RUMBELLE - Peľové zrnká... 8. kapitola

Rumbelle
na motívy rozprávky Kráska a zviera 

8.kapitola

  Peľové zrnká

   

       Márne čakali hviezdy, všade sa hmýril iba nezáživný štáb. A že sa ho nakopilo, akoby sa spustila invázia z paralelného vesmíru. Všetci mĺkvi, nevšímaví s naštepenou ignoráciou voči bežným civilistom, naozaj v niečom pripomínali mimoňov. Strohé povely, tváre bez mimiky. Už ju to začínalo nudiť.

  Ani nemala čas pozastavovať sa nejako veľmi nad všetkým, z jednej strany sa pred ňou množili veci, ktoré si „priali“ byť odnesené do apartmánov, na druhej Henry vypisoval úslužné slovné cestovné lístky pre všetku tú spoločnosť a ich nevyhnutnosti a určoval trasu. So sebevlastnou noblesnou poklonou, ale tvár mu jednoznačne naznačovala, že to nemyslí ani za mak vážne. Jedine jeho pohľad ju presviedčal, že sa má zariadiť rovnako. Diplomacia, je základ. Aj náklad. S nevôľou hľadela na tony batožín.

  Až teraz pochopila, aký význam malo, že ju tých niekoľko dní vláčil „na prechádzky“ po celom zámku a oboznamoval ju s vychytávkami, ako sú skratky, obchádzky a trináste komnaty.

  Vždy sa len pousmiala, keď aj on sám po špičkách kráčal okolo jeho spálne a mračil sa na ňu vopred a to ešte ani nefľochla smerom na vzácne vyrezávané dvere.

  Za celý čas ho nestretla. Bol vôbec na zámku? Aj by sa spýtala Henryho, ale mieru vtierania sa už prekročila tým, že je vlastne tu. Hlavná vec, že dnes druhýkrát bude môcť ísť dolu do knižnice. Henry jej to sľúbil.

  ...ale ani Henry asi nepredpokladal, čo za anarchiu sem filmári prinesú. Všade šum, kopa neznámych. Ľudí aj vecí. Akosi si zvykla na ticho a nemennú krásu toho všetkého navôkol.

  - Tak to by vyhovovalo. – ozval sa, len takto lakonicky zhodnotiac prenádhernú knižnicu,  pán v okuliaroch s neforemnou, zle stavanou figúrou so sklonom k obezite a v nemodernom svetri. 
  Začína leto. Prečo sveter?

  Technici v tom momente začali sondovať možnosti pripojenia, osvetlenia, kam rozložiť koľajnice, kde skryť kilometre naťahaného drôtu aj kam odpratať zbytočne zavadzajúci nábytok.

  - Hm, hm...- vypol sa starý dobrý Henry. – Obávam sa, pane, že v týchto priestoroch sa vaše aktivity nebudú môcť realizovať. V zmluve sme vás na to upozorňovali, len som si dovolil vás tadiaľto previesť.  Viete, je to bližšie do južného krídla. Ale tam vám sprístupníme vchody z hlavného vestibulu. Knižnica je najcennejšia v celom zámku a nie je určená pre verejnosť, tým pádom ani pre vás...- dovolil si byť naliehavý, takmer netaktný.

   Mužíček v okuliaroch čosi zamrmlal, poskokovia odkývali a on vyceril novovytvarovaný chrup a familiárne objal Henryho okolo pliec.

  - Bolo by možné na dnes zariadiť audienciu u vášho domáceho? – skúsil falošne, neodohrajúc skrytie sarkazmu.

  Jasné! To bude produkčný alebo rovno režisér. Do herca má ďaleko. Nadhodila akési obaly na šaty, plné zrejme kostýmov, v náručí, spokojná s Henryho argumentovaním o knižnici, hoci pochybovala, žeby také čosi v zmluve bolo.

  - Pokúsim sa to zariadiť, aj keď pán Gold je momentálne veľmi zaneprázdnený. – spravil mierny úklon a jej sa zdalo, že rovnako sarkastický, ako bola otázka. Henry je dobrý herec. Vie v tom skrátka chodiť. Uznala obdivne.

  Neskoro popoludní zámok zamrel. Všetko pozaliezalo alebo v tichosti dolaďovalo prípravy na prvú rannú klapku. A hercov nikde.

  Sklamaná stála opretá o stĺp, čo imitoval vonkajší portál a chrústala jablko, ktoré v zhone uchytila z mís, čo dnes  slúžili ako výzdoba, aby „hostí“ ohúrili.

  - Golden delicius...- zakladal si niekto vedľa nej okuliare na nos, takže mu do tváre kvôli nim a kvôli rukávom voľnej snehobielej košele s vyhrnutými manžetami vôbec nevidela. 

  - Teší ma. Belle French. – posunula sa znudene odšúchnutím po obline stĺpa do tieňa, aby nezavadzala dotyčnému prejsť pootvorenými dverami  dnu do domu, alebo z neho von do záhrady, ktovie odkiaľ a  kam mal namierené a ako sa tu vedľa nej vôbec tak nenápadne zjavil. Z neba druzgol?!

  Muž sa schuti zasmial, pochopiac, že táto tu nemá náladu a možno čas ani chuť na flirtovanie a vykročil po ostrých kamienkoch dlhými krokmi smerom...ani sám nevedel kam.

  - Á, doriti! – vypľula posledné sústo rozžuvaného jablka, zistiac, koho práve nechutne odpálkovala. – Pán Carlyle, ste to vy, však?... pre...prep...prepáčte, prosím. Nespoznala som vás...- hľadala kam skryť ohlodané ovocie, utrieť šťavou z neho zatečené ruky, aby sa mohla, bože, to je šťastie, zoznámiť.

  Ale,  nemá tu mobil! Mohla mať selfie s hviezdou seriálu... Dočerta, čo dnes prekročila bludný koreň, keď má takú smolu?!

  Muž prešiel ešte pár krokov, otočil sa, stále však nezastavil, iba nadvihol okuliare a roztiahol pery do širokého úsmevu. Viac sa o ňu nezaujímal. Pokračoval do útrob aleje, čo ho o chvíľu pohltila.

 Zamravčala sklamaním.

  Pohľad jej padol na nedojedené jablko a vzkypela v nej zlosť. Napriahla ruku dozadu, že ho odšmarí, čo najďalej bude vládať, ale osud to videl zas inak.

  Z dverí sa práve von rútil iný muž a jej ruka s jablkom ho zasiahla priamo do stredu tváre. Nestihol uhnúť a už ani zahrešiť, z nosa sa mu valila krv a farbila biele kamienky na červeno.

  Zahrešila sama, až mužom trhlo dozadu ako šťavnato. Pustila vinné jablko a šmátrala po vreckách, dolujúc vreckovky. Bol rýchlejší. Mal vlastnú. Zrejme hodvábnu.

  - Nielen, že sa mi vkuse vlámavate do knižnice, ešte ste si zrejme predsavzali zlámať mi aj nosnú prepážku. – vyfukoval zrážajúcu sa už krv, čo mu prekážala v dýchaní, znehodnocujúc vreckovku na veky-vekov.

  - Mrzí ma to, pán Gold...- zašepkala na pokraji zrútenia, natŕčajúc pred neho balíček svojich pokrčených, konečne nájdených vreckoviek.

  - Papierové! Aké nechutné! To mi má po vás zostať na pamiatku kus zasoplenej celulózy?! Princezná obviazala ranu rytierovi vždy vlastnoručne vyšívaným ručníčkom a mne zostane toto?! – vytiahol zo dve a priložil k nozdrám, pokúšajúc sa žartovať, ale krv nie a nie zastaviť.

  - Zakloňte hlavu. Takto... - zachytila ho za vlasy, bez rozpakov za ne potiahla a vyvrátila mu tvár dohora.

  Tvár nevyzerala pôvabne s touto hemoglobínom zafarbenou kožou a ešte aj grimasu od bolesti zo šticovania i zo šoku sa prebúdzajúcej rany vystrúhal takú odpornú, že aj sama zmraštila nos.

  - Čo je? Nepáči sa vám vaše dielo?! – mrkol na ňu bokom a radšej si vyslobodil vlasy, odšmaril vlastnú vreckovku, nekompromisne, aj s tými  jej na zem, ako doma a bez ďalších slov odpochodoval späť do zámku.

  Zostala stáť a vyzerala ako uprostred bojiska. Všade okolo nafŕkaná krv a červený žvachol jemnej skrkvanej, krvou napitej hodvábnej vreckovky ako čerstvo rozkvitnutá ruža pri jej nohách. Trojruža. Zabudla prirátať tie dve papierové, ktoré tiež použil, kým to vzdal.

  - Tu to vyzerá ako na kolbišti. Tragédia načatého jablka...v...raz, dva tri...- orátaval zakrvavené vreckovky. - V troch dejstvách. Úbohý pán Golden Delícius zrejme podľahol sokovi...Skúsim sa prihovoriť u produkčného, možno vás angažuje na špeciálne efekty alebo ako scénaristku. Ste talentovaná...- komentoval scénu zas niekto za jej chrbtom.

  Smutne sa otočila.

  Muž v bielej košeli. Jej idol. Robert Carlyle. Osobne.  A robí si z nej prču. Totálnu!

   „Čo je to dnes za deň?!“

  Muž vypol mobil, ktorý mal doteraz prilepený o ucho a úsmev mu nezmizol z tváre.

  - Belle?...ak sa nemýlim...to druhé som prepočul. Ospravedlňte ma. Mal som sa stretnúť s majiteľom usadlosti. Inkognito. Vybral akési jazierko v záhrade, aby sme neboli rušení od okolia. Jazierko som našiel, ale jeho nie. Boli by ste taká láskavá a ohlásili ho? Prípadne, neviete, kde by som ho našiel? – vyťukával zas čosi do mobilu, rozprávajúc jej pri tom cez zuby svoje požiadavky. Mal taký nádherne upokojujúci hlas. Buď jej cvrkne, alebo sa rozplače. Prípadne oboje. Zrušila.

  Iba nemo natiahla ruku dozadu, smerom k vchodovým dverám, za ktorými pred chvíľkou zmizol, tentokrát sa radšej preventívne  obzrúc, či tam zas niekto, niekto konkrétny,  nestojí.
  Hviezde trochu primrzla tvár štronzom. Hmmm...aká inteligentná, v štýle: Tam asi čosi horí. Odpoveď: ...asi oheň.  Čo budeme jesť? Odpoveď: jedlo. Kde je pán zámku? V zámku. Nádych - výdych. Hold služobníctvo. Asi budú parametre podľa ktorých slúžtičky vyberajú. Hlavne, že dýcha a má...
  Nerozpitvávať, prosím.

  - Rozbila som mu práve hu... Nos. Šiel ...to...ošetriť. Asi. – zahabkala zmätená. Úprimne.

  "...a má...guráž!" Musel doplniť do neveľmi pozitívneho hodnotenia muž.
  Robert urobil obranne dva kroky vzad, natrčiac holú dlaň, aby videla, že holá je a on bezbranný. Obišiel ju veľkým oblúkom s rovnako natapetovaným profesionálnym úsmevom. Hlavne ťažko dešifrovateľným.

- Tak to vás nebudem obťažovať...Asi už nikdy... – doložil po krátkej pauze. 
  Zostala tam poskladaná ako kôpka nešťastia.

- Hmmm...- zabiť dve muchy jednou ranou, tomu sa hovorí umenie. – rehotal sa ešte ktosi za jej chrbtom.

Gaston. Vyvlákajúci práve stohy batožiny s vizitkami s iniciálami R.C. smerom k južnému krídlu.

domiceli