RUMBELLE - Rozmrvené - 14. kapitola

Rozmrvené

14. kapitola

        Zo skrkvaného kusa baliaceho papiera trčalo torzo šálky. Nie, nechce zaľudňovať ich kredenc ďalšími obyvateľmi. Ani kredenc, ani dom. Pre príklad nemusel ďaleko. S nevôľou zazrel na ženu v úzadí. Čakal po návrate z vybavovačiek inú....že bude čakať. Čakal na zastávke za dverami sám. Dočkal sa. Len spoj nejde jeho smerom. Ani náhodou. Ani omylom. Dosť. Táto tu, ak si myslí, že sa môže nenápadne zabývavať, tak sa pletie. Už je tu ona, dva vaky, kopa krikľavých handier, šálka a potom príde čo? Vstavaná skriňa, domáce kino a ...kočík? Tie prvé dva artefakty by aj bodli, ale kočík je už dávno v stodole. Tak nie je. To je Murov majetok. Murov a tej druhej túlavej mačky. Teda dvoch mačiek, lebo aj Muro bol ona. Kočík pre dve kočky. Hamuj! Asociácie nezapadajú do intencií nesúžitia tejto čudnej trojky. Beztak vraj prináša nešťastie kupovať výbavičku pre dieťa vopred. Tie minitenisôčky jej neukáže, kým...

  - Pokojne sa môžete pokochať. Je jej. Vašej drahej polovičky. Vkus na veci má zrejme rovnako zlý, ako ten módny. - myklo plece v ponči smerom k polonahej šálke.

  Zamračil sa oboma smermi. Hentú rozbaľovať nemieni. Siahol na stôl a obnažil predmet. Nechutne gýčový hrnček s motívom rozprávky. Nuž zameniť jeho šálkový Zámok a jej šálkový Kľúčik, oba výpredajové kúsky v zľave zo zľavy za Krásku a zviera je trochu priodvážne, ale ak to znamená dospievanie a posun o level vyššie, potom je všetko v poriadku. A pokiaľ to zviera nie je somár, krásku rád adoptuje, aj ubytuje. Ani sa nediví, že nekúpila dve. Veď sama je Kráska a toto je druhá do páru. Vitaj doma. Kredenc, prvé poschodie, vľavo, byt vedľa Zámku a Kľúčika. Takmer sa na kus fejkového porcelánu nežne usmial.

  - Negustiózne, - tvárila sa znechutene, obzerajúc si všetko preletmi kol dookola, akoby pred chvíľkou nemala dosť času sa pokochať na darčeku, ktorý do ich domácnosti nečakane prikvitol. Úbohá šálka ani netuší, že ju len pár sekúnd do jeho príchodu delilo, aby neskončila rozprsknutá o zadnú stenu krbu, rovnako ako jeden mobil.

  Žena v ponči nenápadne pozrela tým smerom.

  Ohník tam síce dohorieval a žobronil o ďalšiu mlsotinu z koša na drevo, ale rozpálená pahreba ju plne upokojovala. Z mobilu Bellinky nezostalo ničovaté nič.

  - Mojej krásnej Belle bolo zima, keď tak naložila? - spýtal sa okolia, márne ju v ňom predpokladajúc.

  V poslednom čase mu chodila v ústrety. Teraz tu stojí so škaredou šálkou v ruke, ale jeho manželky nikde. Nepritiahol si ju ani nosom, ani vetou, ktorá jej mala zalichotiť.

  - Nie je tu. Odložím to...kdesi dozadu do police v kuchyni. Iste je to nejaký čínsky šmejd, z ktorého by mal jeden vyrážku. Nechápem, ako sa môže obklopovať takými hroznými vecami. - brala mu z ruky pohár.

  - Monika, ocenil by som, ocenili by sme, keby si si svoje komenty nechávala pre seba. Belle je teraz dosť precitlivelá na všetky podnety a ja ju nechcem rozrušiť. Keď si chcela kúpiť šálku s Kráskou a Zvieraťom, nech ju má. Doprajme jej tú radosť. - motivačne počal zdementievať zhrozený, čo všetko si ešte bude chcieť jeho tehuľka kúpiť.

  - Ak si bude chcieť začať s nejakým zvieraťom, nech si teda začne...- doložila, nenechajúc mu posledné slovo, ani keby čo bolo.

  Tak pŕŕŕ! Ak ho Zvieratkom nazve Belle, OK.  Dravec či akýkoľvek predátor, prinajhoršom statná vysoká, nemá námietky, ale táto tu ho nasierať s faunou nebude.

  - To akože ja?! Jeden ju tu prichýli, postará sa, namiesto toho gaunera, čo mu je rodina a toto je odplata?! Ak sa ti vidí, drahá nevestička v zácviku, že som nejaká beštia, tak sa ti ľahko môže stať, že sa naozaj prestanem ovládať a potom zbadáš moju pravú tvár! - rozprskol slinu, čo ho už dlho obťažovala na duši, na podnebí, na jazyku, dokonca aj v pästi, ale je predsa gavalier.  

  Žena sa len nosom zhlboka nadýchla, čo jej rázne pokrčilo tváričku a s posmešne dvihnutým kútikom ležérne odkráčala do kuchyne.

  - Kam ideš? Ešte som neskončil... - vytrčil si ukazovák pred tvár, skôr sám pre seba, aby nezabudol, že ide kázať. Ale potreboval by asi miništranta. Ve dvou se to táhne líp...-  Kde je vlastne Belle?! Len mi nehovor, že ste sa zas pochytili a ona niekde... Monika, vráť sa! Kde je moja žena?! -

  Monika sa vrátila. Dvihla a spustila plecia.

  - Nie som jej pestúnka. Je dospelá, má právo si robiť, čo chce. Má právo si vybrať... svoj život. - prižmúrila oči, či má, alebo nemá potiahnuť rozbušku. Uznala, že ešte nie.

  - Čo...čo tým chceš, dočerta, povedať? - odistil tú svoju a takmer hodil aj s celým telom. Tá by si to zlizla! No a čo, že je to baba?! No a čo?! Doriti!

  Monika sa priblížila do pomerne nebezpečnej intímne zóny.

  - Len to, že tým zvieraťom, možno nie si ty, milý svokrík! Klop, klop, klop! Kto je tam?! - zaťukala na šálku a natrčila mu postavičku beštie z rozprávky. - Hľa, Bellin rozprávkový princ. Aký paradox, že sa tiež volá Adam. - strčila mu šálku do ruky, pritiahla pončo a rozvalila sa na gauči. Plamene neboli až tak zaujímavé, ale treba sa stiahnuť. Útočiť začne iste druhá strana.

  Buchol šálku o stôl. Vydržala. Prelozil dom. Vytiahol mobil. "Ľutujeme, ale volaný účastník je momentálne mimo dosahu...zavolajte neskôr, prosím..."

  - "Mimo dosahu"?! Čo to má znamenať?! Dohodli sme sa, že mobil si nikdy nevypne, ak by sa jej náhodou niečo stalo...- mrmal si bezmocne do hluchého aparátu.

  - Niekdy sa človek musí odstrihnúť. Ak má na to pádny dôvod. - venovala mu mdlý pohľad.

  Spomalene prikročil k žene na gauči. Chvíľu niečo v útrobách premŕval, ale nemal čas to celé premyslieť detailne.

  - Obávam sa, že tým dôvodom, si ty, drahá naša hosťka. Dovoľ, aby som ti teda vypovedal zmluvu o našej dobročinnosti. Zbaľ si svojich pár švestiek a vráť sa, odkiaľ si prišla. Môj pohár trpezlivosti práve dosiahol vrchol. Idem pohľadať Belle. Keď sa vrátime, nech tu nie si! - pohrabal sa v zadnom vrecku, vylovil pár šupov. - Toto je na taxík a toto na pár dní v moteli. Neďaleko je jeden celkom slušný. - hodil jej smerom bankovky, pozbieral svoje veci a chystal sa na odchod.

  Štvalo ho, že nepochodil ani na úrade, ani u ex. Popravde, tam ani nechodil. Odpálkovala ho už telefonátom, nech sa ju ani len neopováži obťažovať. Zrazu. Ešte prednedávnom by za info o synáčikovi dala obličku. Vnúčik nie je dostatočné info?! Vysypal zas všetko z vreciek na stôl.

   - Pochybujem, že ju nájdeš. Čo ak ani nechce... aby si ju hľadal a našiel? - zaryla, dívajúc sa na žvachol peňazí. Toto jej nevystačí ani na ten taxík.

  Prečo sa všetko tak nechutne komplikuje. Len pred chvíľou sa len-len, že nepochytil so svokrom. Stálo ho to dosť diplomacie, ktorú vykutrával hádam aj z vlásočníc, aby ho presvedčil, že je u nich doma všetko v najlepšom poriadku. Mal veriť svojmu inštinktu, aby sa tejto tu zbavili už skôr, a zobrať si ho rázne, nediplomaticky  k srdcu. Ale keď ona bola taká rozcítená.

   Došľaka! Tehotné veveričky, včeličky a všetka háveď vrátane tejto tu by najradšej natlačila do toho Murovho vintage kočíka a hontŕlala po lesnej cestičke od domu po okraj lesa. A späť! Pochodom chod! A to niekoľkokrát denne a ešte s debilnými zdrobneninami na tých pekných mäkkých vytrčených perách!

  Kašlať na to, že ju nabúchal jeho Neal! Bude otcom, vnúčatá musia na inú koľaj. Fakt?! Fakt! Sama povedala, že oni budú dve koľaje. Len oni dvaja a ich dieťa. Len dve! OK, nesedí to, budú traja, ale nie štyria...piati! Doriti! Doriti! Doriti! Kto mu vymenil román z červenej knižnice za tento posratý vojnový triler?!

     domiceli