RUMBELLE - Vianočná rozprávka II 10. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

10. kapitola

Jablko...

   S rozpakmi sa dívala na tenučkú oblátku, strieborný mesiac cesnaku zaliaty zlatým medom, čo si práve hľadal cestičku do taniera, aby definitívne zmenil chuť prvej dnešnej polievky. Otcov mohutný dojatý hlas sa už hodnú chvíľu tiež rozlieval v dobre známych veršíkoch, ktoré dnes nevnímala s takou bázňou ako po iné roky. Ani obdivné povzdychy, keď, ako vždy, trafil presne všetky rohy kútov orechmi a nejako jej unikalo aj to, či sa už modlili, alebo to ešte len príde.

  Bolo jej tak nejak zvláštne na duši, akoby sa jej tam usídlil smútok v šate nostalgie a chcel ju celú ovládnuť a zamotať v rukávoch namiesto paží, po ktorých tajne túžila, hoci netušila komu ešte budú patriť...

  Zodvihla viečka a zmes ľudí sa jej rozmazávala v dúhovej atmosfére tých najkrajších šiat a šperkov a úsmevov i nálad. Do toho cinkot príboru, šepot a vône od výmyslu sveta. A predsa sa tu cítila osamelá. 

  A nikto by nemal byť sám na Vianoce...

  Pred tvár sa jej zrazu dostal obrázok inej siene... tmavej, so stromčekom uprostred a maličkým svetielkom chytajúcim sa už-už obživnúť prvú sviečku na ňom, v rukách...neznámeho muža. 
  Ozaj neznámeho?

  Vystrela chrbát, až si to všimli aj susedia pri stole a obrázok sa rozplynul...

  - Zabehlo ti, drahá moja snúbenica? – podstčil jej Gaston ochotne pohár vína pod nos, nerozpakujúc sa predtým namočiť si doň svoje už poriadne zamastené ústa.

  Zahryzla si radšej do jazyka a natočila sa k sestre, ktorej sa ušlo miesto vedľa nej.

   Kiežby, ale aspoň z druhej strany Gastona, snívala malá a topila sa v lesklom odraze červeného vína, ktorému Belle dala košom. Aj s majiteľom. Rýchlo skryla ruku medzi látku sukne, lebo nečakala, že sa k nej Belle tak rýchlo natočí, potom, čo Gastom bravúrne odvedie jej pozornosť a ona bude môcť... Nebude môcť.

  - Cara, zase si si vzala z vianočných koláčikov a budeš sa nimi v noci tajne napchávať? – obvinila mladšiu sestru, ale v duchu sa nad jej obžerskými chúťkami pousmiala. Iste sa s ňou podelí. Ako každý rok. Povzdychla.

  Cara záporne zakrútila hlavou a ruku pchala, ako to len šlo, hlbšie a hlbšie, až zrazu zjojkla a čosi cinklo o dlážku. V hovoroch hostí to nespôsobilo veľký rozruch, ale ohnúť sa po onú vec, teda zmiznúť na okamih pod stolom, neprichádzalo do úvahy.

  Belle sa pousmiala, obratne vyzula topánku a bosou nohou nenápadne nahmatávala sestrino tajomstvo pod stolom. Márne dumajúc, ktoré koláčiky cinkajú...Aké však bolo jej prekvapenie, keď v prstoch vyniesla na svetlo drobné manikúrové nožničky, aké na ozdobu nosievali mladé dámy za opaskom, ako najnovší výstrelok módy.

  - Načo sú ti pri štedrovečernom stole nožničky?! – nahla sa k sestre a zachovávajúc tajomstvo, strčila si ich za sklad vlastnej sukne.

  Cara sa trochu začervenala.

  - To je tajomstvo. Nemôžem ti povedať, ani nemôžeš vedieť, že ti tajne musím odstrihnúť prameň vlasov. Sľúbila som mu to...On ich potom zviaže so svojím prameňom a potom...potom ti to dopoviem. – vyklopila úprimne a spamätala sa neskoro. – Však sa nehneváš? ... ja z neho nemôžem a on tak pekne prosil. – mykla bradou nenápadne na Gastona, celého už červeného, lebo práve dorazil ponúkaný pohár vína a pátral po ďalšej karafe.

  Zagánila na neho a zdal sa jej ešte odpornejší ako doteraz.

  Načiahla sa za džbánom a s úsmevom od ucha po ucho kopla mladého pod stolom koľko vládala. Zatackal sa a s hrôzou sa na ňu pozrel.

  - Dovolíš, drahý môj snúbenec, aby som ti poslúžila a splnila tvoje tajné želanie? – zámerne cinkla do jeho čaše, aby nemusel pridlho naháňať svoje nemravné myšlienky po rozume. Iba po hlave. Prázdnej.

  Zopár dospelých sa s uznaním uškrnulo, vidiac mládež v tak úprimnom nežnom rozhovore.

  Natrčil svoj pohár. Belle sa viac nahla, ale iba preto, aby sa opätkom lepšie zaborila do jeho topánky a začala pomaly, pomaličky, vychutnávajúc si zabáranie sa aj Gastonove rozpaky a premáhanie bolesti, liať.

  Zbledol, vypúlil oči a zašepkal radšej, že mu stačí skôr, ako mu kovový opätok prederaví jemnú teľaciu kožu obuvi a aj tú jeho vlastnú. Buchla džbánom po stole a spôsobne prisunula nohu k nohe, úsmev jej však nezmizol z líc. Ou-ou, Gaston pochopil, že neskončila.

  A naozaj. Pritiahla sa o piaď bližšie a takmer do ucha mu predložila žiadosť.

  - Čo sme si, to sme si. Je čas, tu a teraz, na Štedrý deň, aby sme si navzájom odpustili a pokúsili sa dať náš vzťah konečne na pravú mieru. Čo ty na to? – zaznelo líškavo, ale jemu vystúpil pot na čelo z náhlej zmeny nálad, o ktorej netušil, čo v konečnom dôsledku znamená. Ani dešifrovať slovné spojenie "pravá miera" v Bellinom podaní nemal veľkú šancu. Obával sa, že to nebude v  intenciách jeho predstavy vyvíjania sa ich vzájomného vzťahu.

  Nenápadne sa nahol a pračudesnou mimikou sa na to pýtal Cary.

  Tá, ale bezmocne, aj bezradne krútila hlavou, že zatiaľ, za nič nemôže a  ich spoločný plán, ktorý tajne kuli, ako sprisahanie proti sestre, nejako nevyšiel...alebo, že by predsa? Neveriacky sa zahľadela na staršiu sestru a jej zaliečavé správanie sa k chlapovi, ktorého inokedy nevedela ani vystáť.

  Belle však mala inú starosť. Aby si ostatní nič nevšimli, tvárila sa, že napráva spolusediacemu límec, ale to len nenápadne omotávala prameň vlasov okolo prsta, aby v nečakanom momente trhla, aj keď pôvodne chcela použiť milosrdné nožničky. Nie, nechcela.

  - Auuuu, to ale strašne bolí! – vyskočil mladík, prevrhnúc stoličku aj pohár vína a všetci sa nechápavo zadívali jeho smerom a očakávali patričné vysvetlenie.

  - Och, chudáčik, pozeral sa nožíkom, musím ho ihneď ošetriť...- snažila sa Belle vysúkať sa spoza stola a zmiznúť.

  - Sadni si! – zahrmelo dvoranou.

  Sir Maurice sa s hrmotom postavil a napomínal dcéru. – Počas sviatočnej Štedrej večere smie vstať iba gazdiná. Nikto iný! Iba gazdiná domu! – prízvukoval.

  Belle nebojácne zostala stáť.

  - So všetkou úctou, drahý môj otče, a s pamiatkou na našu ctenú mamičku, ktorá už, žiaľ, nie je medzi nami, teraz som... tu... ja... najstaršia ...gazdiná v rodine a tak... mám právo vstať a ošetriť si... svojho... nastávajúceho. Ako jediná...  – postupne jej odvaha ubúdala. A hrané úsmevy na Gastona hlásili tiež vyčerpanú studňu.

  V sále však zašumelo pritakanie a dojatý otec si sadol, aby poutieral slzy nad krásne patetickým vyznaním svojej najstaršej dcéry. Bol by jej, sirôtke svojej, a nielen teraz, dovolil a splnil čokoľvek.

  Aj Gaston sa pohniezdil, šúchajúc si oskalpovaný kúsok zátylku a s nevôľou pozoroval, ako Belle mizne z komnaty.

  Neudržala slzy. Takto bezcitne zaťahovať nebohú mamičku do klamstva, len aby sa zbavila toho...toho... ani na meno, ani na priliehavé adjektívum neprichádzala. Všetky škaredé, dehonestujúce a vulgárne, čo poznala, aj keď ako dáma, nesmela, už dnes použila najmenej stokrát. Načo si pridávať hriechy.

  Letela chodbou, ale pred jednými dverami zastala. Za nimi bol vianočný stromček. Zatiaľ temný. Spomenula si. Treba zapáliť prvú sviečku. Ako gazdiná. Je to na nej... potom slúžky dokončia ostatné, aby panstvo našlo symbol Vianoc v plnej kráse.

  Na malú triesku z krbu nabrala chvejúcu sa iskierku plamienka a opatrne niesla k sviečke. Priložila ku knôtu, povzdychla a zašepkala úprimne svoju malú prosbičku.

  - Prosím, prajem si, z celého srdca lásku. Úprimnú, krásnu a večnú lásku...- pokorne odriekala želanie, pamätajúc si matku, ktorá presne toto, alebo tak nejak, šepkávala prvej sviečke na stromčeku a oči jej žiarili a bol v nich celý jej svet. Manžel - otec a deti a... 

  Rodina.

  Oči jej zaliali slzy, ale bolo jej zrazu tak ľahko na duši, akoby sa zbavila nejakého bremena.

  Ani si neuvedomila, koľko tam s bázňou,  stále pod stromčekom stojí, keď do miestnosti vošli rozchichotané slúžky s obavou, že panstvo už dovečeriava a stromček ešte celý nesvieti. Dali sa do zapaľovania, až tu uprostred sály vykvitla rozžiarená nádhera, akú ľudskú oko ešte nevidelo. Zatiaľ ani to jej, lebo stále nedokázala zastaviť príval sĺz.

  Dvorana sa začínala zapĺňať ľuďmi a koledami.

  Prikmotrila sa k nej sestra a zo záhrenia vytiahla veľké červené jablko.

  - Ďakujem, nie som hladná. – usmiala sa na ňu a objala ju okolo pliec, márne hľadajúc nápev spievanej piesne, či aspoň pár slov textu.

  - Ty si hlupaňa, Belle! Neviem, čo na tebe Gastonko vidí, ale sú Vianoce a tu máš darček odomňa. – Videla som, ako si mu nenápadne vytrhla ten prameň vlasov. Teraz si musíš odstrihnúť aj ty svoj, zviazať ich navzájom, vydlabať toto jablko, dať ich dnu s ružou a previazať ružovou mašľou. A potom pôjdeš pod jabloň, tam ho zakopeš a...a...počkaj...- začala sa zas hrabať v tretkách povešaných na opasku, až vytiahla zrulovaný kúsok papierika. – Toto musíš odriekať. Pritom. – rozbalila ho a slabikovala: -  Ako zapletám tieto dva pramienky vlasov, spájam naše životy dohromady. Aby sme sa navždy milovali! Ako to činím ja, tak sa staň! – pozorne zaklínadlo poskladala a podala sestre.

  - Cara! V takýto sviatok a ty s takými pohanskými zariekaniami... – zhrozila sa, ale vidiac odhodlanie mladšej sestry, aj jej smútok v očiach, aj jej obetu, uľútostilo sa jej, a vzdala sa ďalšieho kázania.

  - Ty ho naozaj ľúbiš, Cara? – spýtala sa neveriacky.

   Malá povzdychla a vrhla sa jej okolo krku a fňukala, fňukala, fňukala.

  - Prestaň. Aj ja mám pre teba darček. – žmurkla a vytiahla spoza opaska svoje tajomstvo. Gastonov pruh vlasov. – Vykmasla som mu ho pre teba, drahá sestrička. Vezmi si ho, prilož k nemu svoj, natlač do jablka a buďte spolu šťastní. – vážne prikývla svojmu rozhodnutiu.

  Cara si nedôstojne utrela nos. Opatrne prevzala vytrhnuté chlpy a hladkala ich s očividnou láskou na dlani.

  - Je to celé...v keli. Kde by sme teraz, uprostred zimy, našli ružu? Hááá? To by musel byť zázrak! – sťažka vzdychla.

  Belle si zahryzla do spodnej pery.

  - Ale dnes sú Vianoce. Čas zázrakov...a ja presne viem, kde takú ružu nájdem. A keď nenájdem, nechám si ju pričarovať! Pre teba! Je totiž niekto, kto mi, povedzme,  dlží jednu malú službičku...– potiahla sestru bokom. – Ty ma ale nesmieš nikomu prezradiť. Musím totiž, na chvíľu, odísť zo zámku, ale neboj sa, do rána som späť, aj s ružou! To ti sľubujem. Pre tvoje šťastie urobím všetko...– dvihla dva prsty na prísahu.

  - Verím ti. Ale bojím sa. Hádam len nechceš ísť za dvanástimi mesiačikmi? To...to je predsa iba rozprávka, Belle. A na rozprávky už nikto neverí. Už sme veľké...na...rozprávky...- strácala nádej.

  - Ja, hej. Teda, nie, že ja som veľká, ale že ja, hej!  Ja verím! – usmiala sa. – A vieš čo, to jablko mi daj, na cestu, ak by som vyhladla, napríklad. Alebo, ako darček, možno...- zapýrila sa trochu, uvedomiac si, čo za darček značí jablko a vrátila ho do vrecka, dehonestujúc ho dobrovoľne radšej na tú obživu na cestu. - Ty ich máš tam plný stôl. Maj sa! A neprezraď ma! ...- zakývala a nenápadne sa stratila z komnaty, z chaosu rozdávaných darčekov, smiechu a radosti.

  Nasala chladný večerný vzduch.

  - Je čas na život, Belle! - roztiahla paže, akoby práve vstala z postele. Z dlhého, predlhého spánku.  -  Ide sa za dobrodružstvom! – 

  Pritiahla mašľu plášťa a rázne vykročila do zimy, povzbudzujúc sa slovami.

- Kde bolo, tam bolo...V rozprávke o trojruži bol zámok, v tom zámku zviera. Osamelé, celkom opustené...a na Vianoce predsa nikto nesmie byť sám... Už sa nenechám tak ľahko vyhodiť! – pohla do kroku a zimu si ani nevšímala.

 domiceli

cililink...

zazvonil zvonec a tohto ff je koniec... 

:-) 

...ale pozor, pokračuje Vianočnou rozprávkou III. 
Hľadajte vo FANFICTION MENU 

RUMBELLE - Vianočná rozprávka II 9. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

9. kapitola

Jablko...

   Už len čakala, kedy sa dvere otvoria, zjaví sa v nich nejaká služobná a dostane chudera opätkom do hlavy. Nedočkavé budúce nevesty - čakateľky o dušu hádzali svoje črievice poza plece za chrbát smerom k dverám, v nádeji, že špička bude smerovať von a ony sa ten rok vydajú. Ale nejako to nevychádzalo a každá sa naspäť obúvala s dlhým nosom a chlapcom, netúžiacim ešte sa dostať do chomútov,  padali kamene zo sŕdc.

  - Belle, si na rade. – ozval sa zozadu miestnosti Gaston, stojaci  pri krbovom ohni, kde mu dali na starosti roztápať olovo na ďalšiu zo skúšok veštenia budúcnosti. Jediný chcel Belle! A bolo mu jedno, či sa kvôli nej a ich majetku bude musieť oženiť, alebo nie.

  Zagánila na neho a najradšej by svoju topánku šmarila do toho dotieravého poďobaného ksichtu, ale obyčaj je obyčaj. Zúrivo sa vyzula, dievčatá jej uvoľnili miesto a netrpezlivo čakali, čo sa stane. Až keď počula závistlivé „aaach...“ a chabý potlesk, obzrela sa, aby aj sama videla, že jej topánka mieri kdesi do sveta. Nechápala ale, prečo sa Gaston hrdo zaškeril a ostatných si opovržlivo premeral. Hrdina...

  Bosá k nemu dokrivkala a chcela mu to patrične vysvetliť aj vytmaviť v jednom, ale strčil jej do ruky práve stopený kúsok olova na naberačke a ukázal na džber vody pod nohami.

  - Lej! Máš právo. Postúpila si do ďalšieho kola. A daj si záležať, aby som ako odliatok bol dokonalý a krásny. – ustúpil o krok a vypol sa,  akoby stál maliarovi pred stojanom.

  Naberačka sa jej zatriasla jedom v ruke, ale čo, je to len hra. Vyleje, nechá stuhnúť a potom si Gaston i všetci ostatní zvedavci môžu v tej nič neznamenajúcej, o dno rozprsknutej hrude, ako každý rok, hľadať svoje črty až do rána. Rytier? Bojovník? Hrdina? Vysoký? Škuľavý? Vráskavý? Krivý? Všetko jedno, kto, čo chcel, tak si v tej chumlanine zo stuhnutých kúsočkov olova aj našiel. Stačilo mať dobrú fantáziu, alebo presné parametre obete. Och, keby mala tú moc, aby "naliala" čosi, z čoho im sánky padnú! Zapriala si v duchu.

  Vo vode to zasyčalo a kým sa všetci zbehli, roztopašná víla, vnímajúc pozorne jej poryvy, hompáľajúca nohami z krbovej rímsy,  zašemotila nejaké to zaklínadlo a bolo.

  Strčiac ruku do ľadovej vody vytiahla Belle, čuduj sa svete, takmer dokonalú figúrku. To sa teda jakživ nikomu nepodarilo! Všetci vzdychli nadšením a ta sa do rozboru!

  - Podľa mňa je na Gastona primalý. A je aj štíhlejší. Taký neduživý, skade ruka-skade noha. – porovnávala Ashley model s prototypom.

  - Aj vlasy má dlhšie a strapaté, nie také ulízané za uši...- zapojil sa ktorýsi, čo mal Gastona tiež v zuboch a prirovnal olovené pásiky rozprsknuté okolo imaginárnej hlavy k riadnej guči chlpov. Lebo tak vskutku aj vyzerali.

  - A tento má krivé nohy aj ruky a aj nos ostrý a končistý a je celý akýsi doškriabaný, to nemôže byť náš krásny Gaston! – dokončila Cara a vrhla na mládenca, čo akože stál modelom svoj zamilovaný detský pohľad.

  Iba Belle nič nevravela, len sa s hrôzou dívala na maličkú neforemnú postavičku v dlani, ktorá akoby ju pálila a miniatúrne bodky očí na imaginárnej tvári zabárali sa jej do vnútra a vyvolávali akýsi zvláštny pocit. Ľútosť? Spolupatričnosť? Nejaké puto, ktoré ju priťahovalo...a vťahovalo a pripomínalo...Preľakla sa, keď si uvedomila čo. Koho! 

   Vypustila ju radšej späť do vody a dívala sa, ako klesá na dno sprevádzaná bublinkami, čo v jej ušiach menili sa na vyslovované slová. Slovo. Jej meno. Belle...

  - Vidíte, má vkus, ani jej sa ten škriatok, čo z toho vznikol nepáčil, tak ako ja. – vypol sa Gaston zas hrdo

 Že už ho chrbtica nebolela z tých trápnych nabubralých pohybov, čo dookola opakoval, aby na seba upútal jej pozornosť! 

  - Kašlime na to. - mávol rukou nad kaďou. -  Kto má drobné mince? Hodíme ich do vody a všetko zlé zo seba zmyjeme. – našiel recept, ako snúbenici vymaže z hlavy niekoho iného. A ešte takého! S nevôľou sa pozrel do džberu, kde sa na samom dne leskla figúrka. Kopol doň, voda sa roztriasla, ale „on“ tam stále bol a akoby sa mu smial do tváre.

  Syn si vážne prezerala príchodzie. Už-už to vyzeralo, že brány Fensaliru zostanú pred nimi zabuchnuté, keď sa žezla chopil Loki so svojím podrezaným jazykom.

  - Prichádzame z ďaleka. Viem, že nie sme ani bohovia, ani sme si, zatiaľ, nevyslúžili tú česť prekročiť brány sály, ale tu, moja pani, má zázračnú moc. Vie meniť seno na zlato...- 
  - Slamu! - osočil sa a strčil mu štuchanec  pod rebrá Rumpel.
  - Seno, slamu, rašelinu, rákosie...z čoho len chcete vie pomocou tohto tu...  – zazrel na Rumpla, či mu neráči pomôcť s tými hroznými názvami ženských zbraní. Ráčil.

  - Kolovrátku, praslice, vretena...- gánil na Lokiho, či nemohol vymyslieť niečo bežnejšie a prijateľnejšie. 
  - Zo všetkého vám nasúka zlaté nite! Oveľa kvalitnešie, jemnejšie, žiarivejšie ako ukuli kedysi trpaslíci - synovia Ivaldiho vlasy pre Sif.

  Nie, že by sa nerád chvastal svojimi schopnosťami, ale mala to byť nenápadná misia, nie verejné divadlo, s klamlivou reklamou pre polovicu Asgardu, navyše tú ženskú!

  V tom sa brána zvnútra sama otvorila a v nej stála hrdá majiteľka osobne. V nádherných bielych šatách, čo sa vlnili okolo nej, súčinnosťou volavčieho a sojčieho peria a vánku z prievanu. Vysoká, štíhla, len v tvári jej sedel nevykoreniteľný smútok matky, ktorá stratila milované dieťa.

  Loki sa nebadane stiahol za Rumpla.

  - Dnes je zvláštny deň. Má prísť človek – nečlovek a ukázať mi zázrak, ktorý stvorí ďalší zázrak, hoci cenou bude slza. Preto je moja sála plná a nevieme sa už dočkať... - prednášala pateticky, akoby odriekala veštbu. - Povedz starena, ty si tá návšteva, na ktorú od rána čakáme? – zachytila trasúceho sa  Rumpla pohľadom.

  Tak je to pravda, že Frigg vidí budúcnosť. Sklonil znervóznený Rumpel, obávajúci sa priskorého odhalenia s uznaním hlavu a párkrát ňou súhlasne zakýval.

  Boli dnu. Kráčali za jej vznešeným zjavom do sály celej zo striebra, až oči z lesku prechádzali. Všade bolo počuť šum. Nielen hlasov, ale aj vody. Voda, voda, samá voda, akoby bol palác uprostred vodopádu, jazera, alebo mokrade.

  Frigg si sadla doprostred sály k svojej praslici a vyzvala návštevu, aby ukázala svoje umenie. Radi sa vraj naučia nové veci, ako súkať tenké nite, jemné ako vlákna pavučín, či niečo podobne hodnotné rovnajúce sa zázraku, ktorý považovala len za metaforické vyjadrenie niečoho nového, čo prichádza zďaleka.

  Rumpel nenápadne mrkol na Lokiho, aby sa nezdržoval, vyhľadal medzi ženami Idunn a dostal jablko za každú cenu.  On sa zatiaľ bude snažiť zabaviť spoločnosť. Čas na predstavenie, aké oči tohto sveta ešte nevideli.

  - Viem napriasť zlaté nite z obyčajnej slamy! - skríkol pyšne. 

  Úklonom požiadal Frigg, aby mu láskavo uvoľnila svoje miesto pri kolovrátku a poprosil o trochu tej slamy. Sálou zašumelo, ale našli celú otiepku. Ktorási ju v náručí ako vzácnosť dovliekla rovno zo stajne, predstavujúc si v duchu, že to už nesie plné vretená zlatých nití v rovnakom množstve, ak nie väčšom.

  Koleso kolovrátku sa roztočilo. Klopotalo najskôr všakovako, kým sa jeho tón nezmenil na pravidelný a spod ruky škaredej, vráskavej stareny v úbohom biednom oblečení s tvárou zrazu zmenenou na nepoznanie k horšiemu sa začínala súkať tenučká zlatá nitka. Žiarila, trepotala sa vo vzduchu a svietila nežne, naozaj, ako zlaté vlasy Thorovej manželky Sif, ktoré jej musel zaobstarať kedysi Loki, keď jej zo žiarlivosti ostrihal tie jej. 

  Už teraz im bolo jasné, že podobnú nádhernú hrivu ako má bohyňa, môže mať  každá! Stačí mať doma slamu a...

  - Musíš nás to naučiť! ...Chcem to vedieť!... Hneď!... – prekrikovali sa jedna cez druhú, zhrčiac sa okolo Rumpla ako osy.

  Nadšená Frigg sa pohrávala s kúskom zlatej priadze.

 - Dám ti, čo len budeš chcieť, ak ma naučíš svojmu umeniu. Žiadaj...- postavila sa pred Rumpla, utíšiac ostatné zvedavé ženy.

  - Dovoľte, vznešená, krásna vládkyňa, ale moje umenie nie je pre všetkých. Rád...rada... vám ukážem, ako sa zo slamy pradie zlatá priadza, ale len medzi štyrmi očami. – uklonil sa Rumpel až po zem a v duchu sa usmieval svojmu náhlemu nečakanému šťastiu. 

  Môže si priať, čo len bude chcieť. 

  A on vie, čo chce!

domiceli

RUMBELLE - Vianočná rozprávka II 8. kapitola

RUMBELLE

Voľné pokračovanie fanfikov

VIANOČNÁ  ROZPRÁVKA II.

Xdielovka

8. kapitola

Jablko...

   Už sa nezamýšľal nad abnormalitami tejto ríše. Ako môže koreň viesť do koruny stromu... Môže. Očividne. Uchočujne. Nosocitne. Menila sa krajina, teplota, vzduch, vône i zvuky. A nič z toho nepripomínalo domov...

  Tú úchvatnú panorámu zasnežených hôr a popraškom i srieňom zasypaných vrcholkov stromov, ktorú by bol býval videl, keby si ráčil odostrieť aspoň v jednej z nespočetných komnát svojho zámku. Teraz utopeného v záľahách snehu. Pravého snehu, nie ľadu! Ten štipľavý decembrový vzduch, čo dráždi nozdry svojou čistotou, sviežosťou  a bielou nevinnosťou, ktorý by bol pocítil, keby otvorí okná a odchýli i okenice a dovolí pľúcam ho nasať aspoň v niekoľkých dúškoch. Tá pieseň nedočkavej meluzíny uviaznutej v komínoch, ktorú mohol vyslobodiť, ak by zapálil oheň v krbe...A ešte vôňa štedrovečerného stola, krehké plamienky sviečok na vianočnom stromčeku a anjelské zvonenie...ešte chvíľu a cvrkne mu od dojatia!

  - Vyzeráš, akoby by ti bolo treba ísť...- ukončil jeho lokal patriotskú nostalgiu ten nevďačník Loki, ktorého vytiahol zo samotného pekla a on namiesto toho, aby mu pomohol sa v tomto ich sprepadenom svete orientovať a čím skôr sa z neho dopratať zas domov, len otravuje, obťažuje, zdržuje a má navyše nemiestne poznámky!

  - Svoje biologické potreby nebudem riešiť s tebou! – trhol hlavou, až mu v krku takmer prasklo.

  Loki sa usmial popod fúz.

  - O tom, že ti semeno už vráža  na mozog som nevravel. Ale ako si mi to minule šplechol do tváre ty, že sa u vás hovorí? „Trafená hus zagágala?“ – neudržal jazyk za zubami a ešte rozšafne pokračoval. – Poviem ti, ženám nehodno veriť, ale bez nich svet vyzerá...asi ako ty! – odpľul si do vody, ktorá už nebola ľadová, skôr vyhrávala všetkými dúhovými farbami, akoby sa presúvali rovno po Bifroste, až k bránam samotného Asgardu, rovno do paláca slovutného Odina.

  Rumpel zagánil, ale nemal chuť si kaziť spomienku. Mal chuť ju dokončiť. Niečím krásnym, nežným, pokojne znesie aj usmiatym a štebotavým, čo sa bude tmoliť po zámku a bude mať na sebe sukňu! A prečo nie? Sú predsa Vianoce...čas radosti, veselosti...darčekov...Opatrne sa pozrel na Lokiho, či aj on náhodou nevie čítať myšlienky, ale ten sa len mračil.

  S nikým s Asgardu sa stretnúť nemienil. Nech si premieľal ktoréhokoľvek z bohov, ktorúkoľvek z bohýň, u každého mal čosi nekalé na rováši a obava, že by mu pred Ragnarokom ešte trochu a aj radi skomplikovali cestu životom, uvidiac, že je zas na slobode, vymknutý z osídiel ich trestu, bola namieste a oprávnená.

  - Predpokladám, že máš plán. – otočil sa Rumpel na Lokiho s trochou sarkazmu, lebo tento nápad, ísť rovno k bohyni, bol jeho.

  - Ak aj prenikneme do Asgardu, ďalej ako po dvere ktorejkoľvek siení sa nedostaneme. Syn nás nepustí. – odlepil sa Loki od kormidla.

  - Syn nás vpustí. Vpúšťa tých, ktorí si to zaslúžia alebo majú božský pôvod. Ja budem ten prvý a ty zneužiješ svoje privilégium boha, drahý Loki. A ďalej?! – cynicky sa uškrnul na celé ústa objednávateľ.

  - Aké ďalej?! Ako si ty chceš zaslúžiť, aby ťa vpustili?! – chytil sa slovíčka úbohý Loki, ktorému sa plány, ako sa nedostať sem a nemusieť sa rovnako dostať do kontaktu s bohmi rúcal tehlička po tehličke.

  - To je tvoja starosť! Ty si tu doma, dokonca v spálňach viac ako doma, pokiaľ mýty neklamú, tak sa čiň! Jediné, čím ti ja momentálne poslúžim, bude tvoja vlastná finta. – odsekol, spravil zopár ťahov nervóznymi rukami a obaja tu stáli v ženskom prestrojení. Jeden "krajší od druhého". Metaforicky. – Ideme predsa do časti mesta určeného pre nežné pohlavie. Takto zapadneme. – napravil lem závoja skrz Lokiho tvár.

   Svoj image stareny neriešil. Bol skrátka dokonalý. Bez debát!

  Loki len zúfalo trhol upravovaným kusom látky, takmer ho znehodnotiac a zamotal si do neho celú hlavu.

  Mesto bolo plné takých, ako sú oni dvaja. Iste ich považovali za nejaké privandrovalkyne z Midgardu, miesta, kde žijú ľudia, ktoré majú čosi za ľubom, či už modlitbu, obetu alebo drzú prosbu k niekomu vyššiemu, čo tam po nich, po obyčajných smrteľníkoch. Denne sa ich tu tmolili desiatky. Hlavne, že nosia dary, sú úslužní a pokorní...

  Loki po chvíli mykol Rumplom a stiahol ho za akýsi stĺp.

  - To je Fensalir! Tu sídli Frigga. – šepkal s obavami, dívajúc sa na obrovské múry paláca pred nimi.
  Rumpel si ho s odporom premeral. Hľa, boh a pritajuje sa. Skrýva. Skŕča sa tu ako obyčajný červ. Pche...

  - Nejdeš ju pozdraviť? - prebodol ho pohľadom. - Iste rada uvidí vraha, zodpovedného za smrť jej milovaného synčeka Baldyra. Poviem ti, drahý priateľu, to od teba nebolo vôbec pekné zneužiť jedinú jeho aj jej slabú stránku, ono imelo, ktorému ľudia tam u nás tak veria, že má čarovnú moc. Tuším som ti pričaroval práve tie isté ženské šaty, ako si mal v ten deň, keď si sa k nej nenápadne dostal a túto informáciu, že jedine to imelo jej neprisahalo, že sa Baldyra nedotkne, a tak zostane navždy nesmrteľný a nezraniteľný, si ľsťou z nej vymámil. – zadrel do Lokiho svedomia a s úľubou pokračoval. – ...alebo ti pričarujem tie ženské šaty, v ktorých si bol navlečený ako stará baba v jaskyni, ktorá ako jediná odmietla zaplakať nad jeho smrťou a tým porušila sľub tvojej "prenáhhernej" dcérky, že ho pustí z Hell, keď všetci do jedného nad jeho smrťou zaplačú?! – až sa striasal od radosti, ktorú mu spôsobovalo takéto mučenie protivníka, ktorého by najradšej sotil rovno pod kolená Frigg a za odmenu si vypýtal to jablko. 
  Možno to aj učiní, ak tento naničhodník nevymyslí čosi sofistikovanejšie, hodné ich oboch a ich povesti taktiež. Na tej si treba zakladať.

  Loki sa nebavil. Ani si nepredstavoval, čo by ho za to čakalo. Zďaleka nie všetci bohovia, zvlášť bohyne s ním majú už nodobro vyrovnané účty. Len nebadane strhol Rumpla ešte hlbšie pod portál, kde stáli, lebo brány Fensaliru sa práve otvárali a do nich vychádzala skupinka žien pozorne premeriavaná a šacovaná prísnym pohľadom Syn - strážkyne všetkých dvier v Asgarde.

  Rumpel však už mal iné starosti, než  riešiť svinstvá, čo popáchal Loki.

   - Všimol si si, čo mali v rukách? – natrčil Rumpel ukazovák k ďalšej skupinke, ktorá čakala pred bránou na prijatie. Dočkala sa.

  - O ženské tretky sa nezaujímam. – odvrkol Loki, opretý o kameň a mračiaci sa na svoj odev, nehodný hrdinu. Už len to by mu chýbalo, aby ho niekto takto zazrel a nebodaj spoznal!

  V rukách sa mu však v ten moment zjavili prazvláštne predmety.

  - Praslica, vreteno. – odtajnil mu Rumpel s podobnými hatrapármi v svojich rukách. – Ideme! – strčil do Lokiho s nedôverou si obzerujúcim ženské "zbrane". – Dnes tu máte zrejme tiež "Noc zrodenia pána", ak sa nemýlim. A ja sa nikdy nemýlim. - prižmúril oči smerom k bráne, ku ktorej  sa blížili ďalšie pradiarky.

  - Hej. Frigga takto nazvala túto časť roka a zaviedla aj celý tento blázninec. Ženské tu takto vždy celé dni  pobehujú ako čarodejnice, stretávajú sa, klábosia, vraj pradú,  ale ktovie, čo tam osamote po kuticiach skôr kujú...- znechutene okomentoval Loki a pokúšal sa šermovať s praslicou i vretenom, a celkom sa mu tieto napohľad nevinné zbrane už aj páčili.

-  Nechápem presne, ako môžete oslavovať  kresťanský sviatok patriaci do úplne iných svetov. - capol mu Rumpel po prackách i po hrbe, aby ich náhodou neprezradil skôr, ako bude nutné a vážne si zafilozofoval. - Zrejme onen všade spomínaný a aj preklínaný multikulturalizmus je ešte väčšia pliaga, ako som si pôvodne myslel. Ale bude to pravdepodobne spôsobené tým, že vaša Frigga má dar vidieť budúcnosť, pozná osud, ale neurčuje ho, čo ju iste škrie, a vidí, že váš svet je ozaj na pokraji záhuby a čaká ho... znovuzrodenie! Deň zrodenia Pána! - vybľafol nadšene, akoby sám objavil prinajlepšom Ameriku. - Znovuzrodenie, ako vidím, podľa nášho sveta. To je fascinujúce!...- vypol sa, predstavujúc si, akú asi úlohu v celom tom nezvratnom procese zániku a vzniku ríše bude mať on sám. A veru si určil pomerne podstatnú... - Je to jasné. Frigga sa diplomaticky snaží sa prispôsobiť. Asi k nej budem v budúcnosti loajálny. - rozhodol pyšne. -  Koniec-koncov...Aké milé. Aspoň niečo, čo mi primomína môj prekrásny domov. Takže si to zhrňme, drahý Loki. Aj u vás je zvyk, že sa ženy v tieto dni stretávajú na priadkach. Takže tu, na jednom mieste, v tejto mokraďovej sále, budeme ich mať všetky. Aj Idunnu. To musíme využiť, drahý! – zhrbil sa, ako pravá starena a odhodlane krivkal k bráne, kde stála dievčina Syn, tváriaca sa vážne, s dôležitou úlohou, nevpustiť nikoho nehodného.

domiceli