ŠTVRTÁ...
64. kapitola
Spomaľ...
1.
Zámerne nechal dvere pootvorené, aby nemusel
ísť a vlastne byť pri nej tak blízko. Potlačiť chuť a nutkanie nebolo
ľahké.
Mozog ho postavil dozadu k oknu, vpálil
mu žiarovku poobedných jedovatých lúčov do očí, natočil ho tvárou tvár ku sklu
s prievanom. Dovolil mu iba maličkosť. Mala asi pol metra štvorcového
a slúžila ako želiezka. Šúchal si ňou prsty od nervozity, ale komentár
bude uveriteľnejší. Všetko pripravené. Čaká sa...
Slabé klopkanie. Tiché otváranie. Neisté
vstupovanie.
Horúčkovitejšia hra prstov s handrou.
- Iba zabuchni a sadni si. – využil
posledný okamih premerať si ju, zaznamenať jej parametre skrz obranný val
rozumu a vrátiť sa k zdroju nepríjemného svetla . Za trest.
Zabuchla, ale nesadla si. Zostala opretá
o dvere.
Jeho silueta v ostrých lúčoch vymazávala
jej opäť texty z poznámkového bloku a odmietala posielať stavebné
látky do nôh, aby nepodliehali demolícii. Bolo treba zachovať odstup. Nie všetky
výbušniny boli už zrejme odpálené. Riziko priveľké. Prilby žiadne.
Sledovala ako si pozorne trie každý prst od
hánky až k nechtu.
- Farebné kriedy. Nedáš to dolu. Držia...a
naozaj si nesadneš? – zúrivo zamotával handru medzi prsty.
Pokývala záporne hlavou a snažila sa
neusmiať.
Nevydalo. Na žiadnej zo strán. Archie by už
mal celú situáciu dávno vyhodnotenú, spracovanú, lieky predpísané.
- Chcel som sa ti ospravedlniť za ten telefonát.
V noci. Prepáč mi to. – vysypal naraz.
Kauza nastolená.
Prikývla. Bude sa obhajovať sama.
- Aj ty mne. Tie hlášky a...že som zložila. –
priznala dobrovoľne.
Bude hovoriť pravdu, iba pravdu a nič
len pravdu. Tak to by mala začať vyznaniami. Oduševnenými, priamymi, polepenými...
- Veď vďaka tomu som si uvedomil, aký strašný
hlupák som a navyše na najlepšej ceste ťa opäť stratiť. A...to nechcem,
Bella. Už nikdy. Možno to tak nevnímaš, ale znamenáš pre mňa viac, ako iba
krásnu ženu, čo sa občas usmieva na starého ...krokodíla. – znervóznel.
Koža na prstoch začínala protestovať.
Štípala. Aj on by sa najradšej uštipol, aby prestal trepať hovadiny
a našiel normálne slová z centra slovnej zásoby, ktorými by
vyjadril...svoj strach.
- Viem, že otec neprichádzal...že si zložila
kvôli tomu, ako som sa správal. Majetnícky, vzťahovačne...Cítim, že máš pocit,
akoby všetko išlo príliš rýchlo a je mi jasné, že si sa môjho
správania...naľakala. – koniec vyslovil takmer ako otázku.
Nemusela pritakať. Bola mu vďačná za každé
slovo, ktoré nevedela vysloviť sama
a robilo jej šmuhy cez romantické obrázky, ako teplom rušený signál v telke.
Signál sa začal vyostrovať. Toto boli tie momenty, kedy mu pridávala body
a vedela, že...ho ľúbi. Nemusel už hovoriť, ale počúvalo sa to tak
dobre...O veku, ktorý mu preteká pomedzi prsty. O strachu, že niečo
nestihne a zmešká...o túžbe...o svetle v tme...o čomkoľvek, akokoľvek
zmetaforizovanom, stále to bola ona. Počúvalo sa to tak dobre.
- Začnime odzačiatku, Bella. – požiadal
rovno. – ...teda nie, nie celkom...Tam to ešte bolo OK...aspoň dúfam...- pozrel
jej smerom.
Začala sa približovať. Stala oproti
a vzhliadla mu do očí.
Spoveď bude náročnejšia.
Zobrala handru. Spustila dolu na dlážku.
Dotkla sa rúk. Nechal ju. Snažil sa neozývať sa vlastnými dotykmi. Stálo ho to
veľa sebazaprenia...
- ...rozhovor na exkurzii, nejaké tie
pohľady... – začal vymenovávať, čo ešte bolo OK.
- ...môj nečakaný bozk a váš prvý
vyhadzov...Aj to bolo OK. - doplnila.
- ...môj očakávaný bozk, počkať,
počkať...pohladenie v parku, môj studený psí čumák, aby som nevynechal...
druhý vyhadzov z Hookovej izby...-
prevetrával spomienky.
- ...malé darčeky, pozdravenka, rande na kýbloch...na báseň ste
zabudli! – pripomenula vážne.
- ...ďalšia báseň, náš prvý valčík,
prechádzka, plány do budúcna, lebo ja som to bral smrteľne vážne...- pridal na
dôraze.
- ...moje topánky a váš tretí vyhadzov.
– uzavrela, čo bolo OK. – ...a ešte to, že ste sa nebáli držať ma
v meste za ruku a nenechali ste sa mnou zviesť...v tú noc. To bolo
OK. To...ma síce naštvalo, ale...to bolo OK. - ...pravdu, iba pravdu
a nič, len pravdu.
- A tvoje vykanie ! – chcel mať posledné
slovo.
Usmiala sa.
- Takže odtiaľto pôjde náš začiatok.
Sľubujem, sľubujem, že si počkám... Počkám si, kým mi sama nezačneš tykať. –
vrátil jej úsmev.
Pery mali tak blízko. Už len pár milimetrov,
ktoré sa pretavili do zúrivého búchania na dvere.
Už len zúfalé psie pohľady.
Stala si za ne.
Otvoril ich a Henry skoro prepadol
dnu.
- ...sorráč, pán profesor...- vyjachtal celý
zadýchaný. – Ja len, aby ste vedeli, no síce som sľúbil, že to vybavím, viete
tú vašu aféru s Bellou...že to tí dvaja nevykecajú. Zlyhal som. Ten somár
malý Jano povedal svojej segre, viete, tej sprostej Mariene...Teda povedal jej
to. No a ona mi ukradla moju fintu a ...viete...ona je do vás
tiež...viete, ako sú tie dierky na našich plechových skrinkách. Tak tam
prestrčila slamku z mlieka, čo bolo k obedu a takto...takto
silno stlačila škatuľu a viete...si to predstaviť. Úbohá Bella... –
nešťastne pozrel na Golda.
Úbohá Bella sa prestrčila z úkrytu medzi
nich a vyštartovala zachraňovať svoje skrinkové tajomstvá pred mliekovou tsunami.
- Budú sa musieť o vás asi pobiť. –
zhodnotil Henry automaticky. – A ešte niečo. Mama mi zakázala sa
s vami kamošiť. Neviem prečo. – povedal smutne.
- So mnou? – spýtal sa a čakal viac.
Dočkal sa.
- ...no, s vami a nesmiem sa
priblížiť ani k Emme a Nealovi. Neviem podľa čoho robila mati ten
zoznam, ale musím sekať dobrotu, zhoršil som sa z troch predmetov. Ale ja
jej nejako prejdem cez rozum. Vždy som prešiel... – žmurkol na Golda a zmizol
zo dverí, skontrolovať, či Bella ešte dostihla Marienu a naložila jej.
O to by nerád prišiel.
domiceli
taká nervózna kapitola :) ale potom sa to nejak rozbehlo, keď začali spomínať:) a nakoniec to Henry dokončil :) krása :)
OdpovedaťOdstrániťbavia ma postavy, ktoré im kazia oslintávanie :D ale nie, malý Henry slovne jednoznačne boduje a celkovo je výborná postava :)
OdpovedaťOdstrániť