RUMBELLE - Peľové zrnká... 30. kapitola

Rumbelle

Na motívy rozprávky Kráska a zviera

30.kapitola

  Peľové zrnká

  

       Jediná sprístupnená myšia diera, v ktorej sa dalo nateraz rýchlo skryť, bola jeho izba. Od vlastnej nemala kľúč, Henry sa venuje návšteve. Bude sa sťažovať štyrom stenám, pokiaľ zostane len v jednej komnate, hoci vedela, že jeho „súkromné apartmány“ sa skladajú z niekoľkých. Poznala kúpeľňu a izbu pri nej. Na skrytie tela a vypustenie duše to bude musieť stačiť!

  Do dvier aj tak kopla, aj zadrela päsťami zabudnúc, že sú z kvalitného dreva. Aby dlaniam a hlave nebolo ľúto už otresknutých súčiastok, pocápala nimi zvnútra o zatvorené, kým sa o ne opierala a vykopávala topánky veľkým oblúkom, neurčiac im ani dráhu ani miesto doletu.

  Fňukla raz, dva razy a potom sa úplne normálne bezmocne rozplakala, ako každá iná, ktorá si o sebe vypočuje, že je „len“. LEN je to najhoršie možné slovo na hodnotenie žien. Sprosté veľavýznamné „len!“ Ako mohol povedať, že aj ona je „len!“ Ona?!

  Utrela nos a šuntajúc sa spomalene, občas do čohosi kopnúc, niečo odstrčiac, preniesla sa k posteli a tam zalomila krížom, hore zadkom, čo sa otriasal vo vzlykoch a plači, ktorým nechala voľný priebeh.

  - Izbu si mi nemusela začať rozbíjať... – ohol sa po spadnutú, prevrhnutú vázu, ktorá jej stála vo vzdušnej ceste k lôžku. – Nos môjho brata úplne stačil. – zatlieskal.

  - Na rozbíjanie ste tu expertom aj tak vy! Ako tak vidím... – nadvihla sa, znechutene pozrela na zasoplený vankúš a dopadla kúsok vedľa na matným pohľadom zamerané čisté miesto. - A nepýtajte sa ma prihlúplo, ako som to myslela, nemyslela som náš vzťah, lebo ten nie je, nebol a nebude, ale zrejme, ako ste už pochopili, vašu rodinu! – zamumlala do obliečky, ale chlpy z nej jej veľmi nechutili, tak sa znova nadvihla a pohliadla jeho smerom, snažiac sa udržať nenávistný pohľad.

  Škrabkal sa pod okom. Keby dávala na prednáškach zo psycholy väčší pozor a nelúštila osemsmerovky, aj by tušila, čo toto gesto znamená. Teraz jej zostávalo len tých osem smerov.

  Toto bol jeden z nich.

  Možno ani nechcel vyjsť z úkrytu, z tajných dvier, čo prepájali jeho izbu s Henryho, ale vidiac ju smokliť namiesto učenia, musel. Potichu prešiel k posteli, dosadol na okraj a váhal, ktorú parcelu jej tela si vyberie na dotyk, po ktorom vyletí ako z kože zdieraná.

  Zadok ledva prekrytý látkou sukne lákal najviac, aj preto, že bol rozpohybovaný, ale pridlhým váhaním prišiel o moment prekvapenia, keď sa natočila pošmátrať na nočnom stolíku po vreckovke, tak ho načapala len zízať naň.

  Obratne zatiahla druhou rukou látku. Chcela zatiahnuť, ale nebolo jej dosť, tak sa musela len natočiť bokom a vzdorovito vytlačila spodnú peru.

  - Kašlem na vašu izbu, na vás, aj celý zámok...- ozvala sa prvá, ale vysúkať sa a vstať z postele, nebolo kadiaľ. Sedel tam on a zízal. – To ste sa pekne vyfarbili! – ďobla do spomienok, trúfajúc si odhadnúť, že tuší, že počula všetko.

  - To ste ešte nevideli nos môjho brata...- prekrížil ruky na hrudi rád, že mu farebným ladením svojho dodatku dala príležitosť na zmenu témy. – Systematicky likvidujete moju rodinu, drahá. – dovolil si rýchlo pokračovať, aby ju nenapadlo vrátiť sa k jeho slovám, čo ju rozplakali.

  To ho mrzelo. Teraz ho to mrzelo.

  Čo mu na to odpovedať? Týmto smerom to nikam nepovedie. Nechce sa baviť o jeho trápnom nadržanom bratovi. Nezaujíma ju. Dostal, čo si zaslúžil a tým to pre ňu hasne. A malo by aj pre neho.
  Druhý smer bol omyl. Nevyšiel.

  Pocítila letmý dotyk, ako cez ňu ktosi pokladal plachtu. Snáď, aby neprechladla, možno, aby neprovokovala prikrátkou sukňou, možno len tak, automaticky, ako službu národu bez rozdielu veku a pohlavia.

  - Mala si si všetko ešte raz zopakovať, aby si ...nevybuchla. – zašepkal.

  - Tak nevybuchla?! – prudko sa strhla a posadila.

 Tváre sa im takmer dotýkali.

   – Po tom všetkom, čo som počula, by ste boli rád, aby som nevybuchla?! Aby som sa robila sprostou a tvárila sa, že sa vlastne nič nestalo?! Stalo sa! Urazili ste ma tým najnechutnejším spôsobom! Zranili! Ponížili! – vybuchovala naozaj pekne, spontánne, pateticky, prvoplánovo, intenzívne a čakala, že jej skočí do reči a bude sa niečo diať, ale to by už bol iný algoritmus, nie tento jej osemsmerovkový.

 Tak ho nechala mlčať a počúvať a hľadieť ako stratené šteňa. Aspoňže to.

  A potom sa zvrtla a otočila sa mu zadkom, na znak embarga na túto tému z jej strany. V naivnom domnení, že ju skúsi obmäkčovať aj nejak inak, ako očkami žobravého psíka. 
  Ani v treťom zo smerov nič, čo hľadala. Musí sa tam predsa niekde skrývať nejaké zmysluplné slovo! Prečo jej nič nepovie?!

  Skúsil ju odprosiť. Niečo vo význame, že to tak vôbec nemyslel. Že to zle pochopila, že bol rozrušený a nevedel, čo hovorí... Nič z toho sa jej nepáčilo. Ošúchané klišé. To nie. To, prosím, nie. V žiadnom prípade! Zachovajte si radšej dôstojnosť, pane.  Hrdo mlčte a ja môžem hrdo plakať. Tak.
  Štvrtý smer bol blúdivým koreňom.

  Nesnažil sa ju ničím prikrývať, snažil sa jej len dotknúť tak, aby ho to následne nebolelo, spomenúc si na tvár svojho brata, či tú svoju pred časom a to len odhadzovala ohryzok. Nie rozdebatovávala svoje do krvi urazené dievčenské ego.

  Rozhodol sa položiť jej ruku na plece a v prípade potreby zatlačiť ju zaň do vankúša.

  Ani sa nepohla. Aj fňukať prestala.

  Povolil ruku, nadvihol ju zarazený, ale v tom momente sa zvrtla a ležiac na chrbte, dívala sa mu ostro rovno do tváre. Táto poloha ho iste fascinuje, ale nič sa neodváži...

  - Viem, chceš sa spýtať, čo tu chcem. Prečo som tu. Ako som sa sem vôbec dostal. Čo mám zaľubom...- skúsil proklamovať položartom, ale začala záporne kývať hlavou a oči sa jej zužovali na tenký lakmusový pásik zafarbený teraz presne jasne, odhaľujúc ho nadobro.

  - Viem. Toto všetko viem. Jediné, čo neviem je, kde beriete tú nekonečnú drzosť tváriť sa, že sa vôbec nič nestalo. -

  Ukázal na dvere kúpeľne a zboku tajomne žmurkol, že si je istý, na čo myslí.

  Capla mu po prste a prebrala slovo.

  - Vy viete zas to, o čom teraz hovorím! Tak sa tu netvárte, akoby ste nevedeli do päť napočítať, toto je už aj tak šiesty smer krížovky a ani týmto nepôjdem! Piaty sa stratil sám od seba. Vy ste ho stratili!

  - Prečo sa nevenujete štúdiu, slečna Belle?!-  ozvalo sa prísne- - Nemám rád, keď sa plytvá možnosťami.-

  - A ja zas nemám rada, keď plytváte slovami! Všetko som počula a stačilo mi. Na celý život! Ani sa nesnažte mi to vyhovárať, ospravedlňovať sa a vyvracať mi moje pravdy! – zhrnula.

  Stál mierne rozkročený, s rukami za chrbtom, ako bývalý vojak, čo sa stále nezbavil určitých, výcvikom vstrebaných, návykov.

  - Vyvracať sa môžem akurát tak z toho bordelu, čo ste mi tu za tých pár hodín narobili v izbe, slečna! – nevyberal slová.

  Jasné! To je celý on!

  Dosť. Zlyhal aj siedmy smer, ktorý sa jej videl najpravdepodobnejší. 

  Tak a ten ôsmy si nechá na realitu. Nebude si predstavovať a fantazírovať, ako by sa bol býval zachoval, keby sa v tomto momente stretnú. Pekne si ho nájde a uvidí, ako sa zachová, keď sa...stretnú.

  Lokalizovala topánky, vyzdvihla ich z nečakaných destinácií, utrela tvár ledabolo do spodného okraja crop-topu, skúsila, či príliš nenavlhol a nie sú na ňom fľaky, pozostatky predchádzajúcej slznej udalosti a trhla dverami. 
  Ešte sa ospravedlňujúco obzrela po takmer dorobenej práci, ktorú napriek intenzívne riešenej osemsmerovke v tvrdých medzipristátiach dokončievala, aby si dokázala, že nie je "len". Ona to dá!

  Schovatý – neschovatý – idem!

domiceli

disclaimer: ďakujem za požičanie obrázka... :-)