Odporúčaný príspevok

FANFICTION MENU 21

piatok 26. júna 2015

RUMBELLE - Peľové zrnká... 26. kapitola


Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
26.kapitola
  Peľové zrnká
   

       Stále mokrá, ale vo sviežejších farbách, ako pred štvrť hodinou si s nevôľou obzerala neforemnú fialkastú hrudku, čo jej vložil do dlane.
 - Čo zas krútiš nosom?! Originál ručne robené provensálske levanduľové mydlo! – skúsil reklamu na kvalitný handmade výrobok, ale dočkal sa len neomaleného pohŕdania.
  - Jáj, tak preto ma tá vaša vôňa tak odpudzovala. Veď vy vlastne smrdíte ako naftalínové guľôčky proti moliam v babkinej skrini! Tie tiež vraj obsahovali levanduľu...- ledva stihla dovysvetľovať, než ju radšej zatlačil pod hladinu aj s drahým mydlom, ktoré ako sa práve rozhodol, videl tiež poslednýkrát v živote!
  „Tak jeho vôňa ju irituje“...nešlo mu z hlavy.
  - Slečna by si priala šichtové mydlo, prípadne nejakú antibiologickú perleťovú zrazeninu za pár šupov zo supermarketu? Ono jej mydielko vyrobené s láskou v chránenej dielni nič nehovorí?! -  špliechal ju, kým sa snažila spamätať sa zo svojho poklesu na dno vane a brhlila si nos, oči a vytriasala vodu z uší, prskajúc na neho rovnako vzduchom chladené kvapky z dlhých vlasov.
  - Je od vás chvályhodné, že podporujete charitu, ale niekde niekto predsa musí vyrábať niečo voňavejšie, ako je sprostá levanduľa na mole!...Používam detské mydlo, také to pre bábätká a na vlasy obyčajný žihľavový šampón. Síce na hov...by...pení, ale pre nás brunetky je ten naj...Prepánajána! – vrhla sa zrazu bez upozornenia k nemu, len čo sa jej tela dotkla nabobtnaná špongia, čo si len mierumilovne práve preplávavala okolo nej. -...hádam mi nechcete povedať, že aj toto je Bio...tá morské huba, čo bola voľakedy...tým...oným živým živočíchom?! – zazúfala a skryla sa mu za krky ako sasanka zakvačená o plecia.
  Bol by od spokojnosti aj žmurkol na sprostú špongiu, ale nechcel si kaziť jej náhle, nečakané objatie.
  Zmätočne sa však razom ospravedlnila, a veľkým oblúkom, aký jej len dovolil neveľký rozmer vane, si zaliezla zas do svojho náprotivného kúta a zmenšila sa o dve čísla.
  Vylovil úbohú hubu, poškrabkal ju náročky medzi imaginárnymi ušami i pod bradičkou a vyšmaril ju z vane, ako gesto dobrej vôle.
  - Prepáč, umeliny nechovám. Sú náročné na životné prostredie a neladia mi s cararským mramorom. – vytiahol paže a pyšne ich rozprestrel po mierne vyvýšenom okraji vane, čo vaňu ani pri najlepšej vôli nepredstavovala. Ešte tak menší, do podlahy zapustený bazénik, ktorý sa snažil imitovať prirodzené jaskynné oko. A on akoby chcel objať svoju milovanú kúpeľku. Potreboval by desiatky paží.
  - ...sa nepototo, vy snob! Malomeštiak. – otrčila spupne spodnú peru.
  - Malodedinčan. Neznášam umeliny, lacné veci a mesto. – opravil ju a nohou nahmatajúc na dne slizké mydlo, znechutene ho odkopol ďalej od seba, nech sa rozplynie v toku...respektíve v odtoku z vane.
  Ona však videla, len jeho znova namosúrený fejs.
  - A čo vlastne máte rád. Tak skutočne, od srdca? – dovolila si, neohrozovaná už inváziou šnongií a levanduľových mydiel priblížiť sa zas k nemu a oprieť sa tiež, lebo v jej kúte, neboli trysky s perličkovými bublinkami a jej holé telo tam začínalo byť viac ako viditeľné. Dlabala aj na to, že oná pena okolo nich vzniká asi z rozkladajúceho sa hnusného mydla.
   Ani sa nepohol, dúfajúc, že obsadzovanie jeho územia bude pokračovať. Nepokračovalo, ale bola bližšie, než si kedy vedel predstaviť. Hoci si z nej dosiaľ musel predstavovať takmer všetko, lebo videl len tvár. Chvalabohu. To by nemuselo dopadnúť ako test na sebaovládanie práve dobre...
   Zaklonil hlavu a usmial sa. A nepovedal nič. Zas by mu len nadávala za snobstvo, keby vymenovával skvosty svojej knižnice, historických zbierok, drahé vína, umelecké predmety či artefakty, ktoré stáli viac, ako by si bola ochotná predstaviť v najbujnejšej fantázii, a predsa by jej čiastočne klamal. Veci, čo mal rád, tak od srdca, vlastne vôbec neboli vecami. A tú, čo miloval...by mu aj tak neuverila.
  - Daj mi pokoj s takýmito otázkami. Zisti si to sama... – nenápadne stiahol vyplavenú špongiu z brehu, strčil pod vodu  a vystrčil jej ju rovno pod nosom.
  Zvrieskla a vyšvihla sa nad hladinu, obratne pristanúc na okraji vane. Našťastie sa rukami musela o onen okraj opierať, aby zaň neprepadla, tak konečne mohol nechať predstavy predstavám, skutočnosť ich aj tak ďaleko predčila.
  Náhle z horúcej vody na chladnejší vzduch vylovené telo sformovalo svoju obranu v kvapôčkach husej kože, prsné dvorce sa jej stiahli a nechali len tmavohnedé očko na stráži. To potreboval...jasný obraz, aj keď zvuk mohla trochu stíšiť...
  Na dvere však v tom istom momente ktosi rázne zaklopal. 
  To bol impulz skĺznuť zas pod vodu až po bradu a pritajiť sa, hoci s obkladom sa jej celkom splynúť nepodarilo.
   "Fúúú...to bude Henry, práve včas..." preblesklo aj jemu hlavou a bol rád, že sa oficiálne môže natočiť k dverám, aj keď manévrovať s vyhodenou kotvou už šlo trochu obtiažnejšie.
   - Henry, kto vám dovolil ma rušiť?! – zbliakol, mrknúc bokom, ako sa jej pozdáva jeho autoritatívnosť, a či sa nedíva pod hladinu, čo sa tam deje...ale bolo vidno, že sa v duchu asi modlí, aby komorník nepotlačil kľučku a nenačapal oboch, takto...spolu...v jednej vani. Akoby sa práve teraz v nej prebudil stud.
   - Pane, je mi ľúto, ale naši hostia trvajú na tom, že sa chcú s vami osobne rozlúčiť a poďakovať za prijatie a...- odrecitovával hlučne Henry, ale k nim sa dostával len šum prázdnych slov, ktoré ani jedného momentálne nezaujímali.
  Ona pátrala po nejakom uteráku, on po spôsobe, ako zas stiahnuť kotvu tam, kde bola. Všetko chcelo čas a trpezlivosť a tie zas Henry nemal, lebo za dverami podupkával nervózne na jednom mieste tak hlasno, že im to bolo až smiešne.
  - Zostaň...- ukázal jej dlaňou, natiahnuc ju k nej za chrbtom, že sa  cítila  ako aportujúci pes.  Takmer mu od jedu do prstov zahryzla.
  Vyšvihol sa teraz sám, ignorujúc schodíky, aj skutočnosť, že si ho môže beztrestne obzrieť rovnako, ako on pred chvíľkou ju.
  Nenechala si to ujsť, odmysliac si penové chumáčiky a biele prúdy bublinkových riečišť, čo sa mu spúšťali pomedzi lopatky, prelustrovala ho dôkladne a dostal pomerne vysoké hodnotenie za umelecký dojem. S telom to bolo horšie. Ak ju zas naštve, aj mu to povie z mosta – doprosta.
  Načiahol sa iba za osuškou, upozorniac ju gestom, že si smie vziať jeho župan. Cha! Bol biely! Ako predpokladala...
   Pootvoril len škáročku a zmizol v nej.
  Ticho ju pohladilo svojou mäkkou dlaňou, veru sa ešte nepoberie a vychutná si obriu vaňu, len a len pre seba.
  Hmmm...nuda.
  Zamierila k akýmsi, na boku v jednom z výklenkov uloženým, iste predraženým nádobám a postupne ich otvárala a skúšala uhádnuť, v ktorej z nich je normálny šampón. Teda normálne tu asi nebude nič, ale s niečím si vlasy umyť musí. Pôjde na to skusmo. Pokus – omyl. Už prvá ingrediencia pekne penila...aj voňala. A neboli to levanduľové kvetinky, ktorých mŕtvolný pach sa tu beztak stále šíril ťažkým, priveľmi vyhriatym vzduchom.
  Keď jej prsty rozryli napuchnuté vrásky a on sa stále nevracal, rozhodla sa využiť príležitosť a zmiznúť nenápadne z jeho apartmánu skôr, ako sa vráti a ona...niečo vyvedie, čo bude potom ľutovať.
  Opatrne vykráčala z vane, afektujúc pri tom, akoby sa predvádzala neviditeľným slúžkam, čo ju parfumujú, podávajú jej plachty a útierky a osušku a natierajú vonnými masťami, mliekom, híčkajú ju a...šmykla sa na slizkej špongii, ktorú s nosom dohora nemala šancu zaregistrovať, takmer si vyraziac predné zuby o paravan, za ktorým stále páchlo ich znivočené oblečenie.
   Rozladená chňapla po župane, zachumolila sa doň a po špičkách chcela vykráčať z ...
  To, čo videla pred dverami kúpeľne, ju však šokovalo...

domiceli



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára