Mr. Gold ŠTVRTÁ... 43. kapitola STIERANIE

ŠTVRTÁ...

43. kapitola

Stieranie ...

1.

   Posúval pred sebou lopatu na sneh a snažil sa pedantne dodržiavať vytýčený smer. Robiť pravouhlé cestičky. Nejaké vedľa seba, ďalšie do križovatky. Občas kopol do hrudy, čo odpadla skôr, než ju vykydol na závej urobený ráno odhŕňačom.

  Ale rozčarovalo ho to, lebo na krásne odhrnutej nepoškvrnenej magistrále boli zrazu čmuhy po bagandžiach, z ktorých opadávalo jeseňou nachytané blato zo záhrady aj s torzami  konárikov z popínavých ruží. Ostrihať ich ešte zvládol. To jediné stihol, potom prišiel ten debilný úraz. Našťastie záhrada zapadala snehom. Straty bude rátať na jar.

  V smiešnej štrikovanej fialovej čiapke so zelenými točenými šnúrkami na uväzovanie visiacimi na chrbte ako úbohé vrkôčiky s brmbolcami na koncoch, smrkal do skrkvaných pracovných kožených rukavíc, čo minulý rok odignoroval a riadne nevysušil, teraz do nich ledva narval skrehnuté prsty.

  Celým zovňajškom si to mohol pokojne  zavdať s miestnymi bezdomovcami zo stanice. Bol taký smiešny, že by šťali od rehotu, uvidiac ho. Takže na tých močopudných účinkoch asi bude dakus pravdy...Už len odstrihnúť vršky rukavíc, patrične štýlovo rozstrapkať a na múrik postaviť škatuľu s lacným vínom. Mokré vlasy trčiace spod primalej čapice tvorili tmavé stopené cencúle, červený nos vykrikoval o nádche a za prešivák by sa hanbili aj technické služby. Dokonalé mimikry.

  Jedine suseda naň hľadela s úľubou a s metličkou s omrznutými štetinami presúvala sypký sneh z jednej strany vchodu na druhú a späť. Už dobrú pol hodinu.

  - Už budete,  pán učiteľ? – odvážila sa ho osloviť.

  Kombinácia slov mu naplnila líca vzduchom a oči hrôzou.

  - ...no, že by ste urobili aj mňa...- požiadala rovno. – Vám chlapom to lepšie pristane s tou lopatou, ako nám krehkým ženám.

  Vyfúkol nahromadený vzduch, vyvrátil oči, otočil sa pripravený na nezabudnuteľnú ukážku svojej vycibrenej slovnej ekvilibristiky pre „obľúbenú“ susedku...a zabudol odpovedať, lebo zdola ulice sa blížila zaujímavá skupinka. Skoro rodina. Každý s vlastným dreveným či plastovým zimným presúvadlom, zarozprávaní, len posledná postava sa zimomravo túlila do rukávnika, že ju skoro nebolo vidno.

  Zatrúbiť na ústup nemal veľkú šancu. Henry ho zaregistroval, zvolal svodku  zvyšku oddielu a automaticky chystal muníciu.

  Napriahol sa a aj vystrelil, detsky ignorujúc hierarchiu osobností.

  Stihol sa uhnúť. Ale delostreľba pokračovala. Zabodol lopatu rúčkou do záveja a spontánne sa rozhodol  pre atak.

  Hneď prvou guľou trafil ju. Bellu. Rovno do sklonenej hlavy.

  Pošmátral po všetkých vreckách na tele, ale vreckovky sa už roky nenosili, navyše biele boli vždy  úzko profilový pohrebný tovar. Vystrúhal aspoň previnilú tvár strateného baseta.  Nepomohlo.

  - Tak vám studená vojna nestačí?! Do šľaka! Človek mu vyhlási embargo na slovný dovoz aj vývoz a on vytiahne rovno ťažké kalibre?! Gule?! – mrmlala si nahnevaná Bella a zúrivo vyťahovala ruky z pritesného rukávnika. – Kto do teba kameňom, ty doňno ...ešte väčším! -  vytrhla Henrymu pripravenú guľu, napriahla sa a vyšmarila prudko. Úbohá strela krátkeho doletu.

  Spokojne založil ruky na prsiach a usmial sa nad jej bezmocným jedom.

  - Budete tu len tak stáť, alebo ma láskavo pomstíte?! – otočila sa doslova vážne na Emmu a Neala.

  Nestíhali ani zažmurkať, už im malý Henry pchal studené náboje do rúk a s bojovým pokrikom drzo hecoval. Profák - neprofák...schovatý-neschovatý... ideme !

  Na prekrásne rovnomerné cestičky pred jeho domom sa zosypali ruiny snehu. A ďalšie a ďalšie. Nemal kedy zahájiť odvetnú paľbu.

  Urobila to za neho suseda.

  - A či sa toto patrí, takto sa vyvŕšiť na úbohom starom človeku?! Banda jedna! Čo vás to v tej škole učia?! Riaditeľke budem žalovať, políciu na vás...- viac nestihla.

  Guľa jej pristála rovno v nakrémovanej tvári.

  Bojisko zmĺklo. Strelec Gold sa hrdo vypol s rukou v bok druhou si vystrúhal poklonu.

  - Ale, ale, pán učiteľ...- stierala si sneh suseda a pod ním sa črtal roztúžený úsmev. – Aký ste dnes rozkokošený. V našom veku, takéto doťahovačky, hrátky, prosím vás. Ako za mlada...Čo nepoviete rovno...- hrkútala si a Gold sa zmenšoval a zmenšoval a bol by sa najradšej zahrabal do záveja. Zelené šnúrky z chrbta mu ovisli pozdĺž tváre spolu s nosom, len brmbolce  nemo odzváňali ako umieráčiky.

  Emma a Nealom sa až chlámali od smiechu. Henry stále uznanlivo držal palec hore nad tou ranou. A Bella sa tvárila vážne.

  Mykla sánkami a pohla sa ďalej. Ostatní za ňou.

  - A kto to tu bude po vás upratovať? Há?! – volal za nimi smutne opustený Gold.

  - Ale ja vám tak rada pomôžem, keď ste už unavený, pán učiteľ. – vykročila k nemu korpulentná dáma v kožúšku.

  Obzrela sa a do rukávu kabáta skryla smiech.

  Aj tak si to všimol. Jej žiarivé oči. Rozžiarené...
  Pohodil hlavou ako princ Krasoň v Shrekovi,  aby sa zbavil zelených brmbolcov.

  Potom mu výhľad zatarasila húfnica...

domiceli