Mr. Gold ŠTVRTÁ ... 59. kapitola TEPLÁ

ŠTVRTÁ...

59. kapitola

Teplá...

1.

   Očakávať od vlaku, že bude zhovievavejší k túžbam mať súkromie a pokoj, je ako ísť si posedieť na kávu do haly továrne, kde ju vyrábajú. Preberajú, triedia, balia...

  Problémom bolo nájsť aspoň poloprázdne kupé, v ktorom by si Emma mohla na svoje sedadlo vyložiť premočené nohy pod seba a schúliť sa do klbka, dospať dnešnú noc. Pod hlavu dosť okato, s vôbec nie nezištným zámerom, ukoristila aj Bellin kabát, tak si ona zas mohla nárokovať na vyplnenie chladného umakartu pri okienku tým jeho.

  Stále razil nejakým podnikom. Ale bol jeho. Takéto maličkosti veľa znamenajú. Pamätá si, ako dlho, pred veľa, veľa rokmi opatrovala Nealovu pošliapanú škatuľku od cigariet, na ktorej si skúšal svoj umelecký podpis a ktorú našla na druhý deň ráno na tom istom mieste, na rušnej ulici v parku, kde noc predtým sedeli a lúčili sa. To bolo tak dávno...

  Pozorovala ju chvíľu, ako sa doň neisto ukladá, aby ho nepokrčila, neubabrala make-upom...skrátka ...ťažký kaliber polcolovej trubky. Rozžeravenej, rozpálenej...neuhasiteľnej.

  Kým otváral chodbové okno, aby dnu dostal aspoň nejaký vzduch, lebo predchádzajúci pasažieri ten tunajší erárny vzali drzo so sebou, nanominovala sa dnu ďalšia tetinka s košom a vyvalila sa vedľa Belly pritlačiac ju viac ku kabátu.

  Zúfalo na neho pozrela s jasnou prosbou v očiach. Ani nemusela.

  - Prepáčte, madam, boli by ste taká láskavá, prosím,  a presadli si na druhú stranu?  Toto je moje miesto, ak dovolíte.  – povedal rázne, ale patrične diplomaticky.

  - Jáj, šak mladá nepovedali, že tu sedí jej ocinko. Ja by sa sem neterigala s tým nákladom. Nate, pomôžte mi ho preložiť na hentú stranu... Ale tie nožiská si daj dievčisko, okamžite dolu! Kto to tu bude ňuchtiť celú cestu...-  zamestnala celé kupé, prekladajúc svoje kaspy, košík aj megakabelu k Emme.

  Emma zlizla slovnú nakladačku.

  Bella si oblizla spodnú peru a pozrela radšej do okna.

  Gold by tetinke najradšej....tiež  lizol.

  Kupé stíchlo.

  - Vybehnem ešte kúpiť nejaké nápoje a ovocie na cestu. – prestal sa Gold  nervózne hrať s prstami a vyšvihol sa hore, prísne ešte pozrúc na tetku, aby ju nenapadlo obsadiť mu už vyárendovaný dobytý flek.

  - Hambáča radšej ! – zavolala za ním Emma.

  Tetka krivo pozrela.

  - To akože sa ti tu má odhaľovať, nebodaj?!  Hanbu ukazovať, abo čo ?! „Hambáča“ žiadať po staršom mužovi, to sa už nemôžete do kože vpratať? Čo sme na tej hanbatej nahatej pláži?... Len na posmech obracať...Tá dnešná mládež...- mrmlala ešte ďalej, ale už  v inom jazyku, zrejme maďarčine, ale niektoré slová boli aj tak medzinárodne známe vulgarizmy.

  - To dúfam nie je vaša sestra?... Vy vyzeráte taká tichá, slušná, dobre vychovaná, ako váš otecko. Ten ako pekne poprosil, keď niečo chcel. – otočila sa k Belle a potom zas zamračená k Emme.

  - Je... ale adoptovali sme si ju... – odpovedala jej vážne, aby vrátila kamoške jej ranné doberanie.

  - To je aj vidno. Patrične.... Kukučie mláďa! ...To musí mať vaša pani mamička roboty s takouto, však, dieťatko? – rozcítila sa teta.

  - Nemáme už mamičku. Opustila nás...už dávno. – hodila smutný ksicht do skladačky svojho „strašného“ života Bella.

  - Sa čuduješ? Hentaká by aj sväticu pod fialky doviedla. – nahla sa k Belle a potľapkala ju súcitne  po kolene.

  Emme sa už zatvárala päsť a hrala jej za chrbtom veľavravnú  vraždychtivú  pantomímu.

  Vošiel Gold s plnou náručou.

 Ušli sa mu tri krásne úsmevy. Ako od troch grácií.

  Tetka, kvázi Héra,  vycerila zopár zostatkov zubov na domnelého chudáka vdovca, aj dojatím zvlhnuté oči a bola by mu miesto pofúkala, aký jej bol zrazu sympatický.

  Emma, mozog  Aténa,  sa tešila na ďalšie dejstvo, kedy sa tí dvaja oproti budú iste nenápadne tajne obchytkávať a ako práve čerstvo zamilovaná tetka bude na to zrejme zhrozene reagovať.

  A Afrodíta Bella, bezkonkurenčná a jediná úprimne nastavená, pohladila ho pohľadom a hoci neurobila nič viac, jablko, čo kúpil,  podal rovno jej.

  Po Emme letel hambáč a tetka dostala tatranku s úctivým ďakujem.

  Zdalo sa mu prostredie po návrate akési iné, čudné, ale vykompenzovala mu neistotu svojím teplom, ktoré pocítil o to viac, že na nákupy vonku si nevzal kabát.

  Pritiahol sa bližšie a následný pohyb vlaku zabezpečil, že sa aj jemu ozvala včerajšia noc s požiadavkou na vrátenie úrokov. Viečka mu klipkali a jej plece bolo tak blízko...a bolo také mäkké...a voňalo.

  Zaspal. Ruku si vnoril okolo jej pása a stratil kdesi pod tričkom.

  Tetke fakt sklapla sánka. Teda najskôr spadla, potom sklapla.

  Položila mu ruky na stratenú dlaň a tvárila sa, že tiež spí. Kdeže...Fiktívny Emmin erotický thriller...pokračoval.

   Podvaly odpovedali kolesám, potom prudko zaprotestovali, kupé stmavlo vjazdom do stanice.

  Trhlo ním a odlepil sa od jej pleca.

  Neveriacky zažmurkal.

  - Tak, konečne som sa s tebou vyspal! – zhodnotil cestu, nebadane skontroloval, či jej na pleci nezostalo nejaké to morské oko od jeho slín a spokojne vyšiel z kupé dobodaný šiestimi očami.

domiceli