RUMBELLE - Rozmrvené - 13. kapitola

                                Rozmrvené

                                                                13. kapitola

        Konečne sa narovnala a nechala výhľad z malého okienka voľný. Jeho nezaujímalo, kam až zájde, bol spokojný s čajovou fintou, ktorú konkurencia nenápadne použila, aby sa jej vitálnej, urečnenej spoločnosti zbavila a eliminovala prísun ďalších čínskych múdrostí, z ktorých trčala pravda o to okatejšie, o čo viac ich chudinka komolila. Až sa zdalo, že to bude taktika. Obom.
  Prerátala v duchu časovú dotáciu, ktorú práve získali a zdala sa jej zrejme postačujúca, lebo od okna sa pohla pomaly.
   Neveril jej. Tak paušálne. Mal to v krvi nedôverovať cudzím a rokmi sa to znásobovalo, zvlášť, ak šlo o ženy. Škoda len, že prehrával s nimi v podstate rád. Tu ale prišiel vyhrať. Len prečo ho postavili do ringu s touto...
  - Kto v skutočnosti ste, Monika Gold? - osmelil sa, kým pomaličky prechádzala okolo neho smerom ku krbu, tváriac sa, že sa stará o teplo toho rodinného.
  Namiesto odpovede iba povzdychla. Nechala si tvár obliať trochou svetla a tepla, kým mu vrátila otázku za otázku.
  - Kto v skutočnosti ste vy, Adam Gold? - skrútila sa ako húsenica, ale uvedomila si, že teraz nie je čas na flirtovanie a ona je tu v inej úlohe. Takže húseničiu mutáciu rýchlo pretransformovala na chrobáka pod skalkou. - Nie, neodpovedajte, klamali by sme si navzájom. - usmiala sa placho a ponúkla ho miestom na pohovke.
  Až teraz sa pozrel von oknom. Zrejme nemajú toľko času, aby ho zabíjali doberaním sa. Mulan sa môže každú chvíľu vrátiť. Možno len s bylinkami na čaj, možno rovno s ňou.
  Aj sama prešla rovno k jadru. Bezohľadne odfrnknúc šrapnely škrupiny rovno jeho smerom.
   - Ako veľmi vám na nej záleží? Pochopte, nebudem sa tváriť ako Matka Tereza, moju filantropiu by ste mi aj tak neuverili, ste predsa profesor... - skúsila opáčiť, do akej miery je s ňou už na jednej vlne.
  - Nie, už dávno nie som, tak pokojne skúste. - skočil jej do reči. - Chcem počuť všetko, prípadne, čo najviac. - neusadil sa, len sa viac zamračil a nervózne ruky radšej skryl za chrbát.
  Ona svoje zamestnala kutáčom, očividne viac  rozhodená ako si zaumienila. Oprášila si ruky.
  - Nebude ľahké ju presvedčiť, aby odišla s vami, ale dopriala by som jej to. Tu ju nemá... - porozhliadla sa veľavravne po dome, skončiac na malej fotke na krbovej rímse. Bŕ, to bude svadobná.  - ...tu ju nemá,  čo držať. - dodala takmer prísne, mračiac sa stále na naivne sa tváriaci párik. - Som tu už istý čas a videla i počula som toho dosť. Tvári sa síce ako silná žena, ale tie preplakané dni i noci...A... Tehotenstvo...povedzme skomplikovalo jej život, ale to aj mne...- zámerne odhrnula obe časti ponča.
  Nemohol si nevšimnúť jej brucho. Zaskočilo ho to. Až teraz si dával dohromady indície. Nepredstavila sa ako pani Goldová?
  - Vy, ospravedlňujem sa za svoju impertinentnosť, ale vy...čakáte tiež Goldovo dieťa?! - zhrozene zatiahol.
  Čakal tu všeličo. Ju, jeho, oboch...ale toto ani v najhoršom sne. Úbohá Belle...
  Žena sa pousmiala. Sladkobôľne. Nahraté na smeč.
  - Áno, aj ja čakám Goldovo dieťatko. Už je to tak. - klipkanie viečkami a zasnený pohľad na brucho radšej vynechala. Pozrela mu rovno do očí. Neklame predsa. Hovorí pravdu! Nemusí mať nijaké výčitky svedomia.
  - Dúfam, že už sa na mňa nebudete hnevať za tie fotky, čo som vám nedávno poslala. Viete, videla som ju viackrát, ako sa díva do mobilu, tak jemne sa usmieva a myká jej kútikmi úst...raz som si dovolila... zabudla ho zamknúť. Zavolala som vám. Ona by to neurobila, ale myslím si, že chcela. Často chcela... -
  Slová sa mu šialene vrhali rovno do mozgu. Nestačil ich triediť, selektovať a rozposielať orgánom na spracovanie. Kontrolky zdravého úsudku odrnčiavali Error vo všetkých farbách.
  - Čo je to za človeka?! - cítil, ako mu vystupuje na čelo pot a tela sa zmocňuje triaška.
  Spokojne sa dívala na jeho poryvy. Presne vedela, ako ho drží pod krkom, ako sa zurvalci váľajú v prachu, nie, ako ho  prešpikováva, pribíja o stenu a driape z neho fasádu a to všetko len pohľadom.
  - Ako...ako s ním môže žiť?! -
  - Skúste ju pochopiť. Čaká dieťa...Ale, asi bude mať naštrbené vzťahy aj s vlastným otcom, často sa aj o tom, ako musí u neho stále vypomáhať a za pár šupov, hádajú. Ona nemá kam ujsť. Ani neviete, aká som rada, že...ste konečne prišli. A že ste ma nesklamali. Teda...dúfam, že ma nesklamete. Podľa toho, čo som počula od vašej bývalej žiačky, to medzi vami a Belle ...stále ju ľúbite, však?! - usmiala sa. Skoro nežne.
  Zneistel. Na túto otázku sa pokúšal odpovedať si už cestou sem a stokrát predtým, ale nešlo to tak ľahko. Prešli roky a udialo sa toľko vecí. Mal pocit, akoby vyrástli obaja a...
  - Zostali sme dobrými priateľmi. Aj...po tom všetkom. Povedzme, že nás ešte môže viazať nejaké to puto. - skúsil diplomaticky.
  Jej to stačilo.
  - Zachráňte ju...a zachránite aj mňa. Prosím...Urobte to pre nás všetkých... Moje tehotenstvo je rizikové a toto...neprospieva môjmu dieťatku. A ani jej a... - zaváhala.
  Ktorý chlap by už len chcel tehotnú bývalku?! Vyzerá inteligentný...
  - Kde je? - spýtal sa rázne.
  - Neviem, neklamala som tej malej, že je niekde vonku. Často uteká von a vracia sa neskoro...-
  Nemal by problém vyletieť z chalupy a prelúskať les kúsok po kúsku. Predbehla ho však Mulan. Udýchaná vletela do dverí.
  - Rýchlo! Poďte, je to súrne! Belle!...- dvere tresli o zrkadlo.
  Neváhal.
  Žena si pritiahla pončo viac k telu a len tak, ležérne z kroka na krok sa vysúkavala z domu. Čokoľvek sa vonku deje, jej plne vyhovuje... Musela sa spokojne usmievať.   Aspoň kým neprekročí prah.

                                                                                                                                                   domiceli