Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
28.kapitola
Peľové
zrnká
A bolo ticho...
V ňom sa nenápadne odsunula od neznámeho
k známemu. To cúvanie bude zrejme na pôde tohto zámku začarované. Chvíľu
ešte stála a čakala, potom akosi prirodzene nahmatala jeho dlaň a skryla
svoju do nej, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete a v tomto
momente.
Prijal ju s rozpakmi, len skontroloval
pár sekundovým pohľadom, či sa mu to nezazdalo, ale vedľa neho stála ona a v jeho
ruke tá jej. Úplne reálne.
Muž oproti zaregistroval zmenu pohľadu svojho dvojníka a ústa sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Trochu závistlivého,
trochu neúprimného, trochu neveriackeho.
- Na to, že ti rodičia dali to najvyberanejšie
vzdelanie, sa nesprávaš veľmi podľa bontónu, braček. – strčil muž ruky vysoko
do vreciek bundy a preložil druhú nohu pred tú prvú, len aby nemusel
strnulo stáť a vyzerať, že je v pozore, či strehu. Aj keď oboje tutlal v hre na bohorovného.
Trhlo ním. Ale pocítil, ako mu jemne stisla
prsty a bol jej za to vďačný. Zahryzol si aj do jazyka, hoci to bolelo.
- Takže na pozvanie budem asi márne čakať,
všakže?!....- zadrel, keď sa nikto neozýval na jeho predchádzajúce provokácie.
Pozrela bokom na ostrý profil muža, akoby vytesaný do
mramoru, rovnako chladný, studený a bledý, až mala chuť pošúchať mu líca a vrátiť
im aspoň trochu živej farby a nepatrného úsmevu, ktorý ho síce neveľmi
krášlil, ale pre ňu už bol jeho prirodzenou súčasťou a teraz...teraz jej chýbal.
A čakala aj, že sa chopí slova, prípadne
činu.
Vedel, že pozerá a očakáva, že bude
pánom situácie...ako vždy. Ale ako?! Čo má povedať? Čo urobiť? Ako sa zachovať
k človeku, ktorý sa tu vždy objaví v tú najnečakanejšiu chvíľu,
pobudne ďalšiu, prevráti mu život naruby, prekope celý cintorín pamäte a zas
zmizne bez rozlúčky, bez vysvetlenia ktovie kam, zanechajúc po sebe len zápach
hniloby spomienok a dávno mŕtvych dejov, ktoré márne bude zakopávať hlbšie
a hlbšie, on ich vždy znova a znova vysnorí a vytiahne na
svetlo... Keď nie dnes, zajtra určite.
- Dúfam, že aspoň tuto mladá pani, či ešte slečna...-
zámerne urobil dramatickú pauzu dívajúc sa im na spojené ruky a predtým,
než pokračoval, očakával jej meno. Aj ho dostal. A to ani nemala ktovie
akú precíznu výchovu.
- Belle...- predstavila sa rýchlo a rázne
a ruka ju zabolela, čo ju priveľmi stlačil, kým mu tvár zatiahol mrak.
Na druhej strane sa ozval sarkastický
smiech. Muž obviňujúci brata z nedostatku bontónu natrčil na ňu vulgárne
prst a doslova sa prehýnal od smiechu, čosi habkajúc, ale slová sa z toho
vykľuli až po chvíli, keď si ju trochu viac premeral a uznajúc, že
minisukňa a tričko z výpredaja nie sú značkový kostýmček žien z ich
vrstvy, necitlivo ešte doložil:
- Nebodaj tiež chyžná, bratku?!... - a smial
sa ďalej ako zmyslov zbavený.
Cítila, ako sa v ňom hromadí hnev a mala
pocit, že keby mohol, keby to mal v povahe a neudupané bontónovým cepovaním,
výchovou a postavením, tak sa obaja už váľajú v mokrých kamienkoch a ona
môže ísť nanovo napúšťať vaňu a hľadať prinajlepšom lekárničku, ak nie
číslo na sanitku.
Aj muž oproti pochopil, čo môže byť ďalším
dejstvom, tak začal vo vlastnom záujme opatrne cúvať, kým sa definitívne otočil
k nim chrbtom a dlhými krokmi si to meral rovno do zámku, akoby tu
bol tiež doma.
Čo ak je tu „tiež“ doma?! Pozrela na neho
spýtavo, bez toho, aby nahlas položila otázku. Aj tak tušil, na čo myslí. Reč
ich rúk bola tentokrát veľavravnejšia ako všetky slová.
- Nepýtaj sa ma teraz nič. – precedil pomedzi
zuby a ona poslušne prikývla.
Skúsi sama popremýšľať o tých niekoľkých
slovách, čo zachytila a nedávali jej nejaký veľký význam a potom, ako
sa pozná, skúsi Henryho. Nájde páky, aby z neho vytiahla to, čo
ju...zaujalo? Trápi? Dobre. Je to napínavé! Chce vedieť viac!...hlavne o Prekliatych
básnikoch...pripomenul jej mozog, až ju striaslo hnusom, že sa vždy musí
zamiešať do vecí, čo by bez neho boli také vzrušujúce! Tak prestúpime na druhú
koľaj.
- Niečo sa predsa len musím. – opatrne začala.
Povzdychol, kývajúc razantne hlavou do strán,
aby jej dal dostatočne najavo, že si to neželá. Neposlúchla.
- Ja len, či ste to mysleli naozaj, že túto
noc môžem stráviť vo vašej ...izbe...a pripraviť sa...dôkladne... samostatne...teda sama, akože...bez vás...na skúšku. –
zahryzla radšej do spodnej pery.
Padol mu kameň zo srdca a nadvihol sa
kútik úst. Zmenil kývanie na súhlasné.
- Nebudem vás rušiť. Ráno vás Henry včas zobudí
a Gaston odvezie do mesta až ku škole. Potom ho potrebujem...ak...ak
budete chcieť, rád sa dozviem, ako ste dopadli. Budem...čakať. – vysúkal ťažko,
rovnako ťažko, ako sa vyplietal z jej teplej dlane a bez toho, aby na
ňu pozrel, vykročil tiež smerom k zámku.
Tá formálnosť a opätovné vykanie sa jej
nepozdávali. Nepáčili. Nie. Nie. Nie. Radšej nech jej frfle, špliecha cynické
poznámky a doberá si ju. Toto nebol on. Toto bol on! Z prvého dňa ich stretu.
Tak predsa. Niečo sa jej objasnilo samé od
seba, bez toho, aby jej to vysvetlil. Veď aj vysvetlil, ani o tom netušiac.
Jeho prvá veta, prvý štuchanec...V kuchyni, v župane, v papučiach...
- „Nikto sa nemôže volať „Belle“!“
...vyprskol vtedy ako zmyslov zbavený.
...že by sa tak niekedy niekto predsa len
volal?
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára