Mr. Gold ŠTVRTÁ... 60. kapitola ZÁSADY

ŠTVRTÁ...

60. kapitola

Zásady...

1.

   Ktosi-čosi jej trmácalo ramenom. Ozaj hnusný akt. Rozmazáva sa jej obraz vo virtuálnej telke, kolíše zvuk, aj keď ide skôr o mimoverbálnu komunikáciu a nie, nie, nie...vypína to prúd...ruší signál! Zúfaléééé...

  Konečne otvorila oči.

  Výhľad do okna zatarasovala mohutná otcova postava s dlaňami pod pazuchami, kam ich strká vždy, aby sa upokojil a nepoužil ich skôr, než treba.

  - Dobré ráno, otec... Dnes nemôžem na rožky, je predsa sviatok. Na Tri krále je všetko pozatvárané, mal si povedať včera... – skúšala sa obhajovať preventívne dopredu.

  - Sviatok?! Sviatok! Tak sa  mi vidí, že mladá má sviatok stále ! Trajdať sa po meste s kamarátkami, handry nakupovať, o sprostostiach celé hodiny klábosiť, po diskách sa vláčiť, na to by ťa bolo, - zhrnul vianočné prázdniny v jej podaní do jedinej polovetnej konštrukcie a zakončil výpoveď typicky rodičovsky. - ... ale, že prepadáš z chémie, to ti za celý ten čas ani na rozum neprišlo! -

  Už sedela zapretá rukami o posteľ a mraštila tvár. Obsahu prednášky síce rozumela, ale nerozumela, prečo ju otec vytiahol práve dnes. Posledný deň prázdnin. Jáááj. Posledný deň prázdnin...jasné. Praktický otec.

  - To si ešte opravím. Nemaj boja....- zívla a zvalila sa späť do perín.

  - ...keby nie tvojho triedneho, ani o tom neviem! Tomu sa hovorí triedny. Stará sa o vás ako o vlastných. Osobne telefonoval a navrhol doučovanie. Idem mu zabaliť nejakú kávu a bonboniérku a ty sa okamžite obliekaj ! – natrčil na zdochlinu v pelechu prst

  Zdochlina sa prebrala k životu.

  - Čože?!... On si dovolil ti volať?!...  A žalovať?!...Ja mu dáááám!- vyštartovala z paplóna.

  Narazila.

  Na otcovu dlaň.

  Schytala spakruky takú, že bola rada, keď ju paplón zas objal.

  - To sa ako vyjadruješ o svojom učiteľovi?! Čo?!... Čo mu dáš?... Čo?... Čo sa chceš nebodaj s ním biť?! Čo. – hľadal otec slová a bol rád, že je v pyžamových spodkoch a tielku, inak vysúva remeň z gatí. Vysúvať gumu z pyžama by nemuselo dopadnúť dobre.

  Držala si líce a vzdala to. Zabudla, že otec s dlaňami mimo pazúch je...skrátka otec.

2.

  Vzdorovito odkopávala kamienky zo zimného posypu a mrmlala si oduševnené  propagačné i politické reči predvádzané na rôznych fórach. O postavení žien a detí v spoločnosti, o telefonických firmách zneužívajúcich svoje monopoly o otcoch, ktorý jej vybavia rande, napriek tomu, že to dosť bolí...

  Vrzla bránkou, čo automaticky vyzvalo „strážnu službu“ spoza plota k reakcii.

  - Kamže slečinka? Kamže takto zaránky?! – spievala susedka zaliečavo.

  - Na doučovanie, na doučovanie, pani suseda! – ozval sa spred dverí za Bellu.

  Mrzol tu už pekne dlho. Nedočkavý.

  - To viete, vôbec nechápu niektoré princípy analytickej chémie, zlučovanie napríklad... A problémy mojim žiakom robia aj zásady a kyseliny... Apropó, o niektorých zásadných zásadách by som rád porozprával aj vám, susedka. Dokonca by som vám veľmi rád osobne ukázal aj účinky kyselín...- usmial sa za plot.

  Suseda sa chytila rovno za srdce. Teda, takéto pozvanie, takéto vyznanie, to už roky nepočula. Musí sa mu páčiť. Musí mu upiecť koláčik...

  Videl, že narozdiel od vyjasnenej pani spoza plota sa Bella mračí.

  Radšej poodstúpil, aby mohla vojsť.

  Šľahla na zem svoje nové papuče, vykopla čižmy, obula sa a potom prudko otočila.

  - Keď ma budete chcieť, niekedy nabudúce, vidieť, zavolajte to, prosím, rovno na moje číslo. Dostávať namiesto raňajok facky od fotra nepovažujem za najkrajšie prebúdzacie rituály! – pozerala zdola na neho.

  Jemne jej vzal tvár do rúk a pozoroval líca. Obe boli červené, ale skôr od zimy. Začal preto fúkať na obe. Raz z jednej strany, raz z druhej strany...a vysvetľovať.

  - Keď budeš chcieť, niekedy nabudúce, počuť zrána môj hlas, maj láskavo, prosím, svoj mobil pri sebe. Dostať facku od tvojho fotra... Pochop, čo som si mal narýchlo vymyslieť, keď sa z druhej strany aparátu ozval on?...- pozrel previnilo. – A to mám ešte šťastie, že rovnako, ako jeho dcéra, ani on nevie telefonovať a zbliakol po mne ako prvý: „No, čo je?! Kto je?!“...inak by si vypočul sladké: „Dobré ránko, slniečko...“ – usmial sa.

  Mal pravdu. Odjakživa mali všetky mobily v ich byte hniezdo na chodbe. Kto prv príde, prv melie.

  - Mrzí ma tá facka. – hladkal ju hánkami po líci, ktoré vyhodnotil ako to, čo schytalo. – Nikdy by som svoju dcéru neudrel. Nikdy...- pritiahol si ju a objal.

  - Budete dobrým otcom...- zašepkala.

  Vypleštil oči do chodbového zrkadla.

  - Teraz? Hneď? – začal si zo žartu rozopínať opasok.

  - No, takto. Dostala som síce za vetu : „Ja mu dám!“, ale zabudnite. Najskôr si pekne krásne vysvetlíme niektoré zásady...Kyseliny si nechajte pre susedu. – vošla do obývačky a vytiahla zošity.

domiceli