Zvuky sa krok po kroku menili a naberali kontúry slov.

  - ...tak som dúfal, že sa cez to všetko prenesiete...- povzdychol hlas  spoza dvier.

  - Henry, poznáš ma lepšie, ako ktokoľvek iný. Ja viem, kto som, kým som bol, aj kým som teraz. Viem. Kde je moje miesto.  Ale teraz mám pocit, že kráčam po črepoch vlastného života bosými nohami. Pochop, chcel som len...- vynáralo sa a doznievalo, zdroj vety zrejme nervózne chodil po izbe a hľadal slová na obhajobu i obžalobu súčasne.

  - Pane, to dievča predsa za nič nemôže...- prosebný tón sa nedal prepočuť.

  Až teraz to začínalo naberať grády. „To dievča...kto to len môže byť?! Zdvihla ješitne nos, sebavedomá a vedomá si toho, že je reč o nej. Môžno si tajne vypočuje nejaké to vyznanie...Už by mohol o nej povedať aj niečo milé, pekné. No, prisypeme trochu skromnosti. Nemusí to byť práve zamilované, to nežiada, ani superlatívy, to si nezaslúži, ale... Oprela sa o stenu a prišuchla k dverám tak tesne, akoby chcela splynúť s náterom.

  - ...mal som za to, že vám ju sem poslal sám osud...- začal zas starec, ale skočil mu do reči drsne a nahnevane.

  - Osud? Aby čo...?! Aby ma vyskúšal?! Dokázal mi svoju idiotskú fatalistickú pravdu, že doplatím na všetko tak, či tak?!...aby sa mi vysmial do očí spolu s mojím cteným bračekom?! Nie! Mal som ju vyhodiť hneď v ten prvý deň, keď mi hrdo šplechla do tváre svoje meno a bol by teraz pokoj...mal by som pokoj...svoj normálny život, na aký som bol celé roky zvyknutý! Zaprisahal som sa, Henry...a stále s tým bojujem...-

- To nebol život, pane...s dovolením, ale až ona ho ním učinila...ona má takú moc...bez urážky, pane...má! Dovoľte jej to...nebráňte sa...Zabudnite na svoje zaprisahávania, na minulosť. To bolo len bláznovstvo. Trúfalé a nerozumné. Boli ste zranený a... – pohyboval sa sluha na tenkom ľade úprimnosti, ale vedel, že za krikom pána je len takmer znova zlomené srdce.

- Nie, Henry, to po prvé nedovolím a po druhé si myslím, že v tom má svoje zlodejské prsty!– zrúkol na chudáka pokorného komorníka.

  - Pane, ona nie je zlodej...nikdy nič...dávam pozor...stále ju mám na očiach, je to dobré dievča. Trochu má veľké ústa, aj hlúpe reči, ale je mladá, má na to právo...- skúsil ten oponovať.

 - Nevravím o nej! Nemyslím na ňu! Nemám a nemal som s ňou nič...nemôžem...nesmiem...je to...len slúžka, Henry! Obyčajné dievča kdesi zo zapadákova, ktorému by som prevrátil život naruby, keby...nemám na to právo! Ani odvahu...- dodal tichšie.

  - Prepáčte, mal som ten pocit, že...vidím...pozerám sa s otvorenými očami a naozaj som videl, ako sa meníte, ako náhle ožívate a znovu nachádzate svoju dávno zabudnutú energickosť a chuť ...žiť. Nedajte si to vziať ani ním. Ani on nie je zlodej, on vám nemôže ublížiť... – ozýval sa hlasnejšie aj verný komorník, ale jej doznievali v ušiach jeho predošlé nevraživé slová... „slúžka...iba...dievča zo zapadákova...iba...nechce...nemôže“...

  Rozhovor vnútri pokračoval.

  - ...že nie? Prečo inak by sa tu objavil práve teraz...Okradol ma o všetko, čo mi kedy bolo drahé! Nenechal mi nič! Všetko pošliapal, zničil a s úsmevom na perách sa vyparil ktovie kam...-

  - Vyštvali ste ho. Vyhodili ako prašivého psa. Akoby vám nebol ani...brat. - zamrmlal si sluha.

  - Mlč! Ty ma máš čo najmenej súdiť. Zaprisahal som sa, že už viac neprekročí tento prah. Ani on, ani ...- zmĺkol.

   Márne sa pritláčala, hlasy utíchli. A práve v taký dôležitý moment. Skoro zaklopkala a rovno sa spýtala, nebyť akejsi melódie, čo sa sem blížila z druhej strany.

  A dokelu! Čo teraz?! Stihne ešte prebehnúť k svojej izbe? ...rozbehla sa a s hrôzou zistila, že je zamknutá. Jasné. Kľúče zostali v tých odporných zamazaných veciach za paravánom v jeho kúpeľni. Nie, nezostali, Ktosi ich použil, aby ju presťahoval.

  Čo teraz? Zaklopkať Henrymu a pýtať si ich? Jeden z nich ich bude mať u seba. Obávala sa, že to sluha aj tak nebude...

  A just zaklopká a povie mu do očí, ako ním pohŕda, ako jej je odporný a hnusí sa jej každým milimentrom svojho ješitného, snobského ja. Nie chudák Henry, ON!

  Už natŕčala päsť, keď melódia doznela a zmenila sa na vetu.

  - Tuším máme rovnaký nápad, ísť pozrieť nášho starého dobráka Henryho. Poznáte ho, však? – usmieval sa na ňu, ale premeriaval si ju veľmi nepríjemným spôsobom Aj hneď zistila prečo z jeho doslovu. – Samozrejme, pokiaľ nie ste náhodná známa, na jednu noc. Ako som si všimol v bratovej izbe, máte tam svoje veci. Aspoň župan voňal presne ako vy...- drzo ju objal okolo pása a chcel pritisnúť k sebe.

  Nezaváhala. Nahla sa dozadu a schytal jednu vzduchom chladenú, čo ozvena rozklebetila doďaleka.

  - Ssss! – vtiahol krv do boľavého  nosa a slovo radšej nedopovedal.

  Oboch osvietilo svetlo z Henryho prudko roztvorenej izby. Už bol v nej opäť sám.

  - Slečna Belle, potrebujete niečo? Máte predsa študovať. Dostal som jasné príkazy, aby som vás nerušil a ráno nastavil budíček, kvôli termínu vašej skúšky. – zatiahol pateticky starý dobrák a muž s rozbitým nosom si ju opäť premeral, ale tentokrát pozornejšie.

  - Takže študentka. Dcérenka niekoho zo starých rodinných známych?!  – vyhodnotil podľa seba básnickou otázkou, nevyžadujúcou odpoveď. – Odkedy sa môj braček dal na profesorskú dráhu, ty starý poslušný poctivec? – vrhol sa na Henryho, akoby sa nevideli stovky rokov a Henry sa tiež tváril, že o ňom dnes počuje prvýkrát. Aj ho vidí, aj objíma. Zdvorilo vrátil neformálne objatie, ale snažil sa dať veci na pravú mieru, aby Belle bolo jasné, že jej má byť jasné, že on nevie, že sa už videli dolu v záhrade. Nedajboh, že sa o ňom už s pánom zámku rozprávali...

  - Pán Gold...to je ale nečakaná návšteva. Prečo ste nedali vedieť? Ohlásim vás u pána brata, ak dovolíte. Vyprevádzal návštevu, možno sa ešte zdržal vonku. Nestretli ste sa?  Náhodou? – úctivo sa porúčal, vytláčajúc oboch odo dvier. - Mali sme tu teraz taký chaos, boli u nás filmári. Plný zámok ľudí. Inak by som vám prišiel ochotne otvoriť, ale vy nemáte problém, ako vidím...ste tu predsa doma...- trochu habkal, ale inak bol ku podivu pokojný a zdal sa nad vecou.

  - Slečnu Belle, vám iste neskôr predstaví váš brat. Mne sa nepatrí miešať sa do jeho súkromných záležitostí. – ukázal na chodbu, že mladého pána osobne odprevadí.

  - Nie som nijaká pánova súkromná záležitosť! Nie som nikoho súkromná záležitosť! Som Belle French, študentka literatúry a zajtra odchádzam! – konečne našla guráž a zakričala za oboma mužmi.

  Henry len smutne pozrel na Belle, ošívajúcu sa a šúchajúcu si ruku od rany, čo práve uštedrila a ktorú si sluha diplomaticky, akože nevšimol. Ale echo o nej poskytne. A zamrzeli ho aj jej strohé slová. Prečo zas tá náhla zmena? On aj ona?! ...že by naozaj tento útly muž s ostrými črtami, takmer na nerozoznanie od jeho pána, mal schopnosť ničiť všetko, šmahom ruky? Jediným pohľadom? Len svojou prítomnosťou?! Ozaj... Prečo sa vrátil práve dnes?! ...len pár dní...iste by stačilo len pár dní a bola by ruka v rukáve...

  Začínal tomu veriť. A už boli tak blízko cieľa. Už by sa mu bol splnil najväčší sen v živote. Vidieť svojho pána konečne šťastného, spokojného, vyrovnaného s minulosťou a pripraveného na budúcnosť. Už skoro bolo počuť zvony v kaplnke a teraz...

  Muž sa ešte obzrel a škodoradostne sa usmial nad jej feministickou proklamáciou vlastnej bezradnosti, s akou bránila svoje právo na lásku.

  „Lásku a kašeľ neschováš, dievča.“ Ale jeho brat a ...táto žena? S týmto menom? Postavením? Hrdá síce je, ale slama jej trčí z topánok, to mu je celkom jasné. Žmúril očami, natočený stále smerom jej úletu, s nepochopením sledujúc jej pajdavý pochod, kedy v rozrušení zakopávala aj o úplne rovný koberec, nielen o svoje prudké a nepublikovateľné nadávky, ktoré sa za ňou ešte ťahali, rozhadzovala rukami a hrala akýsi monológ o krehkom ženskom egu zakompostovanom v čisto mužskom kvetináči, na presádzanie, či presadzovanie, či čo...kým ju neskryl pod blahodárnou zeminou ohyb chodby.

   Nešlo mu veľmi do hlavy nič z videného, počutého, vycíteného. Jedno absurdnejšie od druhého. A tretieho...

domiceli