Rumbelle
Na motívy rozprávky Kráska a zviera
31.kapitola
Peľové
zrnká
Mala chuť rozrážať ticho vopred
vytýčeným vnútorným monológom na dookola tú istú obohratú tému, ale krok za
krokom ju opúšťalo odhodlanie a malátnosť z nehybného, prispávajúceho
priestoru sa postupne zmocňovala aj jej samej aj všetkých rozhodnutí búriť sa, protiviť, odvrávať, brániť a slov v podobných intenciách odporu a vzdoru.
Hlavu mala zrazu ľahkú a čistú
a fascinujúca knižnica plná slov, ktorej prah práve prekročila idúc priamo za cieľom, mala tiež opačný účinok. Vzala jej z jazyka
aj tie posledné stopy urazenej svojbytnosti a viedla ju tmou skrz seba a tisíce príbehov vo
svojich útrobách, kdesi hore po schodíkoch k jej vlastnému...
Tenké prúžky svetla z „tajných“ dvier do ešte
tajomnejšej miestnosti prezrádzali, že tam je. Vždy tam býval, aj v časoch,
keď bol pre ňu len súčasťou potuchnutého puchu inventáru tohto zámku.
Zaváhala. Ktovie, či sa nalodí na niektorý z jej
smerov? Vyhodí ju, vyčíta..., vynadá..., vysvetlí..., vykričí..., vyskočí od jedu z kože...
Spoza zle tesniacich dvier sa ozvalo pomalé
krkvanie papiera.
Ničí nejaké dokumenty? Knihy?!...píše jej a
...nepíše. Trhá.
Zvedavosť jej priložila dlaň na plochu a čakala,
ktorým smerom sa pohne a či vôbec. Ľahké. Dômyselné zariadenie. Zasúvalo sa "to" do
strany, ticho, nehlučne, stačilo na piaď, aby sa pretiahla dnu, dokonca
nenápadne.
Sedel krížom za akýmsi písacím stolom, opierajúcim sa o priľahlú
stenu, z ktorej matne dopadalo svetlo zo starého olejového lampáša, odrážajúce
sa od umne nainštalovaného okrúhleho zrkadielka za ním.
Hlavu mal strčenú medzi ramená. Čomu sa
venoval, cez rozložitý chrbát zatiaľ nevidela.
Podišla k stolu, stále nezaregistroval,
že tam je. A možno aj hej, lebo nepatrne, s povzdychom, ktorý ju na
okamih pribrzdil, vztýčil hlavu a v ruke sa mu trochu triasol
pokrkvaný a zrejme znovu narovnávaný hárok papiera, čo nadvihol zo stola. Prostredníkom druhej po ňom pomaličky,
obkresľujúc kontúry obrázka, prechádzal.
- To je predsa...moja fotka z indexu.
Zväčšená. Prefotená? Dokrčená... – nahla hlavu trochu bokom a zahryzla si
do spodnej pery, prekvapená nie tým, ako sa rýchlo prezradila, ale tým, čo vidí.
Ešte chvíľu sa díval do skrkvaním
zvráskaveného čierno-bieleho portrétu, kým sa odhodlal pohliadnuť do tej živej,
dokonalej, v teplých farbách olejového lampáša, kradnúceho si jej podobu
priamo do svojej žltej plamienkovej tiež tváre.
- Nebol som spokojný
...teda...nepáčilo...vlastne...páčila sa mi, ale pochop, tvoja tvár bola zle
natočená a fotka smerovala von z indexu a to znamená, podľa všeobecne
platných povier, že daný študent vyletí zo školy. – usmial sa na ňu trochu placho.
Mala chuť ho zrazu upokojiť, akoby uverila
jeho rozprávke a brala ju nanajvýš vážne, nehľadajúc v nej druhé
roviny a alegorické posuny.
Tak len natiahla ruku a vnorila mu ju do
vlasov, zhovievavo prikyvujúc jeho neodolateľnej teórii výhovoriek nad výhovorkami.
Tvárou sa mu premleli desiatky pocitov,
papierová tvár sa roztriasla spolu s jeho, vypadla mu z ruky.
Obe mal práve voľné a ona bola tak
neuveriteľne blízko, a predsa stále priveľmi vzdialená, jej myseľ nedosiahnuteľnejšia
ako predtým.
- Len sa bojím...- zašepkal, kým mu dlane
pristáli na jej bokoch a po milimetroch si ju opatrne, netušiac, či smie, priťahoval
k sebe.
Neodolala. Stačila jedna dlaň, pár prstov,
aby ho skryla v objatí a uistila, že nech už sa bál čohokoľvek a o čokoľvek,
už sa báť nemusí. A aj jej samej, je pri ňom tak nejak sladko prenatálne dobre,
že celý kyslý svet tam vonku si môže trhnúť svojím jedovatým jazykom a otierať
ho o stenu až do krvi, ich dvoch to netrápi a spolu tie kvapky jedovatého
blenu a nepochopenia poľahky prekročia...len čo sa rozhodnú vyjsť z ulity
svojho tajomstva.
S nosom zaboreným v jej tričku,
vtiahol do seba razom všetky výčitky, odhodlaný drzo popátrať po prípadných
skrytých, lebo okraj croptopu bol nebezpečne krátky a skracoval sa aj tým,
že si nebadane vstávala na špičky a zakláňala sa celým telom dozadu,
veriac, jeho rukám, že ju držia pevne.
Skĺzol sa takmer k obnaženému pupku, kresliac
si ostrým nosom čiaru za sebou, tušiac, že opačným smerom sú miesta, ktoré musí
navštíviť na spiatočnej ceste.
Pomaly. Postupne. Čas spí v odľahlom kúte
a dáva si načas.
Ešte stále voňala, aj chutila vo vani
rozpustenou riadnou hrudou levandule, ale neodvážil sa jej to pripomenúť,
tušiac, že s rovnakou dilemou bude o chvíľu bojovať aj sama, len čo
jej dovolí nájsť jeho vlasy a dostať sa im až ku korienkom.
Ešte stále cítila, aký je nesvoj a každým
ďalším dotykom čaká odmietnutie, protest či rovno inzultáciu a musí byť na
to pripravený. Vedela, čím odzbrojiť jeho opatrnosť a odstaviť ju tiež
kdesi do tmavého kúta k spomalenému času.
Len čo pocítil jej letmé bozky vo vlasoch,
prsty neodolali, zakvačili sa jej o boky prudšie a vyniesli ju ako
pierko hore na stolík, neriešiac predmety na ňom, ktoré nemilosrdne lakťom súčasne
zmietol.
Pod lampou býva tma. Ale pod tou na klinci,
pribitom o stenu, skoro ako ona hlavou, z ktorej sa po tapete
rozplazili zelektrizované vlasy, bolo jasno. Jasno vo veciach túžby dvoch ľudí,
ktorí kašlú na konvencie a všetok ten marast okolo miest v živote a osude
a chcú len byť aspoň chvíľu nikým a ničím nerušení v jedinom mocnom
súznení. Neriešiac právo, morálku, bontón ani tisícročné pravidlá vývinov
vzťahov. Túžiac byť tu a teraz jediní a veriť, že toto je to
najlepšie, čo ich mohlo postretnúť. Toto je pravá láska. Aj bez chodenia,
spoznávania sa, vyznaní a prvých nesmelých bozkov a pod nohy sa im stále pletúceho času, o ktorom vravia,
nič o skutočných citoch netušiace, zákony.
- ...si len moja...len moja! – šepkal jej do
vlasov, kým rozrážal trochu váhavé kolená a primäl ju vymeniť v objatí paže za
nohy, aby mala voľné prsty a mohla mu pomôcť s hlúpou košeľou, čo sa
ani len porovnať nedala s jej nádherne voľným croptopom, ktorý sa už v hrudke
zhužvaný trel o jej obnažené lopatky a mizol v tme priehlbiny za
chrbtom, čo sa zväčšovala, lebo slovko „len“ zrazu otvorilo svoj nový význam a ona
práve tento chcela vychutnať, kým doznie rozmenený na drobné, nežnejšie
slovíčka, ktoré sa neostýchal venovať len jej...Len JEJ!
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára