Mr.Gold ŠTVRTÁ... 45. kapitola ODMäK

ŠTVRTÁ...

45. kapitola

Odmäk ...

1.

   Emma sa usmievala. Málokedy sa usmievala, ale po dobre odvedenej práci si svoj úsmev vyslúžila. Predchádzajúca finta nevyšla, teraz to klaplo. S tváričkami pánboškových kravičiek obaja vplávali do vlastných svetov a síce by bolo zaujímavé strhávať s nimi obaly a zízať cez plece...počká si, kým to budú celé reprízovať. Už teraz ale vedela, že im filmoví kritici dajú po päť hviezdičiek. Jedným z nich je predsa aj sama.

  - Ty, počuj, prečo už Bellu nečakáva ten jej pred školou? – zarypla Mulan, ovíjajúca desiaty okruh svojho pridlhého farebného šálu okolo krku a márne sa pri každom kruhu snažila vyhnúť sa paličke z lízatka, čo jej trčalo z úst.

  Áááá...konkurenčná televízna stanica. Rýchlo reklamu.

  - Jej fotrík je na neho alergický. ...že je starší a Goldov syn k tomu. – vytiahla jej Emma lízatko a doomotávala ju, aby čím skôr vypadla.

  - Ale veď to by mala byť skôr výhodička. Nemyslíš? Protekcia a tááák... – prebrala svoje lízatko a zatlačila ho do modrého podnebia.

  - Nemyslím a ani ty nemysli! Je to ich vec. Už máš modrý jazyk aj pery zvonka. – skúsila aspoň zmeniť tému.

  - Došľaka. Nech....A prečo má motorku zaparkovanú u teba pred domom? Prečo nie je v garáži jeho otca ?! – prevalila modrú kyslú guľu z jedného líca do druhého.

  Ide do tuhého.

 - Lebo sa tajne stretávajú u mňa! Jasné?! A nie, že to vyklábosníš celej škole! – zdvihla jej jeden pás šálu a nabodla na trčiacu paličku, aby jej zakryla ústa.

  Radšej opustila vysielací priestor, lebo Mulan bola schopná vyzvedať aj so zlepenou pusou prekrytou šálom až po oči.

  „Nič nie je jasné. Chodím okolo. Motorka tam je. Aj Neal tam je. Aj Emma tam je. Ale Bella tam nie je...Nikdy...Tu niečo nesedí...Tu niečo nehrá...Tu niečo lepí...Debilné lízatko, bude samý chlp!...“

2.

  Konečne doma. Síce to tu ešte nevonia ihličím. Zrejme zas len nejaké pichľavé opŕchnuté vetvy našklbe v záhrade a hodí do vázy na stôl v obývačke, aby mal pocit, že sú Vianoce, ani pečivom, to sa skočí do supermarketu po hotové, ale teplo a ticho a pokoj svätý tu už sú.

  Zbavil sa bagandží aj vlhkého kabáta. Potom sa k nemu vrátil.

  Z vnútorného vrecka opatrne vybral darček.

  Držal ho v rukách a bolo mu samému smiešne, že vyzerá ako dohladovaný, uzimený miništrant s oblátkami na korodujúcom podnose asistujúci velebnosti, zúfalo hľadiaci na to tenké papierové cesto povystrihované do koliesok, ktoré sa jemu robili od hladu pred očami. Ťažká služba... Nerád spomínal na tie časy. Rád si spomenul na tú chvíľu, keď mu ho neisto podala. A znova a znova.

  Až teraz sa začínal obávať, čo vôbec nájde pod vrstvou hodvábneho papiera. Venovanie žiadne. Vizitka žiadna. Pozdrav žiaden. Možno vo vnútri. Úfal si.

  Položil ho na stôl a sadol si. Táto chvíľa si vyžadovala sústredenie a určitú...Dosť.

  Pretrhol šnúrku a rýchlo odstránil dve vrstvy papiera. Starostlivo balené.

  V rukách držal tenký pásik, na vrchu s kovovým krúžkom, ktorý sa postupne roztváral do vejárika. Každá ďalšia vrstva bola tmavšia a sýtejšia. Imitácia dreva...zatvoril oči a so smiechom zaklonil hlavu dozadu, neveriacky v ruke presúvajúc stále tam a späť jednotlivé vrstvy darčeka. Na zadnej strane pečiatka s IČOm, DIČom... MARCO and syn.  Vzorkovník plávajúcich podláh.

  Vybavil sa mu ich nedávny dialóg...

  To bude otvárať oči, keď rozbalí ten môj...

  Znova sa rozosmial a bolo mu...tak nejak... Šťastné a veselé...

 

3.

  Otvárala oči. V rozbalenej škatuli umne ručne zostrojenej tak, aby zvonka vyzerala ako veľká kniha s príhodným názvom Analytická chémia, ležali v bielom šušťavom papieri dve zlatožlté papuče s obrázkom a nápisom v nejakej hatlapatlančine, jednoznačne však vyjadrujúce pojem : môj domov.

    Vybavil sa jej ich nedávny dialóg...

  To bude otvárať oči, keď rozbalí ten môj...

  Rozosmiala sa a bolo jej...tak nejak... Šťastné a veselé...

domiceli