Rozmrvené
15. kapitola
V obrovskom kvetináči nebolo dosť hliny.
Členky sa síce zabárali do podložia, ale zvyšok terakoty bol čistý. Čistý a
prázdny. Zakvačená o okraj sa bezmocne obzerala po nekonečne prázdnom priestore
okolo svojho...kvetináča.
Kvetináča? Nedalo sa celkom skorigovať
viečka. Zostávajú zatvorené, alebo žmurkajú? Chce alebo sa nechce prebudiť?
Jediné, čo vnímala celkom presne, bola pokrčená tvár z mračenia sa. Pod prstami
pocítila príjemný materiál. Zrejme kvalitná návliečka. Nemali doma také. Viečka
sa konečne rozhodli spolupracovať a odhaľovať pravdu. Nie je doma!
Je v posteli, je v izbe. Je tu svetlo.
Priveľa svetla. Je tu sama. Takmer všetko biele. S trochou červenkastého
nádychu, ktorý v lúčoch prepúšťajú žalúzie. Buď svitá, alebo zapadá slnko. Do
poslednej indície jej plávala postava. Sestrička. Iba sa pousmiala a niečo ponaprávala,
kým...
- Počkajte, prosím. Čo, čo sa stalo? Kde to
som...?! Prečo?! - pokúsila sa ju zastaviť.
Márne. Odplávala. Najradšej by mykla
chvostom, zamávala plutvami rúk a nasmerovala si to za ňou. Ale ruky jej
prihadičkovali k tyčiam s infúzkou a nohy mala také nekonečne ťažké. Obranne
siahla na brucho. Bolo tam. Veľké, guľaté. Cez prsty ňou prešla triaška a
uložila ju späť do vankúša.
Nemala sa tak rozčúliť. Asi sa jej dvihol
tlak alebo adrenalín alebo...Dvihlo jej dekel! Z tej príšernej ženskej!
Hladkala si kopec pod prsiami a snažila sa vytesniť
myšlienky. Spomienky akosi nenachádzala. Nič medzi ručaním v lese nad mlákou a
obrovským kvetináčom, kde ju "presadili" sa v jej pamäti nekonalo.
S nádejou sa otočila k dverám, v ktorých zmizla
nemá sestrička. Ešte hodnú chvíľu zostávali nehybné. Možno ešte väčšiu. Asi
zaspala.
Mrmlaniu nad hlavou nerozumela. Ktosi ju
držal za ruku a šmátral po zápästí.
- Máme ju tu. - stroho skonštatoval ženský
hlas z druhej strany.
- Zaistite informovaný súhlas s ošetrením a
poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Manželov nestačí, koľkokrát to treba
ešte pripomínať... Podľa stavu... - doktor jej zmizol za akýmsi papierom. - Napísali,
že ju našli... mokrá... znečistenie... celkovo zlý stav... bez kartičky
poistenca a...samozrejme, to sa dalo predvídať, žiadne odporučenie
gynekológa...- mrmlal si fakty sám pre seba, o ňu osobne, akoby sa nezaujímal.
- Žiadali sme manžela, aby bezodkladne
priniesol uvedené, ale... - zapojila sa sestra, rovnako ju ignorujúc.
Metala
len unavenými očami z jedného na druhého, už-už otvárala ústa, ale nedarilo sa
jej skočiť do ich replík. Že by niečo s hlasivkami?! Nemala v tom lese tak
kričať. Nemala vôbec kričať. Presunula ruku na brucho a zaprela sa, aby sa
uistila, že malé je na tom dobre, aj keď matka zlyhala a ziapala. Koľko sa toho
načítala v časákoch, že treba byť v pohode, v pokoji, v nemocnici? Dopracovala
sa až do nemocnice?! Matka roka!
Konečne sa dívali na ňu. Tváre sa im pokúsili
profesionálne zmäknúť, ale asi ani roky praxe nestačia, aby z niektorých
vyžarovala pohoda.
- Pani... Goldová, - musel si načítať z
papiera lekár. - ...všetko je v poriadku. Neskôr spíšeme anamnézu,
skompletizujeme vaše aktuálne zdravotné ťažkosti so vstupným vyšetrením. Tlak,
teplota priebežne zaznamenávané, konzultácie o postupe prípadnej liečby
predpokladám tak najskôr zajtra. Pokoj na lôžku. Sestrička... - strčil jej do
rúk papiere. Pokoj s vami, i s duchom tvojím...
Odokryl ju, ale akoby si to rozmyslel. Aspoň
videla, že nohy nie sú ťažké z nabratých kilogramov, sú akosi čudne ukotvené vo
vyvýšenej polohe. Aj rožok paplóna strčil sestre do ruky, nech si poradí s
upratovaním. Zmizol veľmi rýchlo.
- Sestrička, čo sa deje, prosím...? - konečne
vysypala zo seba niekoľko slov.
Sestrička nahodila úsmev. Iba taký plachý.
- Trošku ste skolabovali. Ale nebojte sa, aj
keď spočiatku môže byť zmena prostredia pre vás stresujúca, postupne si
zvyknete na režim nášho zariadenia. - cápala rukami po vankúši aj paplóne, aby
zbytočne nezabíjala čas. - Váš pán manžel zabudol priniesť ešte vaše doklady,
požiadali sme ho o ne. -
- Môj manžel je tu? -
- Nie, šiel po tie doklady, predpokladám.
Priviezla vás sanitka z nemocnice v meste. Našiel vás v lese, zrejme zvýšený
cukor, prípadne tlak a zamdleli ste. Dieťatku ani vám sa nič nestalo, nebojte
sa, tu ste pod kontrolou, sme špecializované pracovisko. Prevoz bol síce
riskantný, ale zvládli ste to. Obaja. - dousmievala sa.
Dívala sa na pacientku, na klienta, na prispievateľa
svojej výplaty. Vycvičená k poklonkovaniu zrejme viac, ako bolo potrebné.
- Hm, hm! Ozvalo sa nepríjemným tónom. Vo
dverách stála iná žena s fasciklami pod bradou. Vyplašila tú prvú. Tá s
pootvorenými ústami nacupkala k nej.
- Stále nepoučiteľná ...sú informácie,
ktoré... absolútny pokoj na lôžku...! - šepkala, ale boli to vyhrážky
podriadenej, tá sklopila uši a vycúvala z izby.
- Dobré ráno, pani Goldová, som vrchná
sestra. Z nemocnice, odkiaľ vás k nám, do nášho súkromného zariadenia priviezli,
máme len strohé údaje, potrebujeme doplniť...liečba zatiaľ infúzna, pán primár
určí prípadnú medikamentóznu...- stala si nad lôžko a začala sypať otázky
pomerne veľkou rýchlosťou. Na niektoré nestíhala ani zareagovať, nieto odpovedať.
- ...tak teda počkáme na oficiálny výpis od
vášho gynekológa. Môžete mi povedať jeho meno? Skontaktujeme sa, kým váš manžel
prinesie potrebné doklady. - zopakovali jej už po niekoľkýkrát.
Ale dobre, aspoň to ju tešilo, že sa stará.
Ale súkromné sanatórium?! Zbláznil sa?! To je celý on. On tam je stále pre ňu.
Už ho videla. Strapatý, vykoľajený, ale naštartovaný urobiť pre ňu čokoľvek. To
je celý on. Aj v tom, že netuší, kde má doma uskladnenú tehotenskú knižku.
- Sestrička, prosím, mohla by som zavolať
manželovi? - skúsila.
- Nemali ste pri sebe mobil. - odpálkovala
ju.
Jasné, zostal v dome, keď nerozvážne vybehla.
Fú, to je ale prúser. Ako sa pozná, aj tak si nepamätá nijaké číslo. Vždy sa spoliehala len na pamäť
mobilu. Nevadí, veď on príde. Každú chvíľu tu musí byť. Dom nie je taký veľký,
aby nenašiel jej doklady.
Pokojne sa viac pritlačila o naozaj kvalitný
vankúš. Aká zmena po senovom matraci v podkroví. Ale ten aj tak miluje viac.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára