Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
19.kapitola
Peľové
zrnká
Pozrela pod jednu pažu, pod druhú.
Dvakrát. Zošit má, peračník, sylaby, poznámky z prednášok. Čím asi tak
zamkne? Presunula časť nákladu pod bradu a ...zosypal sa spod nej kolmým pádom
k nohám, hneď po Henryho otázke:
- Kam si sa vybrala? –
- Henry! – šmarila i zvyšok na zem a keďže
už mala zamknuté, sadla si k stroskotanému nákladu. – Teba babka neučila,
že sa nikdy nikoho pred odchodom nemáš pýtať kam ide, ak ti to sám nepovie, lebo mu tým
prinesieš nešťastie?! – vysypala na neho hrsť prchkých výčitiek.
Henry sa iba poškrabkal na brade. Nevedel si
spomenúť nieto na babku, ale ani na nijaké z jej iste dobre mienených rád. Celé
roky, ba desaťročia sa riadil striktne už len tými svojimi.
Chytila ho zdola za spustenú ruku a stisla
s úsmevom, aby ho zbavila rozpakov, ktoré nevedel skryť.
- Našťastie mala babka aj recept proti tomuto
urieknutiu. To sa vraj stačí posadiť, chvíľu ešte pobudnúť a potom znova
ísť. – pohniezdila sa v tureckom sede ako kvočka na vajciach a zhlboka sa nadýchla i vydýchla,
premýšľajúc, koľko to bude „na chvíľu“, aby naozaj eliminovala nešťastie. Tú
skúšku musí spraviť, inak letí.
Priletel však, riadne nečakane, niekto iný.
Upachtená asistentka s kôpkou podobných fasciklov, ako ležali roztrúsené
okolo nej, trošku zaspätkovala, vidiac ju piknikovať pred izbou na koberci,
ruka v ruke so starým komorníkom, ale povinnosť volá.
- Slečna, musíte nám helfnúť! Ste naša jediná
záchrana...- začínala si ju obzerať zo všetkých strán, dokonca sa odvážila
skúsiť kvalitu jej vlasov. Radšej sa ani nepohla, aby o ne neprišla. Držala
ako hluchý dvere.
- Ja už mám dnes padla, milá...ani neviem v akej
funkcii ste, ale ja, ako chyžná, som po pracovnej dobe! Mám voľno! Time out! - až teraz sa vzoprela a odšuchla sa
bližšie k Henrymu.
- Prosím! Bez vás sa ani nemám vracať. Tu
totiž nejde o nejaké posluhovanie, ale skôr záskok za slečnu Emilie,
ktorá...ako vám to...skrátka vraj do tej scény nepôjde, vraj jej za to ten
úbohý honorár nestojí. Potrebujeme nutne záskok. A v štábe sa
nenachádza nikto...povedzme vhodný... – vypustila na jedno zatiahnutie parnej
páky. Či skôr ručnej brzdy. Veľmi inteligentne nepôsobila.
- Vy potrebujete dublérku za slečnu de Ravin?
– preložil rovnako zmätený Henry slová udýchanej dievčiny s rukou na
prsiach dve sekundy pred kolapsom. Tá prikývla. Veľmi vehementne. A postupne
celým telom od vlasov až po potešené nohy, čo zadupkali od radosti, že ju chápu
a iste vyslyšia.
Belle vystrelila a oprašovala si zadok,
akoby sedela v mravenisku, nie na perzskom koberci v zámku.
- Ja, že budem herečkou? – preložila si
svojsky obe repliky dialógu a vypla prsia. Vypla by prsia, keby ich mala. No, mohla si vziať
aspoň pushapku, takto v tielku a kraťasoch...
Ale to už ju žena ťahala za sebou, vraj jej
všetko vysvetlí cestou a nech jej neurobí hanbu, že bude všetko ok a ona
si zachráni prémie, či čo.
- Belle...- zvolal Henry. – A čo vaše
dnešné doučovanie?! – ukázal smerom, kde pár desiatok metrov vzdušnou čiarou
bola knižnica s jedným vypusteným, v túto dobu už netrpezlivým, dohladovaným tigrom.
- Až naprší a uschne! Dlabem na to, šak
budem herečkou!...- natočila sa, ale viac ju nezaujímal, jediné, čo jej ešte
preblesklo totálne zresetovanou hlavou ako posledný záchvev zdravého úsudku
bolo poznanie, že ten starý ňuchal vie fakt o všetkom, čo sa v zámku,
kde šuchne. Aj o stretku. Tak prečo sa pýtal? Nič, nič, nič. To vyšumelo.
Ide na plac!
