Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
22.kapitola
Peľové
zrnká
Vnútorný nepokoj ho hnal dva kroky vpred
a tri vzad. Taký ten šiesty zmysel pre niečo, čomu nerozumieme, ale
podvedome cítime, že to nie je s kostolným riadom. S riadom oproti
nemu šiel akurát tak Henry smerom od kuchyne. Zanevrel na nutkavé pocity uvažovania
nad imaginárnou výstrahou a pohol do kroku, aby využil situáciu. To budú
tie dva kroky...
Henry sa len neochotne vzdal svojho nákladu
čaju a keksíkov, medu, a vitamínovej bomby v pôvodnom stave,
pretože ani netušil, čomu Belle dáva prednosť a na čo by mohla byť, okrem
zámockého pána ešte alergická.
- Je milé od teba, že si hneď vzal dvojité
porcie všetkého. – pochválil ho, doťahujúc sa ešte chvíľu o kopcom naloženú
tácku s nebezpečne sa zas kymácajúcimi dvoma šálkami.
- Prepáčte, pane...nemyslím si, že to, čo
mienite... bude...dobré rozhodnutie. Slečna Belle ma poprosila, aby...– habkal starec.
- Henry, ja tam chcem ísť. – skočil mu do
reči rázne. - ... a ty to dobre vieš, tak si tu nehrajme scény o vhodnosti
a nevhodnosti. Prinajhoršom ma vyhodí, ako obyčajne...- posunul pod rukou
knižku, čo niesol, pôvodnú zámienku na návštevu pacientky, aby sa mu tácka
lepšie držala a díval sa do lekvárových očiek plnených lineckých koláčikov
namiesto do vystrašených Henryho, ktoré by mu možno povedali aj viac, než
slová, čo sa ho pokúšali zadržať. – Môžeš ísť, otvorím si aj lakťom. – mykol hlavou dozadu, aby sa výčitiek starého
verného sluhu rýchlo zbavil.
Nepochopil celkom, že sa starec chaporí pri
dvere, nie z úslužnosti, aby mu otvoril, ale...v snahe, márnej, zastaviť
ho za každú cenu, lebo...
Zišiel trochu do podrepu a dočiahnuc na
kľučku potlačil ju a zaprúc sa radšej ramenom, otváral pomaly dvere.
Prvé, čo zachytil, bol jej smiech.
„Telefonuje s kamoškou? Iste. Ale,
chválabohu, Hopperova injekcia zabrala rýchlo.“ s uspokojením si pritakal
a nahodiac taký istý blahosklonne idiotský úsmev, prekročil prah chodbičky
a ocitol sa zoči-voči práve sa, na nejakom vtipe, dobre zabávajúcemu... páru.
Oproti Belle, v polosede schovanej pod
paplónom, s nohami ležérne preloženými jednu cez druhú v obruči zaseknutých
rúk a hlavou zaklonenou tiež od smiechu, sedel on! ...jej srdca šampión.
Prvé sa ozvali šálky. Zahrmotali, aby dal
pozor a neskúšal nimi manévrovať inak, ako obozretným, opatrným položením
na stolík.
Druhá si slzy smiechu utrela Belle, trochu
bledá a bez make-upu, ktorý jej očividne nechýbal, ukázala na príručný
stolík, akoby ju takto obsluhovával každý deň a bola to samozrejmosť, že
čaká na jej ďalšie príkazy a gestá. Ale ku podivu poslúchol.
Tretia sa ozvala návšteva.
- Pokladal som si za povinnosť prísť sa
slečne Belle ospravedlniť za to faux pas, ktoré musela absolvovať namiesto
našej namyslenej hviezdičky. Ale vskutku, bez jej pomoci by sme ten natáčací
šprint v ten deň iste neboli dokončili. Dúfam, že mi už odpustila moju čiastočnú nemotornosť, pokúšal
som sa ju vytiahnuť z toho ľadového rybníka čím skôr, naozaj som netušil,
že by mohla prechladnúť, alebo aj čosi horšie...- pozorne sa na ňu zahľadel a hoci
pod paplónom toho veľa nevidel, zazdalo sa mu, že na krku sa čosi červenie
viac, ako by sa malo, a to by ho mrzelo dvojnásobne.
Belle medzitým naoko ľahostajne naprávala obrovskú kyticu
kvetov, ktorú sa nikto nenamáhal vložiť do vody, maznajúc sa s každým lístočkom osve. Momentálne sa k nim túlila
namiesto plyšového medveďa.
- Pozrite, aký je pán Carlyle milý a pozorný. - upriamila aj jeho pozornosť na umelecky zviazaný artefakt. -
Ako ospravedlnenie mi priniesol toto. V živote som nevidela a ani nedostala
takéto zvláštne kvety...a toto...a ešte toto a toto tiež...rozkladala po
posteli čokoládu, fotku s podpisom a podpisy bez fotky, za každým
pohybom si nekoordinovane mimovoľne škohlajúc krk až kdesi do útrob tielka, čo
používala na spanie. Fľaky boli fakt hnusné. Rozškiabané všetkými smermi s kde-tu
už fliačikom premokajúcej krvi.
Drsne položil tácku a pristúpil k lôžku.
- Dovolíte? – siahol na jej kyticu a doslova
ju musel znova natrhať z jej brániaceho sa už patrične poopeľovaného náručia
ich odkvitajúcich výtrusov.
- Jasné, idete ich dať do vázy, ale hneď mi
ich zas prineste späť! – pustila nakoniec neochotne darček s ústami vykrivenými sklamaním ako malé
dieťa.
- Ako si slečna bude priať! Figu borovú!
Slečna zrejme nepozná celkom svoju anamnézu a kochať sa ďalej kráľovskými
ľaliami by ju mohlo stáť aj nejaký ten anafylaktický šok, drahá! ...ak vám to
neprekáža...- obrátil sa na vyjaveného hosťa, ktorý zrejme pochopil, na čo
naráža, keď mu ju stroho doslova vrazil do náručia, navyše ešte potlačiac skrz ňu, aby ustúpil.
- Prepáčte, nemohol som tušiť... - naozaj sa trochu zatackal. - ...poprosil som
manželku, aby sama osobne vybrala kyticu...a objednala a...mrzí ma to. – ospravedlňoval sa Robert
a chopiac sa inkriminovaných kvetov, pokúšal sa ich skryť za chrbtom,
akoby to pomohlo sa zbaviť ich jedovatého vlyvu.
- Tak potom je to jasné. Manželky sú už raz
také. Čudujem sa, že nezašla aj do cukrárne kúpiť zo päť tých malých hnedých
podlhovastých zákuskov s plnkou v strede...počkajte, ako sa to
volajú? – tváril sa, že úpenlivo premýšľa, ale dobre vedel, čo chce povedať,
len provokoval . – Rakvičky! – vystrúhal studený úsmev.
- Mňááám! Tie milujem. – ozvalo sa z postele,
kým jej ruky šli dodrať krk.
Zúfalo na ňu ukázal prázdnymi dlaňami.
- Ona by ich požrala na jeden šup, bez
mihnutia oka! Ani netušiac o symbolike a paralele...Čo to vlastne
akože študuješ, drahá?! Taktiku boja vo vysokej tráve?! Alebo primárnu funkciu
varechy v kultúre ženy? – zadrel necitlivo.
- Prestaňte! ...že...že sa navážate do mňa,
som si už takmer zvykla, ale nedovolím, aby ste urážali aj moju návštevu! Ste
grobian! Hnusný, arogantný, bez morálky a slušné správanie vám tiež nič
nevraví! – búchala zovretými päsťami po paplóne a sotva lapala dych, netušiac
prečo, keď dnes toľko na neho ani nenabliakala ako inokedy a už sa jej
nedá dýchať. – Nemôžem... dýchať...- chytila sa zas za hrdlo.
- Myslíte si, že je alergická na moje kráľovské
ľalie? – skontroloval indície s kauzálnymi produktami nad hrudníkom Belle Robert
a nechápavo sa pozrel za chrbát na prekrásne kvety.
- Nie, na mňa! – zrúkol a vrhol sa k tácke
po predpísané lieky.
- Prijmite teda dvojnásobné ospravedlnenie,
aj moje, aj sprostredkovane, od mojej manželky...- zahabkal muž a vidiac,
ako sa naozaj dievča nemôže nadýchnuť a s akými problémami vydychuje,
napriek tomu, že ju podopiera od chrbta a snaží sa ju udržať vzpriamene a pri
živote nejakým vdychovacím prostriedkom na roztiahnutie priedušiek...
Stačilo, aby na neho zboku pozrel. Vedel, že
má vypadnúť.
Konečne sa jej trochu uľavilo. Aplikovaný
spray zabral, ani si neuvedomila, že leží opretá o jeho pažu, ako o opierku
a pridŕža sa jej ako o stĺp oboma rukami.
- Hmmm, fajn. Ste totálne neznesiteľný. Návštevu
ste mi vyhodili, kyticu vyhodili...som zvedavá, čo pekné ste mi priniesli vy! –
dotiahla nehnevane, konečne sa odtiahnuc a oprúc sa radšej o chladivú
stenu.
Díval sa chvíľu na ňu, ako v nej bojuje
bezmocnosť s rozhodnosťou byť zas na neho patrične drzá a vyštekať mu
všetky hriechy za posledných pár hodín. Natočil sa k tácke a vybral spod
nej útlu knižôčku. Okamih sa ešte sám díval na jej predný obal kým jej ju
podal, vstal a spravil krok vzad.
- Prekliati básnici...Baudelaire...Kvety zla.
– odslabikovala so zlým prízvukom.
- Ráčte túto „moju kyticu“ vyhodiť, respektíve,
hodiť po mne, až keď zabuchnem zas dvere zvonka. – bez rozlúčky sa zvrtol a zmizol.
Dívala sa bezradne na dvere a bolo jej
ľúto, že tá sprostá geopatogénna zóna je už aj v jej malej stratenej
izbičke v poslednom kúte zámku, kde... predsa len zablúdil.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára