Mr. Gold ŠTVTRÁ... 48. kapitola TAK...

ŠTVRTÁ...

48. kapitola

Tak ...

1.

   Už nemyslel len na návrat.

  So šušťavou igelitkou, z ktorej trčali lesklé konce girlánd a pomrvené medovníčky márne zachraňovali svoj make-up zdola tašky pred inváziou niekoľkých metrov umelých sviečok bez záruky, sa s odporom skrčeným nosom ošíval pred kaďou s kaprami, ktoré ukazovákom škrabkala po natlačených chrbtoch.

  A to sa k nemu o chvíľu ešte niesol na lyžičke  med na koštovku a vianočné oblátky s potlačou gýčových barokových anjelikov útočili z druhej strany. S hrôzou skonštatoval, že ide o amorkov...Čo tí majú spoločné s Vianocami?! Do krvi urazený polemizoval vážne so starou otrlou predavačkou a bol by ju možno presvedčil, stiahnuť tú nehoráznosť z pultu, lebo jej argument, že nie všetci sme veriaci, a keď sa mu neľúbi, nech si vezme tie s kostolíkom, nezodpovedal dôležitosti nastoleného problému. O dve oči ďalej sa však ozval rozumnejší argument.

  - Vianoce súvisia s láskou k blížnemu, pán profesor. A aj títo zástupcovia gréckej mytológie majú v popise práce roznášať lásku. Bude to obsahovo v poriadku... – položila si okoloidúca žena ruky na jeho aj jej rameno, striedavo hľadiac na jedného i na druhého.

  - Tak, keď to vraví naša matka predstavená, nebudem sa priečiť. – pozrel cez jej profil do Bellinej tváre. – Dajte každej pol tucta, nech si to namieria, kde chcú. – skrčil nos a nahol sa k spokojnej predavačke.

  - Bol by som to vyhral ! – ješitne doložil,  nedalo mu, keď vykročili o kus ďalej.

  - Ale nemali by ste k Štedrej večeri oblátky. – prikývla a vymaniac z jeho ruky jedno ucho igelitky vložila tie svoje do nej.

  Matka predstavená žmurkla a s chuťou odhryzla svojmu amorovi hlavu aj s lukom, ponáhľajúc sa k sestrám.

  Vyžíval sa v tých nenápadných  letmých dotykoch, aj keď šlo o praktické záležitosti, mať všetko pekne uložené v igelitke.

  Medovníčky  zahájili modlitby za záchranu svojich krehkých duší.

  - Mám všetko... Mám všetko? ...- zopakoval a s nádejou na ňu pozrel, že odpovie záporne.

  Zdvihla plecia a stisla pery.

  - Len kto mi to všetko teraz pomôže odniesť domov ? – skúsil  žartom.

  Záporne pokývala hlavou a pozerala do zeme.

  Viac nenaliehal.

  Poďakoval úsmevom.

  Odchádzal po spiatky, nedbajúc, že vráža do ľudí.

  Medovníčky sa dostávali do pôvodnej sypkej podoby...

2.

  Schodisko chladilo. Nebola mu zima. Len prsty na rukách si o tom mysleli niečo iné. Dýchal na ne a priblblo sa usmieval na nákup poskladaný vedľa neho.

  - Kľúče sú v druhom vrecku saka ? – ozvalo sa spoza bráničky.

  Vstal a snažil sa urýchlene ohriať ľadové ruky mrviac nervózne prsty na nich.

  Odstúpila.

  Pristúpil a ukazovákom bez slova mieril dozadu na matné svetlo prchajúce z okna jeho obývačky.

  - Asi by som ti to nemal ani vravieť...- šepkal pritajene. - ...ale tam tvoj frajer a tvoja najlepšia kamarátka...to... -  sŕkol do seba zvyšok vety.

  - ...zdobia váš vianočný stromček. – dopovedala za neho.

  - Takže ti nebudem môcť ukázať moju nádhernú zbierku ihličia v koberci. –

  - Pozriem si ju po Vianociach, keď bude rozšírená o ďalšie vzácne exempláre... Navyše tu aj tak nemám ...prezuvky. – prikyvovala uznanlivo a pozerajúc do všetkých svetových strán sa triasla.

  - Tak v tomto prípade to fakt nepripadá do úvahy. – zažartoval nadsadene, otočil sa jej chrbtom, spravil dva kroky smerom k domu...

 Pootočil hlavu a vrátil sa tak rýchlo, že nestihla vytiahnuť ruky z vreciek a brániť sa.

  S tvárou v jeho studených dlaniach pozerala do tej jeho, kúsok od jej a mlčala.

  Bol vážny. Žarty sa stiahli do igelitky, čo ticho po vetre zašuchotala a tiež stíchla.

  Pomaličky, neisto sa zabáral hlbšie a hlbšie do jej očí a čakal a hľadal v nich  niečo, čo ho doškriabe, inzultuje fackou, prípadne mu vrazí medzi oči. Nenašiel nič z toho, len jej teplý dych povzbudil mu popraskané pery, aby si spomenuli na hroznový lesk...a znova po ňom zatúžili.

  Zatúžili.

  Čas sa drobil ako medovníčky na dne tašky. Vzduch sa sýtil teplou vôňou spolupatričnosti a do nosa mu vrazil pach rybiny.

  Spomalene odtiahol ústa z jej pier a pozrel bokom, kde stála jej konečne z vrecka vylovená ruka a stískala niečo podozrivé medzi palcom a ukazovákom.

  - Zabudli ste na rybiu šupinu. Treba ju dať na Štedrý deň pod tanier...mala by zabezpečiť dostatok peňazí...- vzala mu druhou rukou dlaň zo svojho líca a položila slizkú páchnúcu alegóriu bohatstva na ňu a potom pozorne poskladala prsty.

  - Viem...svadba na Bahamách je drahá záležitosť...- vykutral sa zas z igelitky žart.

  Usmiala sa, opäť zatlačila ruky do vreciek a rozutekala sa dolu ulicou.

  Otvoril dlaň a myslel na úplne iné bohatstvo, ktoré sa mu zosypalo do lona...zatiaľ len na pery.

domiceli