„Mám ja traktor, je to ZETOR. Kúpim si ja dve
vlečky, budem voziť herečky...“ predsa len si spomenul
na niečo po babke. Detská riekanka. To sotva. Kde je v letopočtoch jeho babka a kde JRD Dubov
diel...
Takmer vzlietnuté nadšenie, keď počul šťuknúť
kľučku s hrmotom zaprašťalo pri dopade na zem, spolu s kreslom, o ktoré
nechtiac zavadil, vytrieliac "šťuknutiu" naproti.
Potom sa vrátil k tigrovaniu. Dlhé kroky
skrz knižnicu sa zrýchľovali, tvár naberala na pote i červeni.
- A ty si jej to dovolil?! – osopil sa nervózne
na chudáka verného sluhu, ktorý ešte cestou sem vysondoval detaily „výnimočnej“
role svojej podriadenej v pár sekundovom zábere seriálu, ktorý beztak, pravdepodobne, vystrihnú.
- V tom jazere sú rozmnožené sinice! Čo ak ochorie,
schytá nejaký zápal alebo vyrážku?!...takmer nariekal, akoby sa v tej bačorine,
čo už nebola ani rybníkom a okupovala časť záhrady, čakajúc na debordelizáciu, bol práve čvachtal sám.
- Alebo všetko dohromady...- doplnil úctivý
služobníček zmenšený o pár čísiel, vždy pokorne súhlasiac s pánom.
- Henry! – zrúkol na neho. – Musíme tomu
zabrániť! Ak odmietla Ravinierka, ok, je to hviezda, má svoje maniere, ale
mohli do kostýmu napchať kohokoľvek zo svojich, nacapiť mu parochňu a bolo
by vymaľované, nie úbohú našu Belle! Ale oni dobre vedeli, čo je to za humus,
náš skysnutý rybník, tak sa im ani nečudujem. A tá držkatá sebavedomá hrdinka
nevie do čoho ide! A pochybujem, keď to aj zbadá, že cukne! – pricapil si
ruku na čelo a vytrielil smerom von, že Henry ledva stíhal držať stopu.
Pomaly sa míňajúci deň už napodobňovali iba
obrie reflektory a zrkadlá nastavené tak, aby svetla ešte bolo dostatok. Filmárom
nikdy nestačí bežné svetlo.
V jeho ostrí videl ohnutú kopu zmačkanej
zlatožltej tekvice v poslednom štádiu hnilobného rozkladu. Tvarom, konzistenciou, zápachom i chuťou...Vykašliavala čosi v predklone,
z prameňov vlasov jej tiekli prúdy vody, stotonové šaty ju ťahali k zemi.
Dve dievčatá sa pokúšali rozmotať mokré
šnúrky na chrbte, trmácali ňou do bokov, ale už za živa mali problém ju
napasovať do týchto bálových šiat, nieto teraz, keď prúžky saténu navlhli a obrástli
behom pár minút „kúpania sa“ akýmisi slizkými riasami.
- Vy už máte v tej peknej hlave nadobro
vyzametané?! Dočista? Dočerta! - osopil sa na úbožiačku, ktorej už aj nosom
vychádzali smradľavé bublinky, cestou drsne odsacujúc ľudí, čo sa mu pritmolili
do trasy.
Napriek
stavu nabrala guráž a chcela sa vrhnúť na toho gaunera, čo si zas o ňu
otieral tlamu.
Váha šiat a ruky asistentiek jej však prikovali
telo k zemi a ľadová voda si začínala vyberať svoju daň.
Namiesto
slov, párkrát nahlas prskla.
Očami poprebodával koho mohol a stal si
zoči-voči samotnému hrdinovi dňa, ktorý dubléra nepotreboval. Polovice zvrškov
ho už zbavili, plecia mu ohrievala erárna deka, ruky horúci nápoj a polodlhé
vlasy mäkkou osuškou sušila malá dievčinka stojac takmer na špičkách.
Exkluzívny servis, ako sa patrí. Klapka padla. Odznelo: dobrá. Mohol byť
spokojný. „Svoju krásku“ zachránil, detaily sa dorobia štúdiovo a v strižni.
- S vami si to ešte vybavím! –
natrčil na neho prst a vidiac, že už Belle vyprostili z obrieho šatového
skafandtra, nestaral sa, že ju deka sotva zahaľuje, chňapol ju za ruku a ťahal
preč.
Nikto sa mu nepriečil. Dokonca už ani ona sama.
Zamrzelo ju len, že sa jej nikto nepoďakoval, ani ON, ani nijako nezastal
a necháva ju bez slova odtiahnuť, ako zle zaparkované auto. A tak pekne
ju doteraz ťahal z toho zatuchnutého smradľavého rybníka.
- Haaapčííí! –
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára