Mr. Gold´s Au pair... 1. kapitola PARK

...tak som tu zas. Dlho som to nevydržala. 

:-) 

Prenesieme sa späť do Storybrooku, je tam opäť mágia, Mr.Gold so svojou sladkou Bellou očakávajú prírastok do rodiny...a začína život. Vôbec nie bežný...

PS : ...ďakujem Evuš za krásny nový obrázok.

 

Mr. Gold´s Au pair

voľné pokračovanie fanfikov...

Obchodné tajomstvá XII

kapitola 111

Park

   Tisíckrát ho mal v rukách, bol patrične označený, aj tak sa mu ho nedarilo chytiť, správne natočiť, vrapiť do zámky a otočiť. Blbý, slizký, spotený, šmykľavý kľúč zo zväzku.

   Nemá dobrý pocit.

   Stále nemal dobré pocity, keď nebola s ním. Zo dňa na deň mal horšie a horšie pocity...

  Paranoja ako pojem bol zahanbene priesvitný pred tým, čo prežíva. Žiarlivosť, vzťahovačnosť,  majetnícky komplex niesli nevinnú gloriolu k oblakom oproti jame pocitov, do akej ho vtláčali špinavými nohami v svojej najodpornejšej podstate a podobe.

  Chodiť do práce bolo obťažujúce, ale doslova ho tam vyhnala pod hrozbou, alebo to vtedy bola prosba?!...že inak sa zamestná ona, prípadne bude tráviť doobedia aspoň v dámskom klube a ak aj v Storybrooku žiaden nie je,  osobne ho založí, hoci bude aj jeho jedinou členkou.

  A poobede môže roznášať prospekty a  reklamné letáky a papierové loďky a recepty a guľôčky z oceľových ložísk, skrátka čokoľvek, len, aby mala pocit, že je sama sebe paňou. Svojmu času, životu...

   Nie, to nebola ponorková nemoc. Ich satelity krúžili stále na súbežných trajektóriách, totálne ružových, orgazmicky spriaznených vlnách. Bol to skôr z jej strany len pokus o nastolenie reálneho prostredia. Normálny život. Respektíve život normálnych smrteľníkov. Dvoch obyčajných ľudí.

  Po takom túžila.

  Lenže ako, keď máte polovičku najmocnejšieho čarodejníka v priľahlom svete?!

  Vysvetľujte mu dookola, že súkromie neznamená priesvitné steny, vševidiace zrkadlá a čítanie myšlienok namiesto dennej tlače a snov ako nočných správ.

  Upozorňujte ho stokrát za deň, že intimita je právo na samotu pri istých činnostiach, a  nejde len o spotené vankúše, záves v sprche a biologické potreby!

  Skúste mu predostierať donekonečna plán osobného života s imaginárnymi tajomstvami, šokujúcimi prekvapeniami, neznámymi okamihmi, nečakanými chvíľkami či aspoň temnou smietkou, špinou, ktorá bude niečím novým v ich živote. Zrnkom piesku, fľakom, čímkoľvek, čo bude normálne a nečakané a vôbec...Prirodzené! Hlavne prirodzené.

  Akokoľvek sa snažil, vždy porušil všetky sľuby, prosby, priania, príkazy, zákazy, odporúčania, žiadosti, zámky, dvere, okná, závesy, hmotné aj nehmotné... všetko! Neodolal. Nedokázal rešpektovať, vžiť sa do jej predstavy sveta bez toho, aby ju dôkladne nepresnoril....Tak veľmi ju miloval. Tak veľmi sa bál, že...až si tým obhajoval každý krok.

  Celý život, aspoň, čo si pamätá, sa snažila byť samostatná. Vždy si chcela dokázať, že sa dokáže postarať sama o seba. Prejsť vybranou cestou, dostať sa do cieľa. Vyhrať nad prípadnou nepriazňou osudu...

  A teraz? Bavlnka. Mäkká, jemná, krásna, voňavá...dusiaca, obopínajúca, škrtiaca, obťažujúca...! Dvadsať matracov na kope a nikde žiaden debilný hrášok...Všetky hrachové polia zničené, v lepšom prípade presunuté do inej galaxie! ...lebo...a teraz to príde... by ju mohol...by ju nebodaj...môžno...trochu... otlačil! Zúfalé...

  Vie o každom jej kroku.. Náplni každej minúty, každej myšlienke ešte skôr, ako ju vôbec vymyslí, nieto vysloví!

  Má pocit, že nič nesmie, lebo všetko je pre ňu nebezpečné, náročné, ťažké...nič nemôže, všetko spraví za ňu, aby sa nenamáhala. Nič jej nedovolí, aby...neohrozil ju, deti...

...to všetko sú príšerné alibistické argumenty.

  Poobzeral sa okolo seba po prázdnej ulici. Slnko pražilo na hlavu, čas obeda. Neprišla načas. Nie je s ním... Sľúbila...

  Je v parku... Stojí tam...zhovára sa...

  Rozbolela ho hlava.

  Ani sa nesnažil prejsť tam. Premiestnil sa a zostal  zneviditeľnený.

  Drží ho kúsok nad hlavou pod pažami, výskajúceho zadúšajúcim sa smiechom a približuje sa nosom, ktorý ono chytá do ručičiek s natiahnutými prštekmi a opätovne necháva ujsť doširoka ich odhadzujúc. Z úst mu už trčia slinky od smiechu, ako sa mu páčia jej vypliešťané oči a špúliace sa pery napodobňujúce raz rybu, raz žabu a ďalšie zrejme zvieratká, ani nerozoznával. Roztopašne kope nožičkami s ovinutou ponožkou a miniatúrnymi napodobeninami tenisiek vo vzduchu.

  Nechala ho spadnúť jej do tváre s vysoko vyhodenými nohami a bozkávala, kde zachytila. Naoko sa bránil  výraznejším škrekotom a šticoval ju za vlasy.

  - Nie, nie, pusti tetu...rýchlo ju pusti, ty šibal. – pomáhala Ashley vyslobodzovať Belline vlny z lepkavých rúk jej syna.

  Nemá šancu. Dvaja proti jednej.

  Bella sa rozbehla s ním v náručí okolo kočíka a mumle malého rečou bojové pokriky proti mame...

  Zacítila ho.

  Jeho blízkosť.

  Ustrnula.

  Pozrela presne  smerom, kde  pritajený stál a zvážnela.

  Veselý džavot sa ozýval ďalej. A do neho šumenie. Dieťa kúsok od jej tela kope stále nožičkami a hukot prívalovej vlny sa zosilňuje....zapiera sa o jej predlaktia...nárazy vetra silnejú, vlny sa trieštia o pobrežie...

...kým si ho nevyzdvihla jeho vlastná matka a protestujúce, obrané o zábavnú hru, nevložila autoritatívne do kočíka.

  - Ak to v sebe necháme takto tlieť...a potom ďalej hniť a rozkladať sa...ak dopustíme, že zostaneme v tom tesnom zvierajúcom močiari nedôvery obaja iba bez slova.... V tej brečke odpadkov  už nebudeme vedieť  nájsť to, čo sme stavali, čo nás spájalo... Uvedomuješ si to riziko?! -  pýtala sa v duchu, dobre vediac, že zas číta jej myšlienky, vzduchu pred sebou s rukou krčiacou tenký svetrík na boku, kde cítila zvnútra tela akýsi tlak, kým sa gombík svetra ledva obopínajúceho jej veľké brucho neuvoľnil a neodfrkol.

  Pokývala záporne hlavou, otočila sa. Pohladkala malého, práve sa smädno napájajúceho z fľašky so slastne zatvorenými očami, už len pár sekúnd do spánku,  po boku spotenej teplej tváričky, vzala svoju tašku so starostlivo pripravenou desiatou pre neho a vykročila.

  Späť domov.

  Domov?

  Zohol sa poň. Gombík. Opäť gombík. Gombík bez slučky. Iba sám, s dvoma dierami, dvoma prázdnymi očami na holej dlani...

domiceli