22. kapitola
Zaspala bez toho, aby ho vyhodila. Opretý o parapetu, s hlavou natočenou von, do svetla, usmieval sa do prebúdzajúceho sa rána a myslel na začiatok. Kým si ju Morfeus vzal späť do náručia, pospomínali kadečo. Kreslilo im po tvárach rozpačité plaché úsmevy a prisahal by, že jej je s ním dobre. Aspoň tak, ako jemu s ňou. Bola mäkšia, nie tak odťažitá. Roky a nové životy akoby spriesvitnievali. Kiež by sa dokázali vypariť ako hmla.
Hmla vonku však bola stále hustá, nepreniknuteľná, mliečna. Zatiaľ zhovievavo zahaľovala, ale...
Nie, výčitky svedomia ho netrápili. Nemienil im dať ani najmenšiu šancu, hoci s informáciou, že v centrálnej vedia, kde ju previezol, bol zas na hrane, čo bude, ak sa dozvie pravdu. Popravde nemal ďalší plán. Aj nádej, že sa mu podarí byť s ňou sám a mať možnosť sa pozhovárať, vážne pozhovárať, bola taká malá, že teraz, keď sa mu aj toto prianie splnilo a mohol sa zhlboka nadýchať jej prítomnosti, mohol... Nie, bál sa snívať ďalej. Viac. Hlbšie. Bližšie. Aspoň bližšie.
Díval sa od okna, pod ktorým stál už celkom osvietený svitaním do jej pokojnej spiacej tváre a to mu stačilo. Klamal.
Vytiahol ruky z vreciek, kde ich zohrieval a pomaličky pristupoval k jej lôžku. Dýchala pokojne, pravidelne, takmer nečujne, s rukami pozdĺž tela. Hlava akoby sa ani nezabárala do vankúša. Vankúš jej beztak robili pramene hustých vlasov. Rozhádzané, zvlnené. Ktovie, či stále používa čerešňový šampón. Čo to tak zistiť?
Neodolal. Skúsil sa nahnúť nad ňu, ale nezacítil nič. Bol stále priďaleko, privysoko. Bližšie ho vlastné telo nechcelo pustiť. S vlastným telom sa dá vyjednávať. Snažil sa opatrne položiť pravú ruku vedľa jej lakťa, ľavú z druhej strany tela a dovoliť tomu svojmu zohnúť sa viac.
Teraz to už cítil. Nebola to vôňa čerešne, bola to jej vôňa. Tá, čo mu rozohrávala všetky bunky tela, keď bola nablízku a každým pohybom nový a nový závan pripravoval ho o vôľu, rozum aj srdce, tá, ktorá mu mátala sny, keď už s ňou nebol.
So špičkou nosa tesne pri jej vlasoch zadržiaval dych, aby ju náhodou neprebudil, ale tá špička nosa si spomenula na všetky mapy, ktoré kedy prechádzala, až sa ocitla kúsok nad uchom, odtiaľ len naskok ku kútiku oka, skĺznuť sa dolu cez líce k inému kútiku. Zhlboka sa jej nadýchol, na okamih mierne nadvihol svoju tvár, ale vrátil sa späť, pritiahnutý neviditeľným, ale pevným lanom osudovej príťažlivosti.
Pery mu pristáli na tých jej. Iba na miniatúrny okamih, na nehmotnú skoro chvíľku a predsa sa mu v tele znova rozozvučali dávno zabudnuté melódie. Nádherné melódie, romantické, blúznivé, naivné a...nereálne.
Odďaľoval sa od nej spomalene. Vyťahoval kotvy rúk od jej tela, narovnával sa a vedel pridobre, že jeho bozk už nemá silu prebudiť spiacu krásavicu. Leda ak na to, aby ho znova poslala dočerta.
Sklamaný sa zvrtol k oknu a radšej zatvoril oči, vedomý si vlastnej prehry.
Cítila ten bozk. Mala čo robiť, aby nedala najavo, že je vlastne hore a vníma. Nie, nemôže, nesmie. Čo si on vlastne myslí, prikvitne si do jej života a... Je vydatá a čaká dieťa. Neprekáža mu to? Nevadí? Nepôsobí dostatočne antikoncepčne?!
Stále používa ten istý parfum. Stále dokonale oholený. Len vlasy v tvári mu chýbajú. Jej chýbajú. Aj vlasy, aj večne neposlušné strnisko, aj tá ostýchavá neha. Chýba jej skrátka iný muž.
Ani vo vestibule nemocnice sa ho nezbavil. Bol mu vďačný za odvoz, ale za prednášky o vlastnej manželskej nekompetentnosti, počas celej cesty už nie.
- Vašu manželku priviezli pred pol hodinou, ešte stále je na centrálnom príjme. To patrí na trojku, už čakajú... Musíte byť trpezlivý... - naťukávala sestrička na recepcii vstupné údaje do počítača a stíhala vybavovať aj zopár ľudí okolo.
- Nie, nie, moju manželku pravdepodobne priviezli už včera, alebo vlastne predvčerom... - zahabkal.
Sestra sa ani neunúvala pozrieť na neho, len pokrútila hlavou.
- Pán Adam Gold, vašu pani manželku Moniku Gold práve priviezli, je na centrálnom. - zopakovala otrávene.
- Akú Moniku?! Čo za Moniku?! My hľadáme Belle! Moju Bellinku, predsa! - zamiešal sa do dialógu starý, už poriadne naštvaný chlapík a odsunul mladšieho od pultu. - Ja teda neviem, čo za poriadky to tu máte, ale pekne sa len podívajte do toho vašeho múdreho počítača a chcem okamžite vedieť, kde je moja Bellinka! - vysvetlil sestre ráznejšie.
- Stratené osoby vám nájdu na polícii. - skúsila byť sestra ešte ústretová. - Pán doktor, prepáčte, akurát prichádza pán doktor, čo má službu. - odnavigovala nespokojných chlapov do bočnej chodby, ktorú so sklonenou hlavou dlhými krokmi meral službukonajúci lekár.
- Viktor! - potešil sa starec.
"Viktor?" zamračil sa ten druhý.
Viktor zažmurkal na oboch a pohol sa k prvému, ktorého už dlho poznal.
- Pán French, čo vás sem priviedlo? ...stalo sa niečo vám alebo nebodaj Belle? V posledných rokoch, pokiaľ viem, sa jej astma ustálila a nespôsobovala väčšie problémy. Po maturite už nebola ani hospitalizovaná, ako dovtedy skoro každý rok. Apropó, blahoželám aj vám, počul som, že sa vám vydala. - objal starého muža okolo pliec a familiárne potriasol jeho stále mocnou schránkou.
Sám už započal trochu osivievať, aj vlasov mal pomenej, ale na niektorých pacientov, respektíve pacientky, sa tak ľahko nezabúda.
- Áno, vlastne nie, vlastne, Viktor, myslel som, že ty mi povieš, niečo o Bellinke. Vydala sa... to je pravda, ale...- takmer nenávistne pozrel smerom k mužovi opodiaľ.
- Som Adam Gold, - načiahol ruku, - Jej manžel. Teší ma, pán doktor... -
- Viktor Whale. Doktor Viktor Whale. - podal mužovi ruku, ale netešilo to ani jedného.
- Jej manžel? Koho manžel? Ahá, pán Gold, prepočul som trochu meno! Vy myslíte pani Gold, ktorú k nám priviezli. Je...nuž, musíme sa vážne pozhovárať, pán Gold. Obávam sa, že nemám pre vás dobré správy. Prepáčte, pán French, som v práci. Som rád, že ste sa zastavili, ale naozaj... Pozdravujte Belle. - narýchlo sa lúčil so starším z mužov, hoci rozhovor s ním by mu bol asi príjemnejší, ako s manželom pacientky, ktorú práve hospitalizovali.
- Viktor! Čo sa stalo s Belle! Hovor! Je to moja dcéra! - natočil si ho drsne za plece prvý z mužov.
Všetci traja sa nechápavo pozerali jeden na druhého.
domiceli
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